Denník N

Terapeut a odborník na násilie: Spoločnosť nesmie byť mlčiacim svedkom

Oleg Šuk je psychológ v Intervenčnom centre Centra sociálnych služieb Praha v Českej republike, kde pracuje od roku 2016. Pôvodom je z Košíc, vyštudoval jednooborovú psychológiu na Univerzite Karlovej v Prahe. Okrem pôsobenia v Intervenčnom centre má v Prahe vlastnú psychologickú prax. Venuje sa práci s ľuďmi dopúšťajúcimi sa domáceho násilia, i s ľuďmi ohrozenými domácim násilím.
Analytička pre systematizáciu vzdelávania a vzdelávanie Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách Inštitútu pre výskum práce a rodiny, Sára Činčurová, ho navštívila v Prahe a položila mu niekoľko dôležitých otázok o jeho práci v programe Viola – poradenskej sociálnej službe pre ľudí, ktorí majú konfliktné vzťahy so svojimi blízkymi.

Ako vznikol program Viola?

Program Viola vznikol v roku 2009, bola to prvá sociálna služba určená priamo mužom dopúšťajúcim sa násilia v Českej republike.  K založeniu tohto programu viedol moje kolegyne a kolegov zámer pracovať s celým spektrom tém týkajúcich sa domáceho násilia. Pri ľuďoch, čo sa dopúšťajú násilia, je často uplatňovaná len represia, napríklad ak ich súd pošle do väzenia. Lenže väzenie nie je rozvojový program, pri ktorom majú ľudia šancu svoje správanie zmeniť. Chýbal u nás niekto, kto by im dal priestor alebo vytváral diskusiu s týmito ľuďmi, a narušoval by pri tom ich aktuálny morálny systém, nie však z pozície moci, ako to robí napríklad štát, ktorý musí zasiahnuť a potrestať ich. Chceli sme riešiť príčiny násilia.

Pracujete ako psychológ aj s ľuďmi, ktorí sa násilia dopúšťajú, no aj s tými, ktorí násilím trpia?

Pracujem v oboch programoch. Aj v programoch Intervenčného centra, v ktorých sú ľudia, ktorí sú ohrození domácim násilím, či už muži alebo ženy, ale aj v programe Viola, kde sú tiež muži aj ženy dopúšťajúci sa násilia, aj keď tam je žien menej. Pracujem s oboma skupinami – terapeuticky aj poradensky.

Nie je náročné pracovať s obomi skupinami naraz?

Nikdy nepracujem s jedným párom, teda aj s obeťou aj s páchateľom zároveň.

Nemajú tieto dve skupiny úplne iné potreby?

To záleží na tom, z akého rámca sa na to pozeráme. Je to pre mňa terapeutická práca: niekto má s niečím problém, jedná sa o násilie. To by sa dalo rozdeliť na podtémy, z ktorých niektoré sú špecifické pre obete a iné pre násilníkov, ale práca s nimi je náročnosťou asi rovnaká. Niekedy človek nevníma, že pácha násilie, alebo si to uvedomuje, ale nevie to zmeniť. Množstvo páchateľov bolo aj obeťami traumy, dokonca by som povedal, že väčšina. Často to aj sami vedia. V terapii agresívneho správania je potrebné balansovať medzi rovinou, kedy klienti a klientky vedia o svojej traumatickej minulosti, a rovinou riešenia ich aktuálneho násilného správania. Lebo inak hrozí to, že začnú násilie ospravedlňovať tým, že sami zažili násilie.

Nie je to veľmi náročný proces?
Je to opäť nejaký rámec: keď sa povie „páchateľ násilia“, zdá sa, ako by to bol v niečom náročnejší alebo neznámejší klient, lebo týmito klientami sa predtým priamo v Českej republike nepracovalo. Takže mám pocit, že okolo toho panuje akýsi mýtus o tom, že je to v niečom špecifická práca. Lenže to, že si klient nechce pripustiť nejaký problém, je v terapii úplne bežný problém.

Stretávame sa aj s ľuďmi, čo sa dopúšťajú násilia, ktorí prídu a hovoria „vôbec tomu nerozumiem, ja som nič neurobil, inštitúcie to prehnali a chcú ma potrestať.“ Stáva sa to zriedka, ale stáva sa to. Ide o to hovoriť o tomto rozpore, pomenovávať ho. Je tu váš pohľad, v ktorom nám hovoríte, že sa vlastne nič vážne nestalo, a potom tu máme inštitúcie, ktoré veľmi silno zareagovali na to, čo ste urobili. Ako si to vysvetľujete? Tam už potom o ďalšom postupe rozhoduje to, ako klient či klientka vníma dôležitosť terapie. Záleží to od toho, či vníma ten rozpor, alebo sa so mnou dostane do argumentačnej vojny. Ide pri tom o to, aby klient či klientka tento rozpor reflektovali. Ak to nedokážu, zvažoval by som rozviazanie spolupráce. Možnosť rozviazania spolupráce je aktuálna tiež, keď človek v terapii naďalej plánuje páchať násilie a otvorene to deklaruje. Alebo sú aj iné objektívne príčiny, ktoré sťažujú terapeutický proces, ako napríklad závislosť na návykových látkach, psychóza, iné vážne psychiatrické diagnózy, ktoré vyžadujú iný typ intervencie.

Čo robíte pri prípadoch týrania alebo zneužívania či zanedbávania detí?

 V prípade obetí domáceho násilia, ktoré chcú ostať so svojim partnerom alebo partnerkou, ale sú tam prítomné deti, sa to začína trochu lámať. V tomto prípade to býva komplikované. Je dôležité na terapii pomenovať, že v tom vzťahu žije dieťa. V týchto prípadoch nevytvárame neutrálne prostredie a nepodporujeme to. Mám napríklad klienta, ktorý ostáva s alkoholičkou, ktorá bije svoje deti. Tam sa moja lojalita ako terapeuta láme.

Ako intervenčné centrum máme ohlasovaciu povinnosť ako každý iný občan či občianka. Ako organizácia nie sme síce špecificky poverení sociálno-právnou ochranou detí, ale ohlasovaciu povinnosť máme. Nerobíme to však klientom a klientkam za chrbtom. Otvárame s nimi tému na rovinu. Niekedy im vysvetlíme, že situácia je vážna, a majú napríklad štyri dni, aby to nahlásili na polícii. Ak nepôjdu, podnet musíme podať my. To je naša občianska povinnosť. Vždy sa však snažíme udržať vzťah s klientom alebo klientkou, aby vedeli, čo robíme, prípadne ich podporiť v tom, čo chcú podniknúť na ochranu detí .

Používate pri práci slová „obeť“ a „páchateľ“? 

Keďže náš jazyk neponúka lepšie a ekonomickejšie riešenia, ja osobne sa snažím používať termíny „ľudia ohrození domácim násilím“ a „ľudia dopúšťajúci sa násilia“. To je aj filozofia nášho programu – zdôrazniť, že sú to predovšetkým ľudia. To nám aj klientom a klientkam dáva priestor aj slobodu pracovať so správaním, ktoré sa dá meniť. Tak to je aj v nórskom modeli a majú to tak aj mnohé iné organizácie, ktoré v tejto oblasti pracujú. Zároveň je to menej stigmatizujúce. Aj samotní klienti a klientky sú často prekvapení, že im tu napríklad niekto ponúkne kávu, diskutuje s nimi, načúva im.

Akí ľudia k vám do programu Viola prichádzajú?

Prichádza k nám celá škála ľudí. Niektorým je to nariadené, iným odporučené – napríklad súdom alebo sociálnymi službami. Iným to odporučí párový terapeut alebo terapeutka, ďalším zase rodinný príslušník alebo príslušníčka. No najmotivovanejšou skupinou sú vždy tí, ktorí prišli sami. Niekedy sa dopustili násilia a sami sa toho zľakli, inokedy napríklad vidia, že deti kopírujú ich správanie. To je pre mnohých veľmi silný signál. Uvedomia si, že nechcú, aby ich deti páchali násilie. Iní ľudia sa len boja, že by mohli vybuchnúť. Tí to však kontrolujú a nedôverujú vlastnej kontrole. Je to teda celá škála ľudí. Vždy však musia zavolať sami a objednať sa sami. Zakaždým sa ich pýtame na motiváciu a vysvetlíme im, že sme terapeutický program, priestor, kde môžu meniť svoje správanie.

Čo robíte v prípadoch, keď prídu a povedia „no tak som tu, niečo so mnou robte“?

Vtedy im predstavím našu službu a poviem im, že je to rovnaké ako keď prídu do obchodu a povedia „no tak som tu, niečo mi dajte“ – tu by sme spoločne mali prísť na to, v čom by pre nich spolupráca mohla byť užitočná. Vysvetlím im, že je to dobrovoľná služba, že musím dodržiavať mlčanlivosť, že na sebe môžu začať pracovať. Niekedy mi odpovedajú, že no viete, sociálka či súd by chceli, aby som na sebe popracoval alebo pracovala, a tým to hasne. Na to sú však rôzne terapeutické metódy, ako ich zámer spresniť. Napríklad sa ich opýtať: prečo teda sociálka chce, aby ste sem prišli? Oni odpovedia napríklad – no, lebo som sa dopustil  násilia. Tam začíname zisťovať aká je ich „zákazka“. Čo by tomu človeku reálne v živote a vo vzťahu pomohlo? Ak si tí ľudia myslia, že to napraví jedno sedenie, snažíme sa im aspoň vysvetliť ako psychologické poradenstvo a terapia funguje.

Čo robíte, ak človek nie je pripravený na sebe pracovať?

Ja osobne im dávam trochu čas. Niekedy sú tu klienti aj dlhšie, ale opakovane zodpovednosť kladú na mňa ako na terapeuta. Očakávajú, že im dám jednoduché riešenie, že im poviem napríklad: vysaďte čierny čaj a ono sa to zlepší. Techník na zvládanie hnevu je naozaj veľa, stačí, ak dobre googlite. Lenže to samo o sebe nestačí, a to hovorievam aj klientom. Ak to nebudeme pasovať priamo na ich život a ich potreby v živote, nezlepší sa to.

Keď prejdem k práci s ľuďmi – obzvlášť ženami – ohrozenými násilím, ako pracujete s nimi? V čom je to iné? Aké sú špecifiká práce s touto skupinou?

Špecifikom je to, že je potrebné riešiť túto tému na viacerých rovinách. Sú to klientky a klienti, ktoré často potrebujú viac, ako len zaoberať sa svojim vnútrom. Často sa potrebujú zaoberať aj praktickými vecami vonku, základnými životnými potrebami. Mať predstavu, že pôjde o akúsi kráľovskú cestu do podvedomia, je skreslené, pretože títo ľudia potrebujú často riešiť akútne praktické veci a niekedy aj dlhodobé trestné procesy, ktoré sú tiež kontraindikáciou liečenia traumy. Často teda nejde o liečenie traumy, ale skôr o poradenstvo a terapeutickú podporu, stabilizáciu v náročnom období. Keď napríklad klientky a klienti majú striedavú starostlivosť o deti, musia byť v kontakte s osobou, ktorá bola pôvodcom ich problémov. V tejto situácii sa spoločne učíme stavať si hranice a podobne. Je to trochu iné ako pri klasickej ambulantnej terapeutickej práci. Klienti a klientky sú u nás v kontakte so sociálnym pracovníkom alebo sociálnou pracovníčkou alebo právničkou.

Zároveň je špecifikom tejto témy to, že obete často zdôrazňujú, že volali o pomoc, no nikto ich volanie nepočul a nepomohol. Ten, kto mal moc, ju zneužíval, a ten, kto mal moc prísť pomôcť, nereagoval. Toto sa môže stať dokonca aj na párovej terapii, ak pár kvôli problémom, ktoré súvisia s násilím, navštívi párového terapeuta alebo terapeutku, ktorá nevystihne, že v páre dochádza k násiliu. Môže dôjsť k zraňovaniu druhej osoby na terapii a často aj potom doma, za zatvorenými dverami. Ja osobne si myslím, že do domáceho násilia netreba vnášať neutralitu, treba tam byť s neutralitou veľmi opatrný.

Čo konkrétne myslíte pod „neutralitou“?

Neutralitou myslím postojovú nezaujatosť terapeuta alebo terapeutky, akúsi zdržanlivosť. Niekedy je potrebné sa postaviť a povedať: „Toto je veľmi zraňujúce správanie a nepôjdeme ďalej, kým to neprestanete robiť.“ Treba tomu jednoducho dať stop. Terapeut či terapeutka sa tým stavia za časť systému, ktorá tam je, ale nemôže sa prejaviť kvôli nebezpečiu.

Rozumiem tomu správne, že ako terapeut napríklad pri párovej terapii by ste v princípe mali byť „neutrálny“, teda nezastávať sa pri konfliktoch ani jedného z partnerov, no keď vidíte, že dochádza k násiliu, tam by ste sa mali ozvať a proti násiliu sa vymedziť?

Áno, presne tak, v párovej alebo aj v individuálnej terapii je niekedy potrebné povedať a dosť, toto je priveľa.

Napríklad povedať: „Ja si myslím, že toto správanie nie je normálne a je potrebné to zastaviť“. Aj klienti či klientky sú vtedy často prekvapení a prekvapené, obzvlášť, ak si násilie dlho normalizovali, ak mali vnútornú hranicu postavenú niekde inde. Ja osobne sa staviam na stranu „nebagatelizácie“. Bagatelizácia v práci s násilnou osobou je to, keď poviem, že nič hrozné sa nestalo, že to bola len nejaká taká facka. Bagatelizácia, ktorá niekedy nastáva u osôb ohrozených násilím, spočíva napríklad v tom, keď povedia: „mne facka nevadí, to zvládnem, nejak sa vyhraním, len keby to nerobil pred deťmi.“ Aj tam je dôležité sa proti tomu vymedziť, povedať, že to nie je v poriadku. Samozrejme, tieto veci sa dajú osloviť rôzne, v závislosti od páru, od situácie, od spôsobu práce. Pri domácom násilí je však dôležité to pomenovať, jednoducho to zľahčenie nepreskočiť a s klientkou klientom sa o tom hlbšie porozprávať. Je dôležité mať na pamäti, že v domácom násilí ide o reálne nebezpečie, a tomu je potreba prispôsobiť intervencie, prípadne zahrnutie iných inštitúcií.

Tu prichádzame k tomu zásadnému problému v tejto téme, a tým je to, že terapeut pracujúci s párom by mal byť na tému násilia scitlivený, a nepomýliť si ju len s manželskou hádkou či konfliktom.

 Rozdiel medzi násilím a konfliktom je v tom, že v bežnom konflikte sú dvaja ľudia mocensky približne vyvážení a nie je tam prítomný strach o psychické alebo fyzické zdravie alebo dokonca o život. Pri domácom násilí vyváženosť moci nie je, jeden z  aktérov ma na viacerých rovinách veľkú moc a či už vedome a zámerne alebo nevedome či nezámerne ju využíva a kontroluje tým druhých. Ja ako terapeut si myslím, že pri domácom násilí je jednou z mojich úloh túto nerovnováhu vyvažovať a podporovať aj zdroje, ktoré klienti majú, aby situáciu dokázali vyvážiť sami. Napríklad: klientka, ktorá mi povie: „facka mi nevadí, len keby to nerobil pred deťmi,“ má v sebe prítomné dve časti. Jedna časť by chcela ostať s mužom: táto časť dostáva priestor na terapii. Ale potom je u nej možno druhá časť, ktorú tá facka bolí. A aj tá by mala dostať  na sedení, a v dôsledku aj v živote, priestor.

Ak sa však zistí, že v páre dochádza k násiliu, nemalo by dôjsť k zastaveniu párovej terapie?

My v intervenčnom centre párovú terapiu vôbec neodporúčame a ani ju nerobíme. V minulosti sme ju robili v individuálnych prípadoch, ale len ak obidvaja partneri chceli na sebe pracovať. Dokážem si to predstaviť len v niektorých špecifických prípadoch, kde obaja reflektujú dynamiku zneužívania moci v páre.

Čo sa však týka odhaľovania násilia, to je otázka sama o sebe, je to skôr všeobecná otázka. Keď v rámci programu Viola váhame, nefungujeme na tom, čo ten človek hovorí, ale na tom, akým spôsobom to hovorí. Napríklad sa niekedy stáva, že príde násilný muž zaradený do programu Viola, a my niekedy začneme zvažovať, či náhodou nie je skôr obeťou. Je to o tom, ako rozpráva o sebe, o svojej partnerke, aký má spôsob sebakritiky, aký je jeho zdravotný stav. Je to však veľmi zložité, preto schválne hovorím, že to niekedy „začíname zvažovať.“

Na základe čoho to viete zistiť?

Niekedy sa stane, že muž vybuchne a dá žene facku. Potom vyjde najavo, že zažil pätnásť rokov psychického násilia zo strany ženy. Strachuje sa však, že dal žene jednu facku, má pocity stresu, úzkosti, sebakritiky, vypadáva mu pamäť, bojí sa, že by to urobil znovu. Už sa nám stalo, že sme presunuli klienta z programu Viola do programu Intervenčného centra – ide však aj o to, ako sa s ním dohodneme a čo je cieľom. V intervenčnom centre je vždy cieľom zmierniť alebo odstrániť násilie zo vzťahov. To sa dá robiť ako v Intervenčnom centre, tak aj v programe Viola. Existujú viacerí klienti aj klientky, ktoré sú obeťami domáceho násilia, ale v momente frustrácie naozaj sami použijú násilie, napríklad dajú partnerovi facku, alebo v hádke držia nôž.

Naschvál sa spýtam provokatívnu otázku. Ako rozlišujete v takýchto prípadoch medzi tým, či naozaj ide o partnera, ktorý je obeťou násilia, alebo či to nie je len zdatný manipulátor, ktorý sa vinu za násilie snaží zhodiť na partnerku?

Ja osobne nepotrebujem rozlíšiť, čo je a čo nie je pravda. Nikdy neviem, čo je pravda, a dokonca aj keď máme v terapii oboch partnerov, teda ja pracujem s jedným a kolega alebo kolegyňa s druhým, stále nevieme určiť, kde je pravda. Môžeme mať nejaké dôkazy z polície a zo súdu, ale to je tak všetko. Dávame si pozor na to, aby sme neskĺzli do diskusie typu „kde je vlastne pravda, keď on jej povedal to a to, a ona mu na to odpovedala to a to“: sú to otázky, ktoré sa niekedy objavia, ale rýchlo s nimi prestaneme, pretože nám nejde o hľadanie pravdy.

Poviem príklad. Muž nám povie: „Žena stála vo dverách a dve hodiny na mňa kričala a ponižovala ma. Ja som už toho mal dosť, cítil som, že to nezvládnem, tak som chcel odísť. Ona však stála vo dverách a tak som ju postrčil, fyzicky som ju presunul z jedného miesta na iné.“ Lenže mne ako terapeutovi v tomto prípade nejde o to, čo bolo predtým a čo bolo potom. On v tom momente naozaj prekročil jej hranicu, čosi vo vnútri mu na to dalo „povolenie“ a otázka znie, ako sa k tomu teraz sám stavia. To, či sa cíti byť v práve, je jedna časť. Nastáva aj otázka, či mi to hovorí, aby sa ospravedlnil. Ja ako terapeut mám však tak či tak úplne jasné hranice. Ak niekto niekomu chce niečo prekaziť, fyzicky ho k niečomu donútiť či niekam presunúť, je to pre mňa násilie. Takže v tom momente – aj keď ten muž bol napríklad dlhodobo obeťou násilia – sa na chvíľu stal násilníkom. Je mojou úlohou mu to aj povedať. V sekunde, kedy bez jej dovolenia použil fyzickú silu, aby prekročil jej hranice, použil násilie. Áno, existuje ešte otázka nutnej sebaobrany, tou sa však ja nechcem  zaoberať, pretože je to skôr právny pojem. V terapeutickej práci je potrebné si to „zvedomiť“: síce sa cítite ako obeť, ale dokázali ste ženu fyzicky presunúť bez jej súhlasu. Čo ste tým chceli dosiahnuť?

Je dôležité, prečo a v akom kontexte to ten klient alebo klientka zmieňuje. Napríklad som mal klientku, ktorá porezala nožom svojho partnera a bála sa, že na súde jej to poškodí. A v niečom jej to naozaj aj poškodí. Na mne ako na terapeutovi je pomenovať bezmocnosť, ktorá napríklad pramení z dlhodobého útlaku. To, čo sa stalo, teda že porezala muža, naozaj spôsobilo, že jej hrozilo väzenie a bola v podmienke. Potom prišla do programu Viola a zistili sme, že vlastne bola dlhodobo týraná. Raz sa v kuchyni otočila, porezala ho a on skončil v nemocnici. Tu sa teda miešajú viaceré problémy. Ak niekto niekoho poreže a nebola to nutná sebaobrana – druhá strana vtedy nemala zbraň – naozaj mu hrozí väzenie. Zároveň však treba uznať, že aj druhá strana dlhodobo trpela. Takže ide o kontext: prečo to tá klientka spomína? Chce sa naučiť ovládať svoje výbuchy? Chce sa ospravedlniť? Je potrebné niečo iné, aby sa násilie v jej živote zmiernilo?

Tu sa dostávame k tomu, že je to naozaj vždy veľmi komplikované, neexistuje tu vždy jasný a jednoznačný príbeh, ktorý sa dá ľahko uchopiť, a to býva pre ľudí problematické. Veľa vecí je aj kontraintuitívnych, napríklad aj to, že v našej kultúre si predstavujeme, že žena sa má správať ako „dokonalá obeť“, tá sa však často správa presne opačne. Rozpory sú teda v tejto téme vždy.

Áno, pretože v tejto téme sa mieša niekoľko rovín, a na určitej úrovni môžu byť tieto veci veľmi paradoxné. Napríklad: klientky a klienti sa nás pýtajú, čo majú robiť, keď cítia nenávisť, strach a zároveň toho partnera milujú. Existuje presvedčenie, že to ide proti sebe, ale toto môžu byť pocity, ktoré sú u nich prítomné všetky zároveň. Iný prípad: sú obete domáceho násilia, ktoré na súde nedokážu vypovedať alebo sa úplne zrútia. A potom príde šarmantný muž, dobre finančne zabezpečený a manipulatívny, a vytvorí oveľa lepší dojem. Sú aj obete, ktoré sú vyslovene nepríjemné. Sú dokonca také nepríjemné, že je veľmi ťažké vytvoriť si s nimi akýkoľvek vzťah, pretože už v prvých vetách vás urážajú a ohrozujú. Na recepciách krízových služieb v zahraničí sú pracovníci a pracovníčky v tejto oblasti vzdelávaní, aby rozpoznávali tieto v podstate posttraumatické symptómy. Kým ľudia si niekedy povedia, že to je labilná žena, nepríjemná hysterka a podobne, ja ako terapeut po dvoch rokoch spolupráce zistím, že tieto osoby zažívali strašné formy násilia a boli dlhodobo traumatizované.

Existuje aj ďalší paradox, a to ten, že ľudia, ktorí sa dopúšťajú násilia, sa často cítia ako obete, hovoria, že nevedia, ako sa to stalo, že im vystrelila ruka a podobne. Akoby boli obeťou svojej vlastnej nevychovanej ruky. To, čo urobili, ide proti tomu, ako sa cítia. A pre spoločnosť je to veľmi mätúce, lebo spoločnosť by chcela jasný príbeh, teda toto je násilník, ktorý o sebe vie, že je násilník, a toto je obeť, takto budeme postupovať a takýto trest dáme. A tieto roviny do toho vstupujú a mätú naše lineárne a kauzálne myslenie.

Ako pracujete s človekom, ktorý si to nepriznáva a nie je v kontakte s tým, že napríklad práve uráža svoju ženu?

Na terapii niekedy pracujem s ľuďmi, ktorí nereflektujú to, čo sa deje. Napríklad manipulujúci klient mi hovorí: ale veď ja neurážam svoju hlúpu ženu. Teraz zveličujem – urážlivý a zhadzujúci môže byť tón, akým to hovorí. Tu je však dôležité to zastaviť a pomenovať. Napríklad, keď používajú ironický tón, treba to pomenovať a povedať nahlas. Manipulanti často ťažia z toho, že naša kultúra je viac zaťažená na to, čo sa hovorí. Vidíte to všade, aj v politike. Pri domácom násilí napríklad niekto niekoho bije a pri tom mu hovorí: ale veď ja ťa nebijem. A keď má dostatok energie a moci, aby to dokázal povedať nahlas a stáť si za tým, druhá strana naozaj začne váhať, pretože začne strácať dôveru vo svoje zmysly.

Tu nám do toho vstupuje aj ďalšia problematika: svedectvá svedkov a svedkýň. Často nie je nikto, kto takéto správanie môže napríklad na súde dosvedčiť.

S tým úplne nesúhlasím. Často existuje napríklad mlčiaci sused alebo susedka, rodina, priatelia, ktorí „to celú dobu vedeli“. Ľudia vidia a cítia, že sa niečo deje, ale nechcú do toho „pchať nos“ – je to takzvaný „bystander effect“ (efekt okoloidúceho). Ten je potrebné prelomiť. Často to zdôrazňujem napríklad na svojich prezentáciách. Je na nás ako na spoločnosti a na okolí sa tým zaoberať, nie na obetiach.

Čo teda odporúčate „bystanderom“, teda okoloidúcim?

Ja čisto prakticky odporúčam volať na políciu. Záleží na miere, do akej je situácia ohrozujúca. Niekedy pomôže sa do situácie „zamiešať“ a povedať, že sa vám nepáči ako jeden s tým druhým hovorí, a že pokiaľ sa situácia neupokojí, tak budete takto postupovať. Na ste obeťou násilia na verejnosti, môžete si napríklad vybrať niekoho v dave, osloviť ho, povedať „pomôžte mi, tento pán ma obťažuje.“ Hovorí o tom aj psychológ Zimbardo, autor knihy Luciferov efekt: vzdeláva spoločnosť, aby reagovala v krízových situáciách.

Skúsme ešte konkrétnejšie. Niekedy ste svedkom incidentu, ale neviete určiť, čo presne sa tam deje. Nie ste si istí, či je to hádka, napríklad počujete krik, ale neviete určiť, o čo presne sa jedná.

Políciu môžete zavolať vždy, nie je na vás, aby ste vyhodnocovali, čo sa tam deje. Môžete policajtov zavolať, pretože oni by to mali vyhodnotiť a profesionálne zasiahnuť.

Mne osobne sa už stalo, že som v situácii, ktorú som vnímala ako potenciálne nebezpečnú, zavolala políciu, dokonca to bolo v zahraničí. Polícia však neprišla, pretože z ich pohľadu nedochádzalo práve k ohrozujúcej situácii.

Ja som za to nevystavovať sa nebezpečenstvu a konfliktu pokiaľ si nie ste istá, nemáte kurz sebaobrany a podobne, jednoducho privolať políciu. Samozrejme, treba aj systémovo pracovať s políciou, aby nebagatelizovala takéto prípady. Ja som volal políciu mnohokrát, mám na takéto situácie už čosi ako radar. Možno príliš citlivý. Ale čakať, či sa niečo stane, je riskantnejšie, ako zavolať. Volám hneď.

Čo v situácii, keď nedochádza k fyzickému útoku?

Ja osobne som proti tomu váhaniu, ktoré sa často v takýchto chvíľach objavuje, hovoríte o ňom napríklad aj teraz. To je práve ten koncept neutrality, ktorý som spomínal.

Je lepšie niečo urobiť a pozorne sledovať vývoj situácie, ako neurobiť vôbec nič.

Prípadne potom zmeniť postup. Vy máte právo a často oveľa viac slobody ako obeť zavolať políciu. Nie ste právnička, nemáte právne vzdelanie a nie je na vás, aby ste vyhodnocovali trestný čin. Vy len ohlásite, čo vidíte. Ak to dispečing polície vyhodnotí inak, tak tam nikoho nepošle. Ale tu ide o to niečo urobiť, v rámci legálnych možností. Zaklopať susedom na dvere a povedať „počujem krik, ak to do hodiny neprestane, zavolám políciu“ – ak je to pre vás bezpečné. Ide o to nebyť mlčiacim svedkom. Vysielate tým tiež dôležitú správu obeti, že nie je neviditeľná.

 

Otázky kládla:  Sára Činčurová, analytička KMC pre systematizáciu vzdelávania a vzdelávanie

Ilustračná fotografia: archív Olega Šuka

Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia  na ženách (KMC) Inštitútu pre výskum práce a rodiny je súčasťou národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie OP ĽZ NP 2018/4.1.2/01., ktorý sa realizuje vďaka podpore  z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje www.esf.gov.sk

Teraz najčítanejšie

Zastavme násilie

"Zastavme násilie" je blog Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách (KMC), ktoré bolo zriadené Inštitútom pre výskum práce a rodiny (IVPR) a funguje ako súčasť Národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie. Hlavným poslaním KMC je predchádzať a znižovať násilie na ženách a domáce násilie prostredníctvom komplexnej celoštátnej politiky. Chceme sa s vami podeliť o zaujímavé informácie, inšpiratívne rozhovory a blogy našich expertiek a expertov.