Banalita dobrého slova
Oproti mojej nemocnici je malá, ale dobre zásobená predajňa potravín. Často tam vybehnem cestou z terapie, lebo nestíham variť a polotovarov tam majú neúrekom. Nechodím tam v dobre nálade. Ubolená z liečby, s výčitkami svedomia, že zase nenavarím nejaké zdravé jedlo, lebo keby som varila, nemohla by som písať a teda zarábať peniaze a stále dokola v kruhu horších a zlých riešení.
Do tejto predajne chodia väčšinou pacienti, ich rodiny a nemocničný personál. Nie je to práve najveselšia kopa. Unavené matky sprevádzajúce deti na detskej onkológii tam odbiehajú kupovať sladkosť a vidia v nej veľký prísľub. Ich maličkému alebo maličkej chutí, pýta si obľúbenú čokoládku, možno je to dobré znamenie.
Príbuzní, čo sa striedajú pri lôžku, si prídu kúpiť nejaký nápoj, ovocie, niečo na chrúmanie na dlhý večer strávený s niekým, kto zle spí alebo bdie v bolestiach. Chodia tam aj lekári, medici, upratovačky. Po cigarety alebo rýchly nákup na prípravu večere.
Pri pokladni takmer stále sedí Aliza. Päťdesiatnička širokej tváre so starodievockým drdolom a prístupom, ktorý tak trochu s dešpetkom, ľudia označujú za dobrácky. Aliza dobráčka je. Vždy sa usmieva, každého sa pýta na zdravie, viackrát poďakuje, aj keď si niekto kupuje len žuvačky alebo mlieko vo vrecúšku. Nikdy som nevidela, že by bola podráždená, nevrlá, neochotná.
Kým si človek naloží tovar do tašky stihne mu povedať, že mu želá všetko dobré, aby bol zdravý a nech má šťastie. A potom pridá, že dobré slovo je najväčším darom. Je to banálny výrok, ale to ešte neznamená, že nie je pravdivý. Mne napríklad jej povzbudenia a želania, ktoré nikdy neboli na pol úst vyslovená spoločenská fráza bez pohľadu do očí, veľmi pomáhajú.
Aj to, že mi otvorí tašku, pomôže dať drobné do peňaženky, lebo mne to s trasúcimi sa prstami ide celkom ťažko. A ako keby cítila, že mi je tak ťažko, lebo nestíham, vždy povie, že aj deti jej sestry mali najradšej rezne z polotovaru. Tak prečo si neuľahčiť život.
