Podporuje študentov z iniciatívy Fridays for Future a aktívne sa zaujíma o ekológiu. Prečo, vysvetlil v rozhovore vedec Ján Výbošťok

Ján Výbošťok už štyri roky pôsobí na Geografickom ústave SAV v Bratislave ako doktorand. Medzi jeho expertízu patrí regionálna geografia a problematika príjmovej nerovnosti. Okrem iného je dlhodobým podporovateľom hnutia Fridays For Future na Slovensku. Patrí medzi najaktívnejších dobrovoľníkov. Spoločne sme sa rozprávali predovšetkým o jeho postoji k študentským štrajkom, klimatickej kríze a ľudom, ktorí ju aktívne popierajú. Rovnako sme otvorili tému regiónov, jeho pohľad na ich záujem o klimatickú krízu, či schopnosť vnímať tento problém.

1. Na úvod by bolo dobré, aby si sa našim čitateľom predstavil a porozprával niečo o tvojom vzťahu k problematike klimatickej krízy a čomu sa aktívne venuješ?

Ako doktorand sa venujem výskumu príjmov a kvantifikácii príjmovej nerovnosti v obciach Slovenska pomocou rôznych štatistických metód. Následne analýzou príjmov a ďalších demografických, sociálnych a ekonomických dát sa pokúšam uvedené modelovať.

Environmentálnej problematike sa venujem zhruba posledných 5 až 6 rokov. Prišlo to celkom spontánne, vlastne si ani nepamätám, čo bolo takým spúšťacím faktorom. Začalo to asi obyčajným triedením odpadu až to postupne prešlo do fázy, kedy sa snažím úplne eliminovať mäso zo svojej stravy.

Postupom času som sa stále viac zaujímal o environmentálnu problematiku, či už to bolo v otázkach triedenia a separovaného zberu odpadov a konceptu zero waste, etických aspektov živočíšnej výroby, ale aj empirických zistení ohľadom emisií skleníkových plynov a iných problémov.

2. Ako vnímaš záujem o klímu, ekológiu a štrajky proti klimatickej kríze v tejto oblasti? Myslíš, že ľudia žijúci v mestách majú väčší záujem o riešenie klimatickej krízy a majú bližšie k ekológii ako tí žijúci v regiónoch? Aké na to môžu byť dôvody?

Budem vychádzať skôr z vlastného názoru. Mám pocit, že to, či sa niekto aktívne zaujíma o problematiku klimatickej zmeny a klimatickej krízy, nemusí vôbec súvisieť s tým, či tento človek pochádza z mesta alebo z vidieka. Napriek tomu, že v mestách žije obyvateľstvo vzdelanejšie, na vidieku môžu byť ľudia v užšom kontakte s prírodou a samotná ochrana prírody je pre nich bližšia.

Okrem toho, to, ako ľudia, resp. rodičia reagujú na environmentálne otázky, je často podmienené ich deťmi, ktoré sú takto učené v škole a samy doma „zaúčajú“ do zeleného správania aj svojich rodičov. Na druhej strane, zdá sa, že vo väčších a progresívnejších mestách, je osveta v tejto oblasti na lepšej úrovni a záujem verejnosti o aktívne participovanie vyšší. Najkľúčovejšie je v tomto ohľade vzdelávanie a tým nemyslím len základné, stredné a vysoké školstvo, ale aj rôzne prednášky, workshopy a školenia.

Celkovo mám dojem, že záujem ľudí rastie, najmä mladých. Vidím to aj u kolegov, ktorí sa aktívne zúčastňujú klimatických protestov, jedia menej mäsa, snažia sa nosiť a kupovať menej vecí.

3. Z môjho osobného pohľadu sa o ekológiu a klimatickú krízu nezaujíma tak veľa Slovákov ako inokrajcov. Často mám pocit, že za to môžu nerovné sociálno-ekonomické pomery našej krajiny, respektíve to, ako ich vnímame. Čo spôsobuje tento rozdiel vo vnímaní podľa tvojho názoru?

Päť hlavných ekonomických problémov, ktoré si každoročne vymedzuje Svetové ekonomické fórum v Davose, vybralo tento rok po prvýkrát všetkých päť problémov environmentálne orientovaných. Aj v minulosti patrili tieto otázky medzi hlavné oblasti, avšak sa často stávalo, že boli až druhou voľbou. Či už to bolo za finančnou krízou, kybernetickou bezpečnosťou alebo migračnou krízou. Cez správy IPCC vieme, že už nie je čas na boj s negatívnymi dopadmi klimatických zmien ďalej odkladať.

No a podobné to je, podľa mňa, aj na Slovensku. Ľudia intenzívnejšie vnímajú korupciu, klientelizmus, sociálne, ekonomické a regionálne nerovnosti, ktoré sú významným problémom Slovenska. Máme tu problémy s kvalitou zdravotníctva, školstva, podfinancovaním vedy, obrany a na ochranu životného prostredia sa často zabúda. Voľby do Európskeho parlamentu, kedy boli zvolení dvaja ekologicky a environmentálne orientovaní poslanci, by mohli naznačiť určitý posun.

4. Aký by bol podľa teba vhodný prístup študentského hnutia k obyvateľom z menších regiónov, aby sa pridali k štrajkom za klímu? Čo by malo byť podstatou ich záujmu? Je to podľa teba príliš naivná predstava?

Myslím si, že najjednoduchšie je „priniesť“ im štrajk do ich regiónu. Ak je región v horšej situácii, rodičia a ani školy nemusia mať peniaze na to, aby mohli vziať deti do vzdialenej Bratislavy alebo Košíc a súčasne vynechať školu.

Ďalším dôležitým prvkom je určite to, akým smerom ich vedie škola. Ak majú v škole dobrú environmentálnu výchovu, či už je to na biológii, geografii alebo aj mimo vyučovacích predmetov, asi je väčšia šanca, že sa učiteľka alebo riaditeľka pokúsia účasť detí na proteste zabezpečiť.

Nemyslím si, že je tá predstava naivná. Ale bez aktívneho prístupu z obidvoch strán (škola, organizátori protestov) je len ťažko uskutočniteľná.

5. Slovensko je krajinou, kde je najmä v kontexte jednotlivých regiónov citeľná príjmová nerovnosť. Ako podľa teba tento problém vplýva na vzťah Slovákov k ekonomickému rastu, či určitému životnému komfortu na jednej a ochrane prírody na druhej strane? Z mojej skúsenosti mnoho ľudí vníma ekonomický pokrok ako protipól k ekologickým myšlienkam a naopak. Aký je tvoj názor, prípadne tvoja skúsenosť?

Priznám sa, že som v tomto ohľade pomerne nerozhodný. Na jednej strane tu máme výsledky rôznych prác, že spravodlivo prerozdelené bohatstvo spolu s ekonomickým rastom vedie k poklesu príjmovej nerovnosti a redukcii chudoby. Na druhej strane, nezadržateľný ekonomický rast určite nie je pre planétu – a jej obyvateľov – udržateľný.

Podľa mňa je problémom vysvetliť chudobnému: „Počkaj! Ja som si celý život užíval, ale teraz som pochopil, že je zle a musím sa obmedziť. Ale ty sa musíš tiež!“ Na Slovensku máme podľa každoročného zisťovania zhruba 12 % chudobných. Z atlasu rómskych komunít vieme, že tu máme cez 300 tisíc obyvateľov žijúcich v koncentrovaných komunitách, často s nižšou kvalitou života. Je nesmierne dôležité zabezpečiť kvalitnú budúcnosť aj pre týchto ľudí.

6. V Bratislave príde na klimatický štrajk v pomere k počtu obyvateľov omnoho viac ľudí ako napríklad v Košiciach.

Čím si myslíš, že môže byť spôsobený väčší záujem obyvateľov Bratislavy o tento problém? Je to pozíciou oboch miest, ich veľkosťou, či blízkosťou hlavného mesta k západu?

Mohlo by to byť práve blízkosťou k západu, aj keď skôr si myslím, že „ideologickou“ blízkosťou. Ale dôvod môže byť akýkoľvek. Nebudem radšej zbytočne fabulovať.

7. Niektorí tvrdia, že kapitalizmus spôsobuje súčasné environmentálne problémy, nakoľko povyšuje ekonomický rast nad všetko ostatné. Čo si o tom myslíš?

Je na skutočné riešenie klimatickej krízy potrebná tak veľká systémová zmena, ako je hľadanie iných ekonomických zriadení našej spoločnosti? Inými slovami, je kapitalizmus udržateľný?

Osobne sa skôr prikláňam k obmedzeniu globálneho rastu. Vďaka kapitalizmu a otvorenému trhu síce patríme medzi najrozvinutejšie krajiny sveta. Avšak tento rast, ktorý sa v západných krajinách rozbehol prvou priemyselnou revolúciou v 18. storočí, viedol k mnohým negatívnym vplyvom na zemskú klímu. Začali sme používať fosílne palivá, klčovali sme lesy. Boli sme ohromení sami sebou ako rýchlo sa rozvíjame a úplne sme ignorovali, že sa tým sami zabíjame. Ešte horšie vnímam to, že napriek tomu, že prvé klimatické konferencie s negatívnymi prognózami prebehli pred viac ako 30 rokmi, sme za toto obdobie prakticky zdvojnásobili objem vypustených skleníkových plynov do atmosféry. Ubližujeme si teda celkom vedome.

Ak tu máme mať rast, tak si myslím, že je potrebné sa zamerať na rozvoj zelených technológií, ako sú vodozádržné opatrenia, úplný prechod na bezuhlíkovú mobilitu a energiu a znižovanie emisií z priemyslu, poľnohospodárstva a iných odvetví. Významní znečisťovatelia ovzdušia, ako napr. ropné koncerny, hovädzie farmy, či letecké spoločnosti, by mali byť postihnuté daňou zo znečistenia. Neviem si však v súčasnosti predstaviť ako zastaviť rast v takých krajinách ako sú Čína či India, ktorí patria medzi najväčších znečisťovateľov a prognózy hovoria skôr o ďalšom ekonomickom i emisnom raste.

8. Slovensko je momentálne názorovo veľmi polarizovanou krajinou, či už sa to týka klimatickej krízy, alebo politiky všeobecne. Čím je to podľa teba spôsobené?

Ako by sme mali zaujať ľudí, ktorí nám z princípu nedôverujú a prebudiť v nich zápal pre riešenie klimatickej krízy, ktorej čelíme?

Polarizáciu vnímam nielen na Slovensku, obrovský podiel na tom má, podľa mňa, príjmová nerovnosť, resp. nerovnosť bohatstva. Od 70. rokov minulého storočia začala globálna nerovnosť prudko narastať. Spôsobené to bolo z veľkej časti naštartovaním rastu v Číne, avšak veľký význam sa pripisuje aj „superbohatým“ jednotlivcom, ktorých počet každým rokom nezadržateľne rastie.

Ďalším negatívnym vplyvom je určite politika. Mnohí politici, hlavne populisti a demagógovia, svojimi vyjadreniami spoločnosť často polarizujú. Poukazujú na neexistujúce problémy, aby odpútavali pozornosť od tých skutočných a ich vlastných. Toto sa, žiaľ, nedeje iba u nás a je jedno, či je to v politike najvyššej (parlamentnej) alebo „iba“ komunálnej. Zároveň cítim značný nezáujem obyvateľov vzdialenejších regiónov o veci verejné, do toho možno zahrnúť okrem politiky a klimatickej krízy aj ďalšie problémy Slovenska. Obyvatelia sa často zaujímajú len o svoje najužšie okolie a nezaujímajú ich problémy „ostatných“.

9. Vzhľadom na tvoje postavenie vedeckého pracovníka, ako vnímaš neustálu polemiku ohľadom existenciálnej hrozby, ktorú klimatická kríza predstavuje?

Ako odpovedáš na názory, že sú vedci platení mimovládnymi organizáciami, aby vytvárali určitý naratív alebo nátlak, prípadne verejnosť len zbytočne strašili?

Ako jednotlivec vnímam klimatickú krízu veľmi emotívne, mám z toho strach, niekedy sa ma zmocňuje úzkosť. Jej najhorších dopadov na Slovensku sa možno nedožijem, určite sa však dožijem stupňujúcej migrácie z krajín, ktoré sú postihnuté už teraz a budú postihované stále viac, ak sa s tým nezačne rýchlo niečo robiť.

Ako vedec sa, pochopiteľne, stotožňujem so zisteniami kolegov z celého sveta. Nehovorím, že všetci vedci sú bezúhonní, avšak spochybňovať legitímnosť zistení drvivej väčšiny vedeckej (hlavne klimatologickej) komunity vyžaduje pomerne silnú dávku ignorancie. Vydať jediný článok v prestížnom vedeckom časopise s vysokým faktorom dopadu nie je vôbec jednoduché. Články sú zvyčajne najmenej dvojfázovo naslepo recenzované nezávislými oponentmi (inými vedcami), a preto je akákoľvek manipulácia nesmierne náročná. Ak v týchto časopisoch vychádza týždeň čo týždeň niekoľko nových – nie veľmi prijateľných zistení o súčasnom stave klímy a možných dopadoch jej zmien na Zem a ľudskú spoločnosť – je celkom opodstatnené sa negatívnych scenárov obávať.

10. A na záver posledná otázka, súvisiaca priamo s nami – hnutím Fridays for Future. Ako vnímaš súčasné snahy študentov zaujať verejnosť klimatickou krízou?

Myslíš si, že to má stále zmysel, prípadne, čo by si zmenil? Prečo nás v rámci tvojho voľného času podporuješ?

Teším sa z toho. Na jednej strane aj preto, lebo sú to všetko mladí ľudia, práve tí, ktorí budú prví znášať negatívne dopady zmeny klímy. Som presvedčený, že postupne záujem narastie, nielen na námestiach, ale tieto snahy sa prenesú aj do Národnej rady a na Úrad vlády. Zmysel to určite má, v západných krajinách rastie záujem o environmentálne politiky a viaceré nedávne voľby ukázali, že sa ani na Slovensku v tomto smere nemáme za čo hanbiť.

Podporujem Vás preto, lebo sám som ešte mladý a ak by som raz mal mať deti, nechcem byť spoluzodpovedný za ich prípadné utrpenie. Zo zistení vedcov je evidentné, že za súčasnú zmenu klímy môže človek, a je preto našou povinnosťou odvrátiť to najhoršie.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor!

Autor: Radka Slebodníková

Autorka článku študuje na Lekárskej fakulte a okrem blogovania na vlastnej platforme sa angažuje vo Fridays for Future Košice a Bratislava.

Článok vznikol na základe spolupráce s Fridays for Future Bratislava.