Ivan Krastev – Čo príde po Európe?

Ivan Krastev je bulharský politológ a jeden z mála celosvetovo rešpektovaných východoeurópskych komentátorov globálneho politického diania. V knihe Čo príde po Európe? sa snaží zodpovedať otázku o budúcnosti Európskej únie.

V úvode knihy autor uvádza, že existuje veľa teórií o európskej integrácii, neexistujú však žiadne teórie o rozpade EÚ. Rozpad EÚ je pre nás rovnako nemysliteľný, ako bol pred 30 rokmi nemysliteľný rozpad ZSSR. História nás ale učí, že ak sa niečo javí ako absurdné a iracionálne, neznamená to, že je to nemožné.

V ďalšej časti sa venuje aktuálnej situácii z posledných rokov. Popisuje, že to, čo kedysi členov EÚ spájalo, dnes už nedrží pokope. Obyvatelia sa cítia menej isto ako počas studenej vojny. Stráca sa dôvera, že politika EÚ môže formovať budúcnosť sveta. EÚ trpí krízou svojej vlastnej identity. Prečo je to tak?

V EÚ dochádza k zmene ideologických prúdov. V kontexte utečeneckej krízy vidieť, že príslušnosť k národu (ešte pred pár rokmi považovaná za prekonanú a mŕtvu) sa vracia na scénu. Demokracia je typom režimu, ktorý praje emancipácii menšín. Teraz ho nahrádza politicky režim, ktorý podporuje predsudky väčšiny. Šok z migračnej krízy je hnacou silou tohoto posunu. Spoločnosť sa obracia proti liberalizmu lebo sa nevie vysporiadať s problémom migrácie. Autor vysvetľuje, že migrácia je novou revolúciou. Nie revolúciou más, typickou pre 20. storočie, ale revolúciou jednotlivcov a rodín, ktorí utekajú. Ich cieľom je zmena krajiny, nie zmena vlády.

Jedným z najväčších dôsledkov migračnej krízy v EÚ je pocit, že situácia sa vymkla spod kontroly. Politicky lídri sa voličov snažia presvedčiť, že bola prekročená istá hranica. Strach z budúcnosti narúša dôveru v politicky systém ako taký. Utečeneckej kríza je pre EÚ jej vlastný 11. september. Priťahovať turistov a odmietať migrantov – to je fungovanie sveta v skratke ako si ho EÚ vysnívala. Migrácia opäť vniesla do politiky nacionalizmus a s ním aj obnovenie rozdelenia na východ a západ.

Časť knihy je venovaná východnej časti EÚ. Autor sa pýta, prečo sú obyvatelia v tejto časti EÚ naladení tak nepriateľsky k migrantov? Odpoveď hľadá v histórii a spomína negatívnu skúsenosť krajín s multikulturalizmom (napr. počas Rakúsko-Uhorska) a tiež negatívnu skúsenosť po páde železnej opony, kedy krajiny nenaplnili svoje predstavy o demokracii a zostáva v nich pocit zrady voči lídrom zo západu. Dôležitú úlohu môže zohrávať aj demografia krajín, pretože za posledné roky z východnej časti EÚ odišli milióny ľudí na západ. Tí, ktorí zostali, môžu mať strach zo zániku svojho etnika. Na nedostatok súcitu voči migrantom vplýva aj neúspešná integrácia Rómov v týchto krajinách. Rovnako ako veľká časť obyvateľov krajín neverí, že Rómovia sa dokážu integrovať, neveria ani v integráciu migrantov.

Východná Európa za sebou nemá koloniálnu minulosť, preto jej chýba pocit viny voči migrantom. Na postoj ku migrácii vplýva aj nedôvera voči kozmopolitnému pohľadu na svet. Rozpor medzi západom a východom EÚ v otázke migrácie autor prirovnáva k rozporu medzi veľkými kozmopolitnými hlavnými mestami a vidiekom.

V druhej časti knihy sa autor venuje otázke demokracie. Uvádza, že v demokratických krajinách rastie počet občanov, ktorí nazerajú na hodnotu demokracie cynicky, neveria, že ich činy môžu niečo zmeniť a sú viac naklonení podporovať autoritatívne alternatívy.  Na príkladoch Grécka a Talianska popisuje dôvody nárastu populizmu. EÚ kvôli tomu postupne stráca svoju legitimitu, v boji proti skorumpovaným národným elitám prestáva byť vnímaná ako spojenec ľudu.

Pre pochopenie aký vplyv na prežitie EÚ má podpora demokracie je podľa autora potrebné pochopiť tri paradoxy: stredoeurópsky paradox, západoeurópsky paradox a bruselský paradox. Pre mňa bol najzaujímavejší stredoeurópsky paradox: prečo stredoeurópsky voliči, ktorí majú podľa prieskumov silné proeurópske presvedčenie, podporujú protieurópske strany, ktoré ohrozujú liberálnu demokraciu? Na príklade Maďarska a Poľska autor ukazuje, že v strednej Európe sa voliči odkláňajú od liberálnej demokracie a rastie tam podpora populistických strán. Jedným z určujúcich znakov populistických hnutí je šírenie konšpiračných teórií a snaha o ovládnutie nezávislých médií, súdov a organizácií. Vzostup populizmu predstavuje vzburu proti liberálnym princípom a inštitúciám, ktoré sú základom EÚ.

Posledná čast knihy je venovaná referendám. Zástancovia referendum podporujú ako najtransparentnejši spôsob, ako zasiahnuť do verejného diania. Odporcovia považujú referendum za zvrátený spôsob na manipuláciu ľudu, nástroj diktátorov a manipulátorov. Kritici tiež tvrdia, že v referendách často rozhodujú emócie a nie argumenty. Okrem referenda o brexite sa autor sústreďuje na iné tri referendá z roku 2016: dobré, zlé a škaredé. Dobré je talianske referendum, zlé je holandské referendum o dohode s Ukrajinou a škaredé je maďarské referendum o prístupe k utečencom.

V závere knihy autor uvádza, že dôveru v budúcnosť EÚ podrývajú ťažké časy, ktoré prežíva a rôzne krízy, ktorým aktuálne čelí. Najpravdepodobnejším scenárom sa teda javí jej rozpad. Ťažké časy a krízy môžu paradoxne EÚ aj pomôcť. Legitimita EÚ sa môže zvýšiť nie preto, že sa EÚ zmení, ale preto, že sa jej ťažké časy a krízy podarí prekonať.