Denník N

Ako sopliaka Blahu postihla akútna verbálna diarea

Po tom, ako vyšiel rozhovor, ktorý so mnou urobil .týždeň, dostal súdruh Blaha ďalší z pravidelných záchvatov akútnej verbálnej diarey. Zatiaľ čo sa jeho červení a hnedí obdivovatelia blažene rochnia v páchnucich produktoch jeho tráviaceho traktu, či obsahu dutiny lebečnej, pokúsme sa bližšie pozrieť, čo tentoraz súdruženko nakládol.

HRANOLOV MOPSLÍČEK  SA SMEJE

Mopslíček začína tým, že sa vraj nevie prestať smiať. Napodiv, mám ten istý problém. Ľuboško totiž nepochopil, že každému príčetnému človeku na Slovensku je jasné, že robiť na plný úväzok Ficovho hlavného hovnometčíka za peniaze daňových poplatníkov, nie je to pravé orechové.

NECH SA PRIHLÁSI TEN, KTO NEVIE, ŽE BLAHA JE FICOVA FEKÁLNA ZBRAŇ HROMADNÉHO NIČENIA

S výnimkou jedincov po lobotómii, Blahom na Slovensku pohŕda každý normálny človek, okrem boľševických nostalgikov snívajúcich sny o návrate reinkarnovaného Džugašviliho, popletených náckov, ktorí majú na domácom oltáriku vedľa seba Jozefa Tisa, Šaňa Macha, Voloďu Putina aj Gusta Husáka a mafiánsko – oligarchickej verchušky, ktorá sa trasie, že nadíde koniec zlatých časov jej šafárenia a dúfa, že Hranolov Kecal to ešte zachráni.
Pre tohoto bezchrbticového táraja je nepriateľom každý, kto trikrát denne nerozprestrie svoj červený modliaci koberček pred bustami Fidela, Karla a Iljiča, nepokloní sa trikrát smerom ku Kremľu a nevystrčí zadok smerom k Juesej.
Tárajko sa odvoláva na slobodu a demokraciu a pletie čosi o totalite. Chudáčik, akosi po brataní na kubánskej a ruskej ambasáde pozabudol, že pojem totalita sa spája práve s jeho zločineckými idolmi.

PRE DARMOŽRÁČA BLAHU SOM LIBERÁLNY EXTRÉMISTA, UDAVAČ A EŠTEBÁČIK

A tak sa rozohnil, uľavil si polmetrovým statusom a cíti sa ako geroj, ktorý to niekomu „nandal.“ Prostáčik nepochopil, že sme v kampani, naivne chňapol po podhodenej kostičke, sadol na špek a urobil mi reklamu, ktorá má hodnotu desiatok bilbordov. Veď aká už môže byť lepšia reklama, ako keď vás poopľúva vo virálnom superdríste Robertkov hyperaktívny mopslíček. Srdečná vďaka compañero. Dios consiente y no para siempre.

ČERVENÝ PANÁČIK SA NÁM HNEVUŠKÁ

Vraj čo si ten Benčík dovoľuje dávať na jednu úroveň pravicových a ľavicových extrémistov. Podľa Ľuboška by som na politológii neprešiel prvým semestrom. Nuž, to by som panáčikovi aj veril, veď ak by tam pôsobili podobní „akademici“ ako on, odkojení mliečkom červených prorokov, bolo by to viac ako pravdepodobné. Akademici, ktorí sa môžu pochváliť takou úspešnou publikačnou činnosťou ako súdruh Mazáč, ktorého pracovnou metódou je lož a urážanie názorových oponentov. Mazáčove statusy neunikli pozornosti Slovenskej akadémie vied, ktorá ho po práve vyzvala, aby, ľudovo povedané, tiahol konečne v čerty. Rovnako sa od Blahovej činnosti dištancovala Akadémia Policajného zboru. Samozrejme márne, lebo červený hrubokožec bez hanby, na nič také nemá riadne testes.

ČERVENÝ PANÁČIK NEPOZNÁ DEJINY

Panáčik si zrejme myslí, že iba obete Hitlerovského nacizmu odchádzali na druhý svet v mukách, a tie v Džugašviliho gulagoch odchádzali na druhý svet s radostnou revolučnou piesňou na perách. Panáčik píše o bojoch Červenej armády s Hitlerom, len akosi pozabudol na báťuškov a Dolfiho pakt Ribbentrop – Molotov. Na napadnutie Fínska bez vypovedania vojny. Obsadenie pobaltských republík – Litvy, Lotyšska a Estónska. Na zabratie Bukoviny a Besarábie. Aj na to ako Poľsko z jednej strany obsadzovali Nemci a z druhej Stalinov Sajuz nerušimyj. Zabudol, ako sa vojaci Wehrmachtu a Červenej armády bratali v Breste a spoločne salutovali pri vztyčovaní vlajky s hakenkrajcom. Zabudol na masaker poľských dôstojníkov a intelektuálov v Katynskom lese, ktorý schválil dobrý strýčko Stalin. Zabudol na februárový puč v roku 1948 s podporou a rukopisom Kremľa, na sovietskych poradcov pri monsterprocesoch v 50-tych rokoch, aj na okupáciu našej vlasti v roku 1968. Zabudol na jej nevinné obete, aj 23 rokov trvajúci pobyt okupačných vojsk na našom zvrchovanom území, ktorý z vtedajšieho Československa urobil smutnú, znormalizovanú, zakliatu krajinu, o ktorej sa hovorilo ako o Biafre ducha.
To pravda neznamená, že si nevážime obete tých, ktorí padli pri bojoch Červenej armády s nacistami na našom území, cestou na Berlín. Či už ide o Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, Gruzíncov, Arménov, Kirgizov, Kazachov, Uzbekov, Azerbajdžancov, Tatárov, Rumunov či vojakov iných národností. Ale na rozdiel od panáčika a jeho červených a hnedých bratov, sme nezabudli ani na to ostatné.

ZASRANKO OPÄŤ KLAME AKO V PRÍPADE PROKURÁTORA TOMÁŠA HONZA

Vraj mi „môj patrón Kiska“ udelil štátne vyznamenanie a „pichol si  ma na svoju kandidátku.“ Nuž zasranko, vzdelaný ďaleko za hranicu svojho intelektu opäť raz tára a klame až sa mu z neumytej papuľky práši. Aké štátne vyznamenanie mi udelil Andrej Kiska, môj snaživý zasranko? Kde to náš sopliačik čítal? V Hlavných správach, Zemaveku či Sputniku? Sem s tým, Ľuboško, naozaj ma to zaujíma. Veď kto by nechcel štátne vyznamenanie. Lenže, ako sa hovorí, kde nič nie je, ani Blaha neberie.
A miesto za odmenu na kandidátke? Zasranko si nevšimol, že som na konci kandidátky a nevie, že ma tam nedal Kiska za akúsi odmenu, ale že som sa tak rozhodol sám zo slobodnej vôle, ponúkol som svoje meno ako nezávislý kandidát, lebo chcem pomôcť zbaviť Slovensko všetkých Ficov, Blahov a Kotlebov. Také je to jednoduché, náš milý prostoduchý zasranko.

ĽUBOŠKA MILUJE AJ UNCLE SAM Z WASHINGTONU

Ľuboško toto síce píše o mne, ale sám má v tomto smere ďaleko viac za ušami. Zatiaľ čo ja som dostal za rok 2016 Novinársku cenu Otvorenej spoločnosti, o ktorej rozhodovala nezávislá porota, Ľuboško pozabudol, že v roku 2014 bol on sám na besede ktorú organizovala ambasáda strýčka Sama a za chrbtom mal baner organizácie, ktorú podľa neho riadi sám György bácsi z Piatej Avenue, aj baner ambasády. A ešte si aj pochvaľoval korektnú a vyváženú diskusiu, pri ktorej ho nikto neprerušoval, ako to vraj býva v slovenských médiách zvykom. A mne sa pritom o ambasáde strýčka Sama, zatiaľ ani nesnívalo.

ČERVENÝ JAKOBÍN BOJUJE PROTI FAŠIZMU

Veď hej, v roku 2016 sa tak Ľubenko tváril a nakoniec skončil tak, že mu statusy veselo lajkujú a komentujú nastrážujúci náckovia v radostnej symbióze s kovanými boľševikmi. Blahoželáme, súdruh compañero. Hasta siempre, zdravý rozum a česť. Ak pravda kedysi, bol aspoň kúštik z toho kdesi niekde na samom krajíčku.

ĽUBOŠKO SA V SLOVENSKEJ VARIANTE PAKTU RIBBENTROP – MOLOTOV BRATÁ S MILANKOM

Na pôde postmečiarovského plátku Extraplus velebiaceho postupne Mečiara, Danka, Kotlebu, Harabina a Blahu došlo k milému stretnutiu, ktorým sa na svojom profile pochválil ako prvý predseda Komunistickej strany Slovenska, ale všimli si ho aj iní. Mnohým to pripomenulo legendárny, a možno tak trochu aj prorocký Feldekov verš: „V Prahe úrad prezidenta väzeň Havel skladá. V Bratislave prokurátor vládne zas a vláda jednej strany je viac ako zákon. Esesák sa objal s eštébákom.“

IDÚ PO MNE, A TO JE SKVELÉ

Milí priatelia, keď vás hejtujú ľudia ako Blaha, je to vlastne lichôtka.Takže, ďakujem, Ľuboško. Keď ťa stretnem, možno ti z vďaky utriem soplíček.
Kým ma budú nenávidieť takíto neoboľševickí a neonacistickí extrémisti, Ficovi a Kotlebovi hovnometčíci, môžem byť na svoju prácu hrdý.

Doplnené 27.1.2020

Po uverejnení blogu sa rozprúdila diskusia. Jedni ma chvália, iní zatracujú. Nie je to nič výnimočné. Svojim spôsobom je to to najlepšie, čo sa môže autorovi stať. Veď ak niečo prejde iba tak bez povšimnutia, evidentne sa to minulo účinkom. A to by som bol v prípade odpovede na opakované útoky dlhoročného poslanca a predsedu Výboru NR pre európske záležitosti, skutočne nerád. Niektorí, priateľov nevynímajúc, mi však vyčítajú použitý slovník, ktorý považujú za nevhodný. Usudzujú, že som písal v hneve, neovládol som sa a možno som nevdojak ukázal, že som vlastne rovnaký ako Blaha. Nič nie je vzdialenejšie pravde, ako toto tvrdenie. Blog som takto napísal bez peny na ústach a po zrelej úvahe. Ako paródiu pokleslého štýlu, akým popredný politik najsilnejšej strany, ktorá viac ako desaťročie vedie Slovensko do závozu plného blata, denne už nejakú dobu častuje názorových oponentov. Ako pokus nastaviť mu zrkadlo.

Francúzsky renesančný básnik, François Villon, študent na parížskej Sorbonne, bakalár, majster verša, pijan, zlodej a povaľač, autor Malého a Veľkého testamentu, napísal báseň, ktorú venujem poslancovi, ktorého meno sa nevyslovuje. Práve táto balada, ktorú majstrovsky prebásnil Ján Smrek, sa mi najčastejšie vybaví pred vnútorným zrakom, pri čítaní jeho statusov.

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím . V parlamentných voľbách v roku 2020 som na 150. mieste kandidátky strany Za ľudí.