Denník N

Ako zachrániť dohodu s Iránom

Možno by stačilo doplniť do jej názvu slovo „Trump“.

Minulý týždeň podali Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Nemecko podali sťažnosť proti Iránu pre jeho nedodržiavanie dohody o jadrovom programe. Iránska vláda avizovala po zabití generála Sulejmáního, že sa termínmi dohody riadiť nebude. Nejde o nič prekvapivé. Od odstúpenia amerického prezidenta Trumpa od dohody a zavedenia amerických sankcií boli pre iránsku vládu výhody spojené s jej dodržiavaním, čoraz menšie. Napokon v novembri minulého roku prezident Ruhání oznámil, že Irán začne obohacovať urán v zariadení Fordow.

Dohoda nebola dokonalá. Prišla aj za cenu iránskej destabilizácie okolitých krajín. Obama i veľa európskych lídrov však verili, že jej dosiahnutie a dodržiavanie boli natoľko dôležité, že stálo zato prižmúriť oči nad iránskou podporou Asadovho režimu, Hizbaláhu či šiítskych milícií v Iraku.

Dohoda neobmedzovala ani iránsky balistický program, ktorého hlavným cieľom je vyvinúť životaschopné nosiče jadrových bômb. Mala navyše svoju expiračnú lehotu – Západ si ňou kúpil čas do roku 2030, počas ktorého sa mulláhovia zaviazali nevyvíjať jadrové zbrane. Po jej vypršaní by však svet čelil rovnakému problému, ale ešte pod väčším tlakom, keďže iránske nukleárne kapacity by sa medzičasom len zlepšili.

Roku 2030 však, zdá sa, svet čelí už dnes. Sulejmáního zabitie pripomenulo Iránu jeho zraniteľnosť. Je lepšie byť v pozícii Kim Čong-una, ktorý si dnes s Trumpom vymieňa „krásne listy“, než dopadnúť ako Muammar Kaddáfi.

Dosiahnuť dohodu, ktorá by bola rovnako alebo viac účinná než tá z roku 2015, sa len tak nepodarí. Vzájomná nedôvera medzi všetkými aktérmi sa medzičasom len zväčšila. Zachrániť nejakú verziu existujúcej dohody by sa však dať ešte mohlo. Akokoľvek nepravdepodobne to znie, možno aj s americkou účasťou.

Znie to možno ako divoká špekulácia, tu sú však tri dôvody. Trump chce mať s Blízkym východu do činenia čo najmenej. Na detailoch dôhod či verejných politík mu záleží len okrajovo. A najmä, chce rýchle a ľahké zahraničnopolitické „víťazstvá“. S trochou agility by európskí lídri mohli tieto faktory využiť vo svoj prospech.

Aj keď sa nájdu Republikáni volajúci po zmene iránskeho režimu, posledná vec, ktorú si Trump vo volebnom roku želá, je vojna na Blízkom východe – zvlášť po tom, ako desaťročia opakoval, že akékoľvek americké angažovanie sa v regióne je úplne hlúpe a zbytočné.

Spomeňme si tiež, ako Trump „vyriešil“ severokórejský jadrový problém, alebo ako nahradil ním nenávidenú obchodnú dohodu s Mexikom a Kanadou s názvom NAFTA inou verziou toho istého pod názvom USMCA. K čomusi podobnému sa dnes schyľuje pri amerických rokovaniach s Čínou. Je isté, že Trump budúcu dohodu s Pekingom vykreslí ako svoj triumf, kľúčové otázky intelektuálneho vlastníctva či čínskeho domáceho merkantilizmu však ostanú nedotknuté.

Väčšine z nás by padol kameň zo srdca, keby sa hrozba nukleárneho Iránu hoci o pár rokov oddialila. V dôsledku sankcií a zlých domácich politík je Irán v zlom ekonomickom stave, s infláciou v desiatkach percent, takže perspektíva opätovného prístupu na medzinárodné trhy musí byť pre režim, spoliehajúci sa na čoraz slabšiu podporu verejnosti, silným lákadlom. A pre Trumpa by bolo len dobré pripísať si hoci aj imaginárne víťazstvo v podobe „Trumpovej dohody o iránskom jadrovom programe.“

Znie to ako príležitosť. Využijeme ju?

(Verzia tohto článku vyšla pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)

Teraz najčítanejšie

Dalibor Roháč

Kandidát koalície PS-SPOLU do NRSR s číslom 23. Ekonóm, zahraničnopolitický analytik a publicista, ktorý sa po rokoch práce v thinktankoch na oboch stranách Atlantiku vracia na Slovensko. Najnovšia kniha: In Defense of Globalism (Rowman & Littlefield, október 2019).