Denník N

Helena Citrónová – šokujúca opera o láske slovenskej Židovky a esesáka mala v Bangkoku svetovú premiéru

Neuveriteľný a pritom pravdivý príbeh slovenskej Židovky Heleny Citrónovej, ktorá sa v koncentračnom tábore Osvienčim zamilovala do jednoho z dozorcov. Aj takto by sa dala do jednej vety zhrnúť love story, ktorou minulý týždeň žilo thajské hlavné mesto. Svoj pobyt v Osvienčime Helena prežila práve vďaka utajenému esesáckemu milencovi, pričom v tom čase už bol nad ňou dokonca vynesený rozsudok smrti. Britská televízna stanica BBC o tejto skutočnej udalosti natočila v roku 2005 dokumentárny film, ktorý hovorí nielen o Helene, ale podrobne popisuje aj špecifické pomery panujúce v časti koncentračného tábora, kam bola pridelená. Na thajského hudobného skladateľa Somtowa Sucharitkula natoľko zapôsobil, že sa mu stal inšpiráciou pre napísanie rovnomennej opery. Jej fragmenty boli uvedené na jeseň tohoto roku v koncertnom štúdiu slovenského rozhlasu a odtiaľ odvysielané do niekoľkých desiatok krajín sveta. Kompletná opera mala v thajskom hlavnom meste minulý týždeň svoju svetovú premiéru.

Koncentračný tábor Osvienčim bol komplexom viacerých pracovných táborov na brehu rieky Sola v južnom Poľsku. Práve tu veliaci dôstojník SS Rudolf Höss (nemýliť si Rudolfom Hessom) spolupracoval s viacerými priemyselníkmi, aby spoločne vybudovali obrovský industriálny komplex. Jeho súčasťou bola chemická fabrika I.G. Farben so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, ktorá sa premenila na najväčší chemický priemyselný konglomerát na svete. (Existuje dodnes, len je rozdelený na viac ako 10 nástupníckych firiem – medzi nimi BASF, Bayer AG, Hoechst AG a ďalšie). Tento priemyselný komplex bol obsluhovaný prostredníctvom 45 neďaleko od seba umiestnených táborov s internovanými väzňami, ktoré boli zdrojom otrockej práce.

Centrom takto vybudovanej siete pracovných lágrov bol Auschwitz – Birkenau. Práve v ňom sa nachádzali plynové komory slúžiace na likvidáciu ľudí, ktorí neboli okamžite použiteľní ako pracovná sila. Selekcie ľudí sa uskutočňovali ihneď po príchode vlaku s každým novým transportom odsunutých Židov, priamo na nástupišti. Tí čo boli zdraví a silní, boli zadelení na prácu, tí čo boli starí, slabí a matky s deťmi boli vyčlenení na likvidáciu. Vraždiaca látka v plynových komorách – “Cyklón B” bol pesticíd vyrábaný práve v I.G. Farben.

Britská rozhlasová a televízna stanica BBC v dokumentárnom filme, ktorý sa stal inšpiráciou k napísaniu opery, situáciu po príchode Heleny Citrónovej do Osvienčimu popisuje prostredníctvom výpovedí viacerých priamych účastníkov:

Dario Gabbai, internovaný: „Nemci prikázali ľuďom aby sa vyzliekli a vstúpili do plynovej komory, ktorá bola zamaskovaná ako miestnosť so sprchami, takže obete vôbec netušili, kam vchádzajú. Svoje veci si odložili vonku. Strážcovia im pred vchodom rozdávali do rúk mydlo, aby „sprchovaniu“ dodali vierohodnosť. Viete si predstaviť, čo to urobilo s deťmi a celými rodinami, keď sa začali pomaly dusiť, kričali a plakali až kým jedovatý plyn úplne nezaúčinkoval. Nechtami škriabali po stenách. A keď všetko bolo ukončené a otvorili sa dvere, uvidel som tých istých ľudí, ktorých som len pred niekoľkými minútami videl na vlakovom nástupišti živých. Teraz boli nehybní a modrí alebo čierni od plynu“. 

Niekoľko sto metrov od plynovej komory sa nachádzala časť tábora, ktorú prezývali Kanada „pretože evokovala krajinu nepredstaviteľného bohatstva“. Tvorilo ju 30 skladov, do ktorých boli odnášané zvršky oblečenia a osobné veci tých, ktorí práve boli zlikvidovaní. Tu boli ich kufre rozbaľované a všetky nájdené veci, ktoré mali nejakú hodnotu, boli roztriedené a zadokumentované. Podľa platných inštrukcií mali byť zabalené a poslané do Nemecka.

Osvienčim, sekcia Kanada

Libuša Breder, internovaná: „Každý kus bolo treba dobre prehliadnuť včítane spodného prádla. Nachádzali sme množstvo diamantov, zlata, mincí, amerických dolárov alebo zahraničných mien z celej Európy. Väzni všetky nájdené cennosti hádzali do zamknutej krabice s otvorom umiestnenej v strede baraku. Esesáci však častokrát zasahovali do tejto procedúry. Brali si zlato, šperky a iné cennosti a keďže ich kradli, nebolo v ich záujme, aby sa všetky naozaj poctivo dokumentovali. Nikto zabavené veci v skutočnosti nepočítal, takže to bolo pre nich Eldorádo. A takto to išlo počas celej doby, čo som pracovala v Kanade“. 

Korupcia prenikla celým vyhladzovacím procesom. Pre väzňov v koncentračnom tábore však bolo triedenie vecí najžiadanejšou prácou. Do Kanady sa chcel dostať každý z nich, pretože na rozdiel od iných častí koncentračného tábora tam väzni mali tečúcu vodu a neboli bití. Taktiež pri rozbaľovaní vecí nachádzali občas potraviny, ktoré si mohli nenápadne uchmatnúť, takže netrpeli hladom.

Autentické zábery zo sekcie Kanada

Väčšina pracujúcich v Kanade boli ženy. Dokázali tu nadväzovať o niečo bližšie vzťahy s nemeckými strážnikmi. Dôvodom bola práve snaha príslušníkov SS ukradnúť cennosti z nákladu určeného do Berlína  – a na to potrebovali spoluprácu väzňov. Tí im dávali tipy alebo ich upozorňovali, ak sa po zavraždených našlo niečo zaujímavé. Aj preto voči tým, čo pracovali v Kanade boli dozorcovia relatívne priateľskejší.

Oskar Grönning – SS strážca tábora: „Ak bolo veľa cenných vecí na kope určenej na zaslanie do Nemecka, tak sa občas z toho dalo niečo zobrať aj bez toho, aby si to niekto všimol. Schovávanie cenností pre vlastnú potrebu bola absolútne bežná praktika medzi dozorcami. Najväčší záujem bol o hotovosť v iných menách –  najmä americké doláre“. 

Grönning každý mesiac takto nazhromaždené valuty tajne prinášal do Berlína, nie však ako súčasť oficiálnej zásielky, ale súkromne, ako svoje vlastné. V Berlíne ich vymieňal na čiernom trhu.

Prístup k zahraničným menám a cennostiam bol jednou z hlavných príčin, prečo prácu v Osvienčime dozorcovia považovali za lukratívnu a lákavú. Nielen že to bolo miesto, z ktorého ekonomicky profitovali, ale pracovať v tábore bolo omnoho pohodlnejšie než v zime bojovať na ruskom fronte, kde by sa inak s vysokou pravdepodobnosťou ocitli.

Grönning: „Ako dozorcovia sme v tábore podliehali len veľmi voľnej disciplíne. Nikto sa do nás nestaral, mohli sme si robiť čo sme chceli. Chľastalo sa aj počas pracovnej doby. Viedlo to k tomu, že večer boli mnohí príslušníci SS úplne na mol. Keď chceli zhasnúť svetlo, strielali z pištole do žiarovky. Na fronte by pritom podliehali prísnemu vojenskému režimu a mohli by tam prísť aj o život“.

Funkcia dozorcu v Osvienčime bola pre nich „práca snov“ a boli ochotní o ňu tvrdo bojovať.

Osvienčim, okuliare obetí, sekcia Kanada

V marci 1943 boli v Osvienčime otvorené nové spaľovacie pece. Zvýšila sa kapacita vražedného potenciálu zariadenia a denne mohlo byť zlikvidovaných až 4 416 Židov. O to viac zostávalo aj osobných vecí zavraždených, ktoré bolo v Kanade potrebné roztriediť.

Na jeseň 1943 bol z Berlína vyslaný poručík Konrad Morgen z Gestapa, aby zahájil proces podrobného vyšetrovania diania v tábore. Samozrejme neprišiel vyšetrovať likvidácie stoviek tisícov Židov ani hromadné vraždenie a znásilňovanie väzňov. Prišiel vyšetrovať podozrenia, že majetky zavraždených nie sú poctivo odvážané do Berlína, a časť z vecí je rozkradnutá dozorcami. Morgen bol šokovaný tým čo našiel: skrinky strážnikov plné šperkov, zlata, prsteňov, perál a rôznych druhov peňazí. Miera rozkrádania prekročila akékoľvek očakávané predpoklady.

Oskar Grönning: „Vrátil som sa v noci z Berlína do tábora. Moja skrinka, ktorú som mal zamknutú, bola zapečatená Gestapom. Donieslo sa ku mne už predtým, že viacerí moji kolegovia boli počas mojej neprítomnosti zatknutí. Vedel som, že je zle. Gestapo však zapečatilo len prednú stranu skrinky zjavne netušiac, že tá sa dá otvoriť aj zozadu. Otvoril som ju teda zo zadnej strany, všetko cenné odtiaľ vybral a zase ju zavrel. Na druhý deň ráno som navštívil šéfa Gestapa s tým, že neviem prečo mám zapečatenú skrinku, že sa potrebujem do nej dostať. Bolo mi povedané, že nie je problém, ale najprv ju musia skontrolovať a požiadali ma, aby som ju pred nimi otvoril. Otvoril som a nič závadného v nej nenašli. Povedali mi že OK, že môžem pokračovať ďalej v práci“.    

V tejto situáci, na pozadí strachu dozorcov z prebiehajúceho vyšetrovania a zatýkania sa v tábore odvíja príbeh Heleny Citrónovej, internovanej slovenskej Židovky pochádzajúcej z Humenného, ktorá pracovala práve v Kanade.

V tábore bola od roku 1942. Prácu v tejto lukratívnej sekcii tábora nedostala hneď, ale až po nejakom čase vďaka drobnej ľsti, kedy sa vydávala za niekoho iného, kto už v Kanade predtým pracoval. Dozorcovia jej však na tento trik onedlho prišli. Keď zistili, že do Kanady nepatrí, tak ju z dôvodu porušenia interných pravidiel tábora okamžite odsúdili na trest smrti. Avšak skôr než bola odhalená, všimol si ju príslušník SS Franz Wunsch. Spievala mu na oslave jeho narodenín Happy birthday (dostala to príkazom), pretože na spestrenie rôznorodých osláv si bachari vyberali väčšinou práve ženy z Kanady.

Wunsch sa do nej od prvého momentu zahľadel a chcel ju získať. Keď neskôr zistil, že by mala byť popravená, zrušil jej trest smrti a povolil jej v Kanade naďalej pracovať, aby ju mal blízko seba.

Helena Citrónová v koncentračnom tábore

Keďže jednanie pod vplyvom alkoholu bolo bežnou súčasťou táborovej rutiny a nedostatok disciplíny a kontroly umožňoval dozorcom robiť si čo chceli, na dennom poriadku boli aj sexuálne útoky a znásilnenia väzenkýň.

To síce bolo trestné aj podľa zákonov Ríše, ale paradoxne nie z dôvodu učinenej ujmy voči internovaným židovským ženám (tie predsa aj tak boli určené na masovú likvidáciu v plynových komorách a nemali žiadne práva) ale bol to priestupok proti princípom udržiavania čistej rasy. Styk Nemca so Židovkou sa považoval za tzv. prznenie rasy a mohol skončiť napomenutím dozorcu alebo odobratím prémií. Ak by dozorca znásilnenú obeť následne zastrelil, to už – na rozdiel od samotného znásilnenia  – nemalo pre jeho kariéru žiaden negatívny následok.

Libuša Breder, internovaná: „Najviac žiadané boli tie z nás, čo sme pracovali v Kanade. Lebo sme boli zdravé a lepšie živené, než ostatné ženy a teda sme aj vyzerali lepšie. Dozorcovia nás volali vypasené svine. Pracovala medzi nami žena, ktorá nebola úplne vychudnutá, ale mala plné tvary. Zažila som na vlastné oči, ako prišiel strážca SS, aby ju znásilnil“. 

O to prekvapujúcejšie bolo, keď Franz Wunsch, považovaný za krutého esesáka, ktorý sa sám zúčastňoval pri rozdeľovaniach ľudí z transportov na nástupišti, sa žiadnym spôsobom nepokúšal Heleny sexuálne zmocniť, hoci po nej túžil, ale namiesto toho jej začal dvoriť, čo v podmienkach pracovného tábora bolo úplne nečakané a krajne nepravdepodobné. Samozrejme dvoril jej tajne, tak aby to nevideli jeho kolegovia dozorcovia.

Dozorca v koncentračnom tábore Osvienčim, príslušník SS Franz Wunsch. Mal v tom čase len 20 rokov

Helena Citrónová: „Raz keď prišiel do baraku, kde som pracovala, hodil smerom ku mne lístok. Okamžite som ho zničila, aby si to nikto nevšimol. Ale stihla som si prečítať, že tam bolo napísané: Som do teba blázon“.

Helena si s esesákom nechcela nič začať, ale na druhej strane odmietnuť ho sa tiež bála. Spočiatku sa usilovala len o neutrálne vzťahy, hoci podľa jej slov ho nenávidela. Neskôr s ním aj spávala, lebo to chápala ako nutnosť k prežitiu. Postupne ale začala byť ich náklonnosť skutočne čoraz viac vzájomná a Helena začala opatrne čoraz viac opätovať jeho city.

Skutočná Helena Citrónová v interview pre dokumentárny film BBC rozpráva v roku 2005 o svojom vzťahu s Franzom Wunschom

Jednoho dňa do tábora priviezli aj Heleninu sestru s jej dvoma malými deťmi. Spoluväzni oznámili Helene, že ich videli na nástupišti a že boli ihneď po príchode zaradení medzi tých, ktorí pôjdu do plynovej komory. Keď sa to Helena dozvedela, bežala zúfalá za Wunschom, aby niečo urobil. Avšak pobyt detí nebol v koncentračnom tábore povolený, bolo to proti predpisom. Boli automaticky určené na likvidáciu. Wunsch doslova v poslednej minúte dal odviesť preč z oddielu smrti aspoň Heleninu sestru. Jej deti zachrániť nemohol.

Vďaka trvajúcemu ľúbostnému vzťahu s Wunschom Helena Citrónová koncentračný tábor nakoniec prežila a rovnako aj jej sestra. Wunsch im po celý čas pomáhal. Keď BBC v roku 2005 natáčala spomínaný dokumentárny film, urobila aj interview s Helenou Citrónovou. Helena v ňom okrem iného popisovala ako sa postupne jej ľúbostný vzťah vyvíjal od počiatočnej nenávisti až po silnú náklonnosť, najmä potom ako Wunsch zachránil život jej sestry:

„Boli chvíle, kedy som zabudla, že som Židovka a on nie je Žid. A úprimne, na konci som ho milovala. Samozrejme, že to nemohlo byť realistické. Avšak vďačím mu za svoj život. Ja som si to nevybrala, proste sa to takto stalo. Keď som bola mladá, tak som bola príliš zamestnaná na to, aby som sa týmto celým potom ešte zaoberala, nevracala som sa už do minulosti. Teraz však, sa mi tieto spomienky vracajú ako bumerang.“

Ako už bolo uvedené v úvode, dokumentárny film inšpiroval  thajského hudobného skladateľa Somtowa Sucharitkula k napísaniu opery Helena Citrónová, v ktorej je Helena hlavnou postavou.

Autor opery ma pozval do Bangkoku, kde som možnosť uvidieť jej svetovú premiéru. Nasledovné riadky budú venované už samotnej opere.

Opera Helena Citrónová:

Opera má silné aj slabé stránky. K tým silnejším patrí hudba. Ak niekto od thajskej opery očakával orientálnu melodiku, či exotické hudobné nástroje, tak je v tomto prípade na omyle. Hudba znie európsky. Je napísaná eklektickým štýlom ako netradičný mix moderného a klasického kompozičného postupu.

Autor spája zdanlivo nespojiteľné. Na jednej strane pracuje s dvanásť tónovou kompozičnou technikou, ktorá teoreticky predpokladá, že žiaden z rady 12 – tich poltónov oktávy nemôže zaznieť opakovane, kým nezaznejú všetky ostatné tóny tejto rady. Avšak to je teória, na rozdiel od takto prísne chápanej dodekafónie autor hudby v praxi nepracuje s celou dvanástkou tónov úplne rovnomerne (čo by už zo samotnej podstaty princípu viedlo k strate tonálneho centra hudby) ale skôr pracuje so sériami tónov tak, aby tonálne centrum predsalen zostalo zachované. Ide tak skôr o formu serializmu, než o skutočnú dodekafóniu. Alebo skôr len jeho modifikáciu, pretože serialistická kompozícia je vždy po chvíli prerušovaná tonálnou harmóniou v terciách. Neustále je tak zrejmé, v akej stupnici sa práve pohybujeme.

Autor mi sám potvrdil, že chcel spojiť klasickú kompozičnú techniku s modernou, alebo metaforicky povedané Pucciniho s Schönbergom a musím povedať, že na prekvapenie sa mu to naozaj celkom dobre dobre podarilo. Už po chvíli počúvania som mal ťažkosti určiť, kam túto hudbu vlastne zaradiť. Rozdiely medzi romantizmom a modernou sa v tomto prípade úplne stierajú a všetko spolu vytvára nesmierne súdržný a logický hudobný celok. Napriek spájaniu nespojiteľného, hudba znela kompaktne a vôbec nie ako zlepenec rôznorodých štýlov.

Keď príchádza vlak s novým transportom Židov do koncentračného tábora, na nástupišti hrá kapela veselú pesničku na privítanie. V Osvienčime to tak naozaj prebiehalo, aby sa pre príchodzích vytvorila ilúzia, že ich v tábore budú čakať prijateľné podmienky. V opernej sále ale v tej chvíli znie pomalá, hrôzostrašná a temná hudba predstavujúca tušené zlo, v ktorej počuť aj škrípanie kolies práve brzdiaceho vlaku.

Uvítacia klezmerová kapela tak svoj rezký šláger vyhráva priamo do tejto temnej hudby. Kapela sedí na pódiu a hrá odtiaľ, temná hudba sa valí z orchestrálnej jamy. Každý z oboch hudobných prejavov je stvárňovaný nielen v inom štýle, ale aj v inom tempe. Vzájomne sa prelínajú a divák akoby v prílivových a odlivových vlnách chvíľu viac vníma jednu melódiu a chvíľu zas druhú.

Efekt je ohromujúci. Neskôr sa tento princíp prelínania opakuje na viacerých miestach, ale ako to už pri každom opakovaní býva, sila efektu sa neskôr vytráca.

Postavu Heleny stvárnila americká sopranistka Cassandra Black

Zatiaľ čo hudba je väčšinu času zaujímavá, o texte libreta sa to povedať nedá. K spôsobu spracovania príbehu mám výhrady a považujem ho za problematický.

Rozhodujúcim prvkom, ktorý má posúvať dej dopredu by mala byť dramatická akcia na scéne. Tá ale žiaľ, v tejto opere takmer chýba. Dejová linka len mechanicky ilustruje jednotlivé situácie, ktoré Helena v tábore zažívala a o ktorých dnes vieme či už z historických prameňov alebo z jej vlastných výpovedí.

Jedna zo scén je dokonca úplne vymyslená – Helena sa v skutočnosti nikdy nedostala po skončení vojny do situácie, kedy by chcela vojsť do domu, v ktorom býva Wunsch a kedy by váhala, či mu má zazvoniť na dvere, alebo nie. V opere však takáto metafora tvorí veľkú záverečnú scénu.

Záverečná scéna opery sa odohráva po skončení vojny. Helena sa vyberie navštíviť dom svojho milenca z koncentráku Franza Wunscha

Taktiež treba povedať, že pri písaní libreta je lepšie voliť obrazy, ktoré potom bude možné na javisku bez väčších problémov aj inscenovať. Ak ale máte zobraziť príchod vlaku s novým transportom masy ľudí rozdeľovaných do skupín na nástupišti, kde im k tomu hrá kapela, potrebujete mať na scéne vlak, nástupište, kapelu a veľmi veľa komparzistov (alebo zboristov).

Navyše vlak sa musí hýbať, pretože práve prichádza a v hudbe počuť ako brzdí a trúbi. Treba povedať, že nič z toho v Bangkoku nebolo – ani vlak, ani nástupište, ani dostatok komparzu. A ak je obrovský dav predstavovaný len pätnástimi, či dvadsiatimi osobami, je to nedôveryhodné.

Premiéra Heleny Citrónovej. Jedna z masových scén po príchode nového transportu

Mojou najzásadnejšou požiadavkou na túto operu však bolo, aby udalosti znázorňované na scéne boli uveriteľné. Postavy sa musia správať tak, ako by sa asi v danej situácii naozaj správali a nie tak, akoby sme si priali, aby sa správali. A práve tu je najslabšie miesto textov libreta.

Helena Citrónová je v opere vykreslená ako odbojná hrdinka, ktorá nacistom odvráva a nenechá si skákať po hlave. Je statočná a odvážna, lebo tak ju zrejme autor chcel vidieť.

V skutočnosti by si ale podľa môjho názoru nikto z internovaných  takýto typ správania v koncentračnom tábore nemohol dovoliť a pud sebazáchovy a boj o prežitie by žiadnemu z väzňov nedovolil viesť dialógy s esesákmi takým drzým spôsobom, ako sú napísané repliky v opere.

Holokaust nepotrebuje vytváranie mýtov ani prifarbovanie statočnosti hrdinov. Netreba si nič vymýšľať, ani prilepšovať, stačí len verne zobrazovať veci tak ako boli, sú dostatočne kruté sami o sebe.

Helena Citrónová (Cassandra Black) a Franz Wunsch (Falko Hönisch)

V tejto súvislosti zostáva pre mňa nepochopiteľným paradoxom, že práve niektoré najviac dramatické okolnosti skutočného príbehu Heleny Citrónovej v opere vôbec nie sú znázornené.

Helenina sestra napríklad vôbec nebola šťastná, že bola zachránená. Chcela zomrieť so svojimi malými deťmi. Ako tvrdila, každému dieťaťu poslanému v koncentráku na smrť do plynovej komory bolo dopriate aspoň „privilégium“ zomrieť v náručí svojej mamičky, iba jej dvom malým deťom bolo aj toto odopreté.

Keď jej deti zistili, že v skutočnosti nie sú v sprchách a začali sa dusiť, smrť neprišla okamžite, ale čakali na ňu niekoľko minút. Bola neochvejne presvedčená, že v týchto okamihoch zúfalo hľadali záchranu u svojej mamy. V tej chvíli, v posledných okamihoch svojho života videli, že ich tam zanechala samých napospas svojmu osudu. A s touto myšlienkou na perách zrejme umierali. V najkrutejších minútach svojho života sa k nej nemohli pritúliť a privinúť.

Helenina sestra bola presvedčená, že rodina by mala spolu držať v dobrom aj zlom a že teda bolo správne, aby ona spoločne zomrela so svojimi deťmi v náručí. Svoju záchranu tak Helene po celý život vyčítala.

Toto je pre mňa úplne prirodzene najdramatickejší moment celej tragédie a opera ho úplne minula, nespomína ho ani náznakom. Namiesto toho, v snahe umelo zvýšiť dramatický náboj, inscenuje záverečnú scénu, ktorá sa v skutočnosti nikdy neodohrala. Preto znovu opakujem, nebolo potrebné nič vymýšľať ani umelo dramatizovať. Stačí len zobraziť ten príbeh tak, ako sa odohral.

Helena Citrónová (vľavo) ešte na Slovensku pred internáciou. Vpravo Helenina sestra Rozinka a jej dcéra 

Opera taktiež úplne nepochopiteľne minula fakt, že Franz Wunsch bol v roku 1972 súdený pre vojnové zločiny, ktoré spáchal v koncentračnom tábore a Helena Citrónová prišla na súd dobrovoľne svedčiť v jeho prospech. Práve vďaka jej svedectvu ho minul trest a bol prepustený na slobodu. Helena mu tak zachránila život na slobode na oplátku za to, že tridsať rokov predtým on zachránil ten jej.

Premiéra Heleny Citrónovej

Holokaust bol jednou z udalostí ktoré sa svojimi dôsledkami azda najvýraznejšie zapísali do osudov modernej Európy a sveta. Nie je asi náhodné, že takto významnej téme sa tvorcovia opier doposiaľ takmer úplne vyhli. Umenie nemôže nastoliť spravodlivosť pokiaľ ide o stvárňované udalosti, ale môže klásť otázky a provokovať.

A najmä pripomínať nám, že ak existujú témy, ktoré sú príliš ťažké na to, aby sa umenie s nimi dokázalo vysporiadať, tak Holokaust tento pomyselný rebríček určite vedie. Pri znázorňovaní Holokaustu prostredníctvom umenia hrozí, že bude príliš falošné, hlúpo sentimentálne alebo banálne a čo je ešte horšie, že samotná téma a rešpekt k nej, môže recenzentom brániť kritizovať spôsob jej umeleckého prevedenia.

Tvorcovia pri takýchto témach taktiež riskujú upadnúť do prílišného poučovania či moralizovania, alebo rôznych klišé, hoci samozrejme nechcene a s najlepšími úmyslami.

Našťastie, v tomto prípade skvelá hudba môže byť dôvodom, pre ktorý verejnosť môže mať tendenciu nedostatky libreta aj prehliadať. Moje postrehy navyše nemusia byť vôbec relevantné pre tých, ktorí v tejto opere nebudú hľadať hudobné divadlo, ale úplne iné atribúty.

Týka sa to napríklad aj rodinných príslušníkov priamych alebo nepriamych obetí Holokaustu, ktorí boli na premiére zastúpení v hojnom počte a predpokladám, že tí budú vďační za tému ako takú –  a jej divadeľnosť nebudú vôbec posudzovať.

Franz Wunsch (Falko Hönisch)

Samotným výkonom sólistov aj orchestra som sa rozhodol venovať len minimálne, nakoľko mi v celom kontexte prišlo ich hodnotenie ako najmenej podstatné.

Hlavné roly boli písané spevákom priamo na telo – autor hudby protagonistov osobne poznal, poznal ich hlasový fond a rozsah a vopred si ich vybral kvôli farbe hlasu. Z tohoto hľadiska zrejme môžme konštatovať, že postavy boli obsadené ideálne. Dnes má máloktorý spevák možnosť zažiť ten luxus, že je rola písaná priamo pre neho. Skôr sa zvyčajne musí trafiť do skladateľovej interpretačnej predstavy (ak ju vôbec poznáme) v úlohách, ktoré boli voľakedy „na telo“ písané pre niekoho úplne iného.

Ako Helena Citrónová sa tak mohla zaskvieť americká sopranistka Cassandra Black a v úlohe esesáka Wunscha nemecký barytón Falko Hönisch.

Pôvodne som sa domnieval, že operu bude dirigovať jej autor – hudobný skladateľ a dirigent Somtow Sucharitkul – podobne ako keď dirigoval jej fragmenty na jeseň v Bratislave, ale nakoniec sa do orchestrálnej jamy postavil thajský dirigent (a zhodou okolností taktiež aj hudobný skladateľ) Trisdee na Patalung. 

Thajský dirigent Trisdee na Patalung počas prvej premiéry Heleny Citrónovej

V jame sedel orchester Siam Sinfonietta, čo je v podstate mládežnícky orchester Opery Bangkok. Sú to 15 až 25 roční chlapci a dievčatá. S takou precíznosťou, ako zahrali obe predstavenia (videl som prvú a druhú premiéru) sa u nás nazaj možno stretnúť len málokedy a thajcom môžme takýto orchester len slepo závidieť. Profesionálov v SND som nikdy v živote nepočul hrať s takým nasadením pre vec, ako predviedli – bez urážky – tieto častokrát ešte deti.

Čo dodať na záver? Položil som si týchto niekoľko otázok: Nakoľko je vôbec pravdepodobné, že sa internované židovské dievča môže v koncentračnom tábore zaľúbiť do svojho väzniteľa, ktorého úlohou je internovaných likvidovať ?

A nakoľko je pravdepodobné, že človek dostane niekedy v živote šancu zachrániť život niekomu, kto predtým zachránil ten jeho a vrátiť mu tak po tridsiatich rokoch jeho skutok?

Nuž a do tretice, nakoľko je pravdepodobné, že nešťastný osud akejkoľvek našej krajanky si za námet svojho najnovšieho diela vyberie thajský hudobný skladateľ a slovenská hrdinka sa stane sa centrálnou postavou jeho novej opery? A že tento príbeh bude mať veľmi úspešnú svetovú premiéru v Bangkoku?

Všetky tri situácie sú krajne nepravdepodobné. Napriek tomu sa stali. Už len týmto bola premiéra opery svojim spôsobom mystická.

Bola zaznamenaná aj v prestížnom britskom denníku Financial Times, ktorý v recenzii spomína aj našu krajinu – a to nielen v súvislosti s pôvodom Heleny Citrónovej, ale aj v súvislosti s vysielaním fragmentov diela prostredníctvom prenosu Slovenského rozhlasu.

Premiéra Heleny Citrónovej

Helena Citrónová je vzácnym a v podstate unikátnym pokusom zobraziť Holokaust prostredníctvom operného námetu. Jej uvedenie bolo sprevádzané aj výstavou na tému Holokaust (z latinského slova „holocaustum“ – „úplne spáliť“) vo vestibule operného domu, kde boli umiestnené aj viaceré fotografie pochádzajúce z Bratislavy.

Slovensko tak prišlo (doslova ako slepé kura k zrnu) k veľkolepej propagácii príbehu svojej krajanky, čo v súvislosti s nadchádzajúcim 75. výročím oslobodenia Osvienčimu, pri príležitosti ktorého bola opera napísaná, bude ešte dlho rezonovať a priťahovať pozornosť médií.

Význam tejto udalosti si zjavne uvedomovalo aj veľvyslanectvo SR v Bangkoku, pretože náš veľvyslanec bol na premiere prítomný. Spolu s veľvyslancami Izraela, alebo Nemecka, či Rakúska.

V rozhovore s autorom opery a sólistami, ktorý som po premiére pripravil pre Slovenský rozhlas, mi celú túto neuveriteľnú love story okomentoval Falko Hönisch (stvárnil postavu esesáka Wunscha) nasledovne:

„Láska je schopná nájsť si cestu aj v tých najtemnejších zákutiach a najnepravdepodobnejších situáciách“.

Toto tvrdenie mi prišlo ako celkom výstižný leitmotív premiéry. Je ho možné vzťahovať tak na operu Helena Citrónová, ako aj na samotnú skutočnú udalosť, podľa ktorej bola napísaná.

Peter Bleha

 

Návšteva svetovej premiéry opery Helena Citrónová v Bangkoku bola finančne podporená Literárnym fondom.

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu