Denník N

Ako sa Dorka diabetičkou stala

Mali sme dcéru, ktorá bola odjakživa zdravá, štíhla a veselá. Dnes máme doma diabetičku, inak zdravú, štíhlu a veselú. :) Tento krátky blog popisuje, ako sme sa sem dostali. Je myslený hlavne pre známych a rodinu, ale môže pomôcť aj niekomu inému.

Fáza 1: Prvé príznaky

Dorka bola vždy šikovné a múdre dieťa (čo tvrdí skoro každý rodič …, ale verte mi). Plávala si životom a dobre jej na svete bolo.

O to viac nás prekvapilo, keď túto zimu začala do seba liať obrovské množstvá vody, čo sprevádzalo následné časté močenie. Boli to divoké týždne (vianoce, cestovanie za rodinou, výlety), takže sme to mali na čo hodiť. Ale začal nám i tak liezť tento zvyk na nervy. Hlavne, ak vstala v noci 4-krát cikať a rušila nám tým náš nočný pokoj a sociálny program (Veď kedy si má rodič spoločnosti užiť, ak nie keď deti spia?).

Fáza 2: Dorka, veď už prestaň cikať!

Potom sme si všimli, že po nočnom cikaní do seba ešte zvykne obrátiť zo dva poháre vody a to už pretiekol pohár našej trpezlivosti. Voda v noci na prídel, len pár glgov!! V byte vypnutá voda, lebo sa naučila vstávať potichu v noci a piť potajme. Dúfali sme, že po pár nociach tento zvyk prejde. Ani pol hodina plaču ju nezachránila. V noci sa piť nebude!

Dúfali sme, že to takto prejde. Aj sa to na pár nocí utlmilo a jednu noc bola cikať iba raz (o čom vieme), čo bol pre nás úspech. Ale potom prišla ďalšia zlá noc a ďalšie nočné scény. Už toho bolo na nás priveľa.

Fáza 3: Hello, je tam doktor google?

Ak si s niečim nevieme poradiť, čo urobíme? No začneme googliť. V tejto fáze sme boli ešte stále presvedčení, že ide o psychický problém. Ani nám nenapadlo, že by mohol mať fyzické korene. Pýtal som sa googla (anglicky):

  • Čo robiť, ak moje dieťa veľa ciká?
  • dieťa veľa pije a ciká
  • návyk piť
  • nočné pitie a močenie

No proste všeličo. Dalo mi celkom námahu, kým som cez tie všetky odkazy na diabetes a diabetikov našiel niečo, čo bolo o zlých zvykoch o pití (krásny príklad konfirmačného skreslenia (anglicky confirmation bias)). Časom nás ale množstvo zmienok o cukrovke znepokojilo a tak sme si prečítali aj niečo o tom. Náš obľúbený zdroj pre medicínske informácie NHS (britský National Health Service) opísal symptómy cukrovky takto:

  • feeling very thirsty (pocit silného smädu)
  • peeing more frequently than usual, particularly at night (cikanie častejšie ako obvykle, obzvlášť v noci)
  • feeling very tired (silný pocit únavy)
  • weight loss and loss of muscle bulk (strata hmotnosti a svalovej hmoty)
  • itching around the penis or vagina, or frequent episodes of thrush (svrbenie v oblasti genitálií a časté infekcia a zápaly)
  • cuts or wounds that heal slowly (pomaly sa hojace rany)
  • blurred vision (rozmazané videnie)

Z týchto symptómov spĺňala len prvé dva. V iných zdrojoch sme našli aj hlad medzi príznakmi, ktorý tiež mala väčší ako zvyčajne.  Stále sme dúfali v niečo iné. Ale pre istotu sme jej spravili večeru bez sacharidov a poslali ju spať. A čo my? Čítame si ešte celú Wikipédiu o cukrovke. :)

V noci ani raz necikala, čo bolo príjemné, ale aj predzvesť toho, že sme bohužiaľ na dobrej stope. Pri diabetese prvého typu pankreas nedokáže tvoriť inzulín a tak sa cukor hromadí v krvi (normálne by sa vďaka inzulínu vstrebal do buniek). Jediný spôsob, ako ho vie telo vylúčiť je vycikať ho. Preto to cikanie a pitie vody.

Ako najhoršia komplikácia spájaná s cukrovkou bola spomínaná diabetická ketoacidóza. Symptómy to má podobné. Píšu tam aj:

„Check your blood sugar level if you have symptoms of DKA. If your blood sugar is 11mmol/L or over and you have a blood or urine ketone testing kit, check your ketone level.“, 

teda že máme odmerať cukor v krvi a ketóny v moči, alebo krvi. Náhodou vlastním glukomer a prúžky na meranie ketónov v moči (Experimentoval som dakedy s keto-diétou a nechcel si ublížiť (Áno fungovala, ako každá diéta pred tým, čo som ju nahradil za pizzu a čipsy.).). Zmerali sme cukor v krvi: 22 mmol/l. Malo by to byť okolo 6 mmol/l. Zmerali sme ketóny v moči a boli tam, … trochu. Ale nemali tam byť žiadne. Potom nám kamarátka doniesla testovacie prúžky, čo nie sú roky po záruke (díky Mirka), a zrazu ich tam bolo veľa (Stále by tam nemali byť žiadne.).

Fáza 4: Panika

My sme boli v tejto fáze už celkom pevne presvedčení, že máme doma diabetičku. Otázka bola len, ako veľmi panikáriť. Podľa symptómov to vážne nebolo. Podľa meraní veľmi. Ísť na pohotovosť alebo počkať do rána a k obvodnej?

Ako klasickí rodičia trpíme silným strachom, že prídeme na pohotovosť a tam nás vysmejú, že čo tam obsmŕdame so zdravým šťastným dieťaťom. Preto sme sa zdráhali voliť pohotovosť. Ani sme nevedeli, že čo by nasledovalo a či by Dorka nestrávila noc v nemocnici zbytočne, čakajúc na špecialistu.

Po pár telefonátoch s ďalšou kamarátkou (díky Janka, máš u nás čokoládu, pivo, … ?) padlo rozhodnutie, že pohotovosť je to pravé riešenie. Ani ona si nebola na začiatku istá tým, či voziť šťastné dieťa na pohotovosť, ale v nedeľu večer Hanka (manželka) zbalila kufre, odtrhol som od nej plačúcu Rebeku (mladšiu dcéru), zavolal im Uber a hurá na Kramáre. Ok, nie hurá. Iba na Kramáre.

Fáza 5: Profesionáli

V tejto časti príbehu sa naše osudy rozchádzajú. Ja som si vyskúšal aké to je byť single pracujúci rodič s jedným dieťaťom v škôlke. Celkom fuška. Ale dali sme to.

Dorka s Hankou sa zverili do opatery personálu pohotovosti a neskôr detskej kliniky na Kramároch. Skúsenosť to vôbec nebola zlá. Zo zákona deti nad 6 rokov už nemajú nárok na ubytovanie rodiča, ale personál bol milý a  zo stavu „nedá sa, máme plno“ časom prešli do stavu „nájdeme vám nejaké miesto“ a nenechali 6-ročnú Dorotku v tento ťažký deň spať v cudzej nemocnici samú. Diabetologička na nás zapôsobila ako veľmi milý, starostlivý človek a odborníčka vo svojom obore.

Dorka od začiatku zaujala bojový mindset, vyhlásila bojkot strachu z ihiel a rozhodla sa, že keď už musí byť diabetička, tak bude tá najlepšia diabetička na svete. 100% spolupracovala s každou sestrou a doktorkou, sama sa naučila pichať do prsta a merať si hladinu cukru v krvi a teraz (5 dní od diagnózy) si už pichá inzulín sama pod našim dozorom.

Takto spätne to vyzerá, že sme mali veľké šťastie, keď sme na správnu diagnózu došli zavčasu. Bežne tam vraj chodia noví diabetici v oveľa horšom stave, ako došla Dorka, a stihnú si najprv nazbierať oveľa väčšiu zbierku symptómov. Dlhšie potom trvá aj stabilizácia a nastavenie liečby.

Každopádne inzulín a pevne nastavený režim stále upravovaný diabetologičkou zafungovali a keď sme ich išli na tretí deň v návštevných hodinách navštíviť, prekvapili nás zbalenými taškami. Pustili ich domov, že liečba je nastavená, všetko ovládajú, cukor je v norme a zásoby na najbližšie mesiace nakúpené. Doktorka si vraj nepamätala pacienta, čo by to dal tak rýchlo.

Záver

Dorka v nedeľu zistila, že je diabetička. Vo štvrtok už vysvetľovala svojej nekonečne ústretovej učiteľke s vychovávateľkou v škole, aké sú jej nové superschopnosti. Celkom si užíva, že má sadu nových prístrojov, ktoré vie v škole len ona obsluhovať a k tomu kopu ihiel, ktorých sa všetci boja. :) Cez desiatovú prestávku nám hlási namerané hodnoty a na obed jej prídeme pichnúť inzulín a odvážiť obed podľa plánovanej dávky sacharidov. Ešte v nedeľu som si poplakal, že práve sa jej posral celý život. Dnes je to šťastné dieťa, ktoré sa prispôsobilo novej situácii a snaží sa z toho vytrieskať maximum (už dostala mobil :).

Ponaučenie? Máte po každom cikaní bežať s dieťaťom na pohotovosť? Asi nie. Ale utvrdilo ma to v tom, že ľudia (rodičia aj deti) zvládnu aj veľké problémy, keď si pred nimi nezatvárajú oči, vyhrnú rukávy a pustia sa do ich riešenia. Mali sme pritom asi aj dávku šťastia a problémy ešte neskončili. Tak nám držte palce, nech dáme aj to, čo príde.

A už nedávajte Dorke cukríky (Domyslite si vyhrážky násilím.). Dorka má teraz pevný režim, jedáva 6-krát denne v stanovených časoch, pred každým jedlom si meria cukor a 4-krát denne pichá inzulín. Žiadne jedlo jej nedávajte, ani neberte, bez nášho vedomia. A ak by sa vám zdala príliš malátna a unavená, štuchnite do nej, nech si zmeria cukor.

Teraz najčítanejšie

Jakub Krchňavý

Otec, manžel. Učiteľ na škole pre mimoriadne nadané deti v Bratislave. Občasný programátor a data-analytik. Niekedy aj stolár a domáci kutil. Najnovšie aj fotograf. Všetko z toho len a len pre radosť. ;)