Pátrači Pohraničnej stráže
Na „narušiteľov“ štátnej hranice na Železnej opone nečakali až ženijne-technické zátarasy a signálne ploty. Už samotný príchod do blízkosti hraničného pásma nemusel byť jednoduchý. Na prístupových miestach a komunikáciách na utečencov číhali v civile oblečení mladíci s pištoľou skrytou v podpažnom puzdre. Pátrači Pohraničnej stráže. S jedným z nich som sa o jeho službe aj porozprával.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa pri ochrane štátnej hranice využívali hliadky tzv. pátračov. Išlo zvyčajne o jednočlennú hliadku, niekedy viacčlennú. Jej členmi boli príslušníci Pohraničnej stráže (vojaci základnej služby) oblečení v civile. Mali najmä spravodajské úlohy, ako je vytipovanie osôb, ich sledovanie a nahlásenie. Boli tiež ozbrojení, aby mohli v prípade potreby zasiahnuť. Typickou zbraňou bola pištoľ ČZ ráže 7,65 mm ukrytá v podpažnom puzdre. Ďalej mali pri sebe slzný plyn (kaser), putá a v batohu rádiostanicu, prípadne tzv. „pojítko“ (slúchadlo, ktoré sa dalo pripojiť do siete pohraničiarskej káblovej komunikačnej siete). Museli mať pri sebe preukaz príslušníka pohraničnej stráže a vojenskú knižku.
Služobný preukaz pátrača PS (zdroj: uniforminsignia.org)
Typicky boli nasadení na prístupoch do pohraničného pásma. Na železničných staniciach, autobusových zastávkach, pred miestnym obchodom či krčmou. Domáci obyvatelia samozrejme vedeli, o koho ide, ale Východní Nemci či Poliaci, ktorí sa snažili dostať na Západ, netušili. V pohraničí tiež jazdili vo vlaku alebo sa „nenápadne“ pohybovali v rekreačných oblastiach, v kempingoch, na ubytovniach a hoteloch a podobne. Niekedy boli vybavení civilnými motorkami alebo osobnými autami a hliadkovali po okolí. Pre mladých chlapcov pohraničníkov to bola väčšinou vítaná forma ostrahy štátnej hranice.
Štandardná služba pátrača trvala 10 hodín. Na jej začiatku dostal pátrač od spravodajského dôstojníka pokyny a zoznamy hľadaných osôb a ŠPZ hľadaných áut. V službe sa pátrač výrazne opieral o spoluprácu Pomocníkov Pohraničnej stráže. Komunikoval so správcami kempov, vodičmi autobusov, lesnými robotníkmi, krčmármi, predavačkami v obchode či cestármi. Pátrač preveroval podozrivé osoby. Ak nejaký dovolenkár viezol so sebou rogalo (alebo napríklad čln v okolí Lipna), bol podozrivý. Pátracie hliadky slúžili za každého počasia. Museli to byť samostatní, rázni a schopní mladí muži. Oproti ostatným vojakom slúžiacim základnú vojenskú službu v Pohraničnej stráži mali trochu dlhšie vlasy, aby neboli takí nápadní. Za službu v civilnom oblečení dokonca dostávali príplatok.
Pátrač mal za úlohu napríklad na železničnej stanici pozorovať ľudí vystupujúcich z vlaku, vytipovať prípadných narušiteľov a sledovať ich. Väčšinou už mu krátko nato bolo jasné, či ide naozaj o človeka, ktorý má v úmysle nelegálne prekročiť hranice. Vysielačkou to potom oznámil na rotu alebo príslušníkom ZNB a zakrátko po sledovanú osobu dorazila polícia alebo Pohraničná stráž. Už samotný pokus o opustenie republiky bol trestný čin. V prípade východonemeckých alebo poľských utečencov nasledovalo odovzdanie do rúk tajnej polície danej krajiny.
Vzorný pohraničník (zdroj: filatelie-klim.com)
Pátracími hliadkami Pohraničnej stráže režim v Československu ďalej zdokonaľoval svoj systém ochrany štátnej hranice a táto forma bola len ďalším dôkazom, ktorým smerom je ostraha zameraná.
Porozprával som sa s Honzom, ktorý bol na základnej vojenskej službe u Pohraničnej stráže a slúžil ako pátrač.
Honzo, v ktorých rokoch si si odkrútil vojnu ako pohraničník? Kde si slúžil?
U PS jsem sloužil v letech 1988 – 1990. Nastoupil jsem v Aši do výcvikového střediska „Keller“ a po 3 měsících jsem byl převelen na velitelství 1. praporu Chebské brigády PS v Krásné u Aše, kde jsem působil až do odchodu do civilu.
Vravíš, že si bol tzv. „pátrač“. Túto špecifickú formu hliadkovania si dostal na starosť až neskôr, po nejakom špeciálnom výcviku?
Výcvik jsem absolvoval jako střelec a po převelení jsem byl zařazen do družstva pátračů. Výcvik pátrače probíhal spíše jako „zaškolení“ od starších vojáků. Službu pátrače jsem začal vykonávat ihned po ukončení základního 3měsíčního výcviku po převelení k jednotce.
Koľko pátračov bolo na tvojom útvare a kde ste hliadkovali? Bola to pravidelná služba alebo sezónna činnosť?
Nejvíce nás bylo v družstu 6 pátračů, v prosinci 1989 jsme zbyli 2 „poslední mohykáni“, naše služba byla zrušena a vojnu jsme dokroutili převážně v kuchyni :). Než se tak stalo, tak služba byla pravidelná během celého roku.
Riadili činnosť pátračov spravodajskí dôstojníci alebo bežní velitelia? Akými konkrétnymi úlohami vás poverovali?
S VKR (vojenská kontrarozviedka – pozn. autora) jsme samozřejmě byli ve styku trochu více než ostatní příslušníci PS, ale veleli nám běžní velitelé. Naším úkolem bylo hlídkování v okolí Aše, nejčastěji na nádražích a ve vlacích mezi Aší a Hranicemi u Aše. Po nějaké době jsme poznali místní obyvatele a byli schopni rozeznat cizí lidi, na které jsme upozornili uniformované hlídky PS.
Chodil si do hliadky v civilnom oblečení. Bolo to normálne tvoje oblečenie z domu alebo ste to „fasovali“? Naozaj ste mali príplatok za nosenie civilného oblečenia?
Používali jsme vlastní civilní oděv a náhradou dostávali měsíčně 120,-Kčs k žoldu navíc.
Bola pátračská hliadka zaujímavejšia alebo ľahšia oproti bežným hliadkam napríklad na pozorovateľni priamo pri drôtených zátarasách?
Určitě bylo zajímavější se pohybovat ve městě než v lese. I když i jako pátrači jsme měli několik tras hlídek, kdy jsme se pohybovali v lesích okolo Aše. Byť jsme byli pátrači, tak na nás někdy vyšla hlídka „wechtra“ na „špaku“, takže mohu objektivně říci, že služba pátrače byla mnohem zajímavější, než služba běžného vojáka PS.
Mal si ako pátrač nejaké zadržanie? Ak áno, môžeš nám o tom porozprávať podrobnejšie?
Ne, neměl.
Ako sa na svoju službu pohraničníka pozeráš s odstupom času? Asi je zrejmé, že ti ostali najmä kladné spomienky, nadviazal si nové priateľstvá… Ako sa však dnes pozeráš na fakt, že režim bránil svojim občanom slobodne odísť?
Na vojnu samozřejmě vzpomínám rád, asi jako většina chlapů, kteří ji zažili. S kamarády z vojny se občas scházíme. Z dnešního pohledu se PS jeví problematicky a poněkud zbytečná. Na druhou stranu různí kriminálníci měli tehdy daleko těžší zmizet a vyhnout se stíhání. Ale určitě je velice příjemné moci bez omezení navštívit místa, kam se dříve nesmělo, třeba místo blízko Trojmezí, kde byla společná hranice tří států ČSSR, NSR a NDR.
Trojmedzie Česko-Bavorsko-Sasko v súčasnosti (zdroj: autor blogu)
Ďakujem ti, Honzo, že si mi venoval svoj čas, a čitateľom blogu priblížil úlohu pátrača u Pohraničnej stráže.
„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)
Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.
Zdroje:
