Denník študenta. Mačke sa tu celkom darí aj pod nosom vrátnika. Časť VII

Najprv si prečítajte originálny text: Deník vězně. Drogám se tady celkem daří i pod kamerami. Část 7, ktorý ma inšpiroval. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.

Priatelia, pokračujeme ďalej. V minulých dieloch som vám priblížil kúsok z mojej basmanskej študentskej story. Tí, ktorí čítajú… vedia. V tejto časti sa dozviete niečo o zrekonštruovaných Atriákoch, ktoré sa volajú aj Labyrint.

Už hodinu sme kysli na ubytovacom. Poslali nás vari všade, hádam chýbalo už len k doktorke na prehliadku. Potom nás prevedú sa poberieme na nové Atriáky… Tam že bude lepšie, ubezpečoval ma kamarát. Dúfam, odvrkol som, keď sa zavreli dvere za ďalším študentom v šóre, na ktorého sa usmiala Radičová šťastie.

Asi po hodine som vstúpil do kancelárie, kde sedeli dve ženy v civile. Nezmerali ma a ani nevyfotili, fotky som si, naopak, musel priniesť sám a za vlastné. Ešteže som túto tortúru podstupoval už štvrtý raz, pamätám si, keď ma ako zelenáča vykázali, lebo som prišiel s nesprávnymi rozmermi.

Tetušky zapisovali údaje o mne do počítača. Pokrok! Keď som tu bol minule, stará Radičová ešte klepala do stroja ako utajený svedok Peter T. ďateľ. Kde chodím do školy, mená rodičov, adresu trvalého bydliska a podobné veci. Trvalo to asi 20 minút. Keď bol hotový aj Tomáš, išli sme si nájsť tú našu dieru izbu.

Asi za hodinu som sa vybalil. Tomáš mi podal svoj ubytovací preukaz a popýtal ma, aby som doniesol bielizeň aj jemu. Vyšiel som von z izby a zamyslel sa: Na Atriákoch som býval pred troma rokmi a zapovedal sa, že nikdy viac. Teraz som tu zas. No nič, pobral som sa v tej spleti chodieb nájsť východ.

Došiel som do skladu bielizne, kde už čakali dvaja takí úbožiaci ako ja a preberali čisté vybielené a naškrobené handry proti podpisu. Zanedlho som s dvoma ubytovacími preukazmi stál pred tetuškou aj ja. Tá mi najprv zobrala vietor z plachiet, keď mi nechcela vydať bielizeň pre Tomáša, ale nakoniec som ju ukecal. Dostal som dve rolky diek, v ktorých ale, na rozdiel od väzenia, neboli ani tepláky, nieto ešte tepláková bunda. O modrých košeliach, ponožkách, trenkách, spodkách, uterákoch a vreckovkách ani nehovoriac. To všetko si musí študent priniesť z domu na vlastnom chrbte. Akurát tam nechýbali posteľné obliečky.

Všetci traja sme sa pobrali naspäť bludiskom Atriákov na svoje izby. Prešli sme asi šiestimi „kockami“. Keď sme sa beznádejne stratili, vyšli sme hore po schodoch na… prízemie? Cítil som sa ako v Star Treku, kde vesmírna loď je väčšia zvnútra ako zvonka. Aspoň že sme našli vrátnicu!

„Prosím vás, na ktorom bloku sme?“ zúfalo som zvolal cez presklenú „kukaň“, v ktorej sedeli dvaja vrátnici.

„Ukážte ubytovacie preukazy, mládeži!“ vybrechol na nás ten starší.

‘Čo? To nám nedokáže povedať jedno písmenko?’ pomyslel som si. Po jednom sme vošli do ich kancelárie naľavo od vchodu, kde si „pán bezpečnostný referent pre styky s verejnosťou“ podrobne preštudoval kartičky s našimi menami, fotkou, väzenským študentským číslom a hlavne podpisom Radičovej. Vyzeralo to ako stranícka legitimácia z 50. rokov. A to tlačivo ŠEVT-u z 50. rokov asi aj bolo. Dekádami zožltnutý tvrdý papier. Kočner by mohol v pohode antedatovať zmenky aj kým ešte nebol na svete.

„Vy ste z D-čka, čo tu robíte?“ oboril sa na mňa

„Ja-ja-ja,“ zajachtal som, „ja som bol len na sklade bielizne…“

Vystrčili nás zase na chodbu. Rozhliadali sme sa. Od vrátnice sa vinula dlhá chodba s celami izbami po oboch stranách, všade smrad novej farby. Na zrekonštruovaných Atriákoch sú všetky sokle vymaľované na zeleno. Na grckovo-zeleno. Osvetlené chodby a všetko celkom nové.

„Jé. Blok Jé,“ zahral sa vrátnik bezpečnostný referent pre styky s verejnosťou na Jamesa Bonda, keď nám zaskočeným konečne odpovedal.

Chvíľu nám trvalo, kým sme sa zorientovali. Ja som bol vlastne len jeden blok od „Déčka“. Bolo mi treba pokračovať napravo. Od dnešného dňa sa teda mojím dočasným domovom stáva cela izba číslo 316, blok „D“.

Každý blok je rozdelený na tri poschodia a prízemie a okrem najvyššieho sa z každého dá prejsť do susedného, nižšie položeného bloku. Jedna vstupná brána na každej kocke, kde napravo od nej kontroluje prichádzajúcich študentov vysedáva a čumí do telky vrátnik vo svojom kumbálku. Izby sú trojposteľové, naľavo dve a napravo jedna. Zaberám si tú pri okne. Izba meria 2,5 x 5 metrov, je čistá a dvere už nie sú z umakartu, lež z drevotriesky.

Pokrok.

Spoločné sociálne zariadenia na chodbe. Čisté záchody napravo, sprchové kúty naľavo a umývadlo s erárnou chladničkou na izbe. Wow! Pohodička. Vyvaľujem sa a zdravím sa s tretím kamarátom, ktorý sa ubytoval neskôr.

Navliekam si posteľ, ktorá má číslo 6/3885. Do skrine si dávam osobné veci, chytám sa mreže zábradlia na balkóne a pozerám von.. Okná sú plastové, aká vymoženosť, ku®√@ [sic]. A nie ako v tej diere na starom „eRku“.

Naskytá sa mi pohľad na Staré Grunty. Panuje im výšková budova Šturáku, nad ktorou sa v diaľke črtajú vežiaky Manželákov a Mladosti. Je ich šesť. Šturák je rozdelený na dva bloky, pod nimi vestibul vedie do UPC-čka a Uniq-u. Šturák je vlastne centrom celých Mlynov. My sa nachádzame na ich severnej strane.

Celá výšková budova je betónovo šedá, so striebristými oknami, popolavými rímsami, buravými odkvapovými rúrami, metalickými hromozvodmi, olovenou strechou a sivými balkónmi, na ktorých prebýva snáď tisíce holubov.

Naše nové Atriáky zvonku pripomínajú starodávny štýl 50. rokov, ale vnútrajšok skrýva maximálnu modernu. Na celách izbách sú aj prípojky na internet a elektrické zástrčky, steny sú vymaľované na bielo. Stoly a nábytok z peknej, svetlohnedej drevotriesky s lištami a stoličky kovovej konštrukcie s čiernym čalúnením. Kamery či mreže tu našťastie nemáme.

Prečo „našťastie“?

Lebo Tomáš povedal, že chce na intráku chovať mačku.

Mne spadla sánka a zmohol som sa len na: „To vážne???“

V živote som nepočul lepší nápad. Lenže najprv ju treba na izbu nejako prepašovať. Vybral si v útulku Katku, ale nebolo mu všetko jedno, keď prechádzal cez vrátnicu a čosi mu v batohu žalostne mrnčalo. Našťastie, vrátnik ako vždy sledoval Esmeraldu, či čo to.

Po počiatočných tráviacich problémoch Katka veľmi rýchlo vyrástla v prekrásnu slečnu:

Jej najobľúbenejšími činnosťami boli vylizovanie téglikov od smotanových jogurtov:

…drichmanie:

…poľovačka na kakaové guličky:

…všeobecné prekážanie pri práci s počítačom hraní multiplayera:

…hra na futbalového brankára:

…hĺbkový prieskum igelitových vreciek:

…pózovanie pred fotoaparátom:

…aj pre selfíčka:

…inšpekcia nábytku:

…tréning na súťaž o najdlhšiu mačku:

…nostalgické sledovanie vtáčikov za oknom:

…a každovečerné zúfalé mraučanie na mŕtve chrobáky v neónke. Vtedy sme najviac tŕpli, či ju naše susedky neudajú. Ale našťastie, študenti, podobne ako väzni, nie sú snitches eštebáčikovia.

Problémy však nastali, keď musela ísť von. Napríklad k doktorovi na kastráciu. Prepravku sme cez vrátnicu nechceli riskovať, no v batohu nebola veľmi spokojná. Jednak tam nechcela ísť, a keď sme ju tam konečne násilím, pardón za kalambúr, namačkali, batoh začal byť veľmi hlučný a miestami aj pohyblivý.

Boli sme na štvrtom poschodí, tak čo, spustíme ju cez balkón, keď už je v tom batohu. Zviazali sme dokopy posteľnú bielizeň ako väzni, čo plánujú zdúchnuť. Ani sme netušili, či dosiahne až na zem, ale keď sme ju spustili sotvačo o poldruha poschodia nižšie, čosi sa uvoľnilo a Katka batoh s Katkou žuchol dole. Od toho dňa viem, že nielen mačky prežijú pád z tretieho poschodia, ale aj mačky v batohu prežijú pád z tretieho poschodia.

Katku pád vôbec nevyľakal. Zato návšteva veterinára ju dokonale spacifikovala, o pooperačných účinkoch anestézie ani nehovoriac, takže sme ju naspäť mohli takú nadrogovanú, podobne ako väzni drogy, prepašovať cez vrátnicu. Na rozdiel od Leopoldova ale nikto nemusel vrátnika uplácať.

Napriek tomu, že sme bývali na rekonštruovaných Atriákoch, o takých vymoženostiach ako elektrické zámky či reproduktor nad dvermi sme mohli len snívať. Zvonček na vrátnicu, aby som si s vrátnikom mohol pokecať? Kdeže! Tlačidlo na zapnutie a ovládanie hlasitosti rádia? Aké rádio??? Za socializmu aspoň zavádzali rozhlas po drôte, teraz po nich zostala už len zásuvka v stene. Kapitalistickým väzňom sa dokonca ujde pluralita názorov staníc – Expres, Fun, Rádio Slovensko. Na študentov štát kašle. Keď tu vypadne internet, tak je študent úplne, ale že komplet odrezaný od sveta. Ani noviny si nemôžem ísť kúpiť, lebo celý deň hráme stratégie cez LANku a skrátka nie je čas ani na WC, nieto ešte do vývarovne.

Peťo sa ma spýtal, či by som mu nedal krajec chleba z jedálne zo včera. Musel som dať obom. Bolo mi to jedno, zatiaľ som ich mal dosť (vlastne ani nie). Ďalej hráme, chatujeme s ďalšími hráčmi, oťukávame sa, čo sme zač. Viac prehrávame ako vyhrávame, dalo sa to čakať, veď sme na atriáckej sieti „noví“.

Asi o pol piatej večer vypli prúd, a tiež sa vtedy otvárala jedáleň na F-ku. Večera. Zistil som, že vlastne nemám ani peniaze, ani chuť na vyprážaný syr. Peniaze mi požičal Tomáš a keďže bolo stále pomerne skoro, ešte mali špenát. Jedla bolo viac (hoci len o trochu), ako na C-čku a podávali ho v bielych porcelánových tanieroch, čo aspoň vyzeralo kultúrnejšie, než tie C-čkové zájdené polykarbonátové. Prisadli sme si k partii kamarátov, takže sme mohli podebatovať. Bolo nás šesť a až na mňa všetci opakujú skúšky. Samá nespravodlivosť, ako hovoria. Všetci už odovzdali reparáty a čakajú na výsledky, len ja to už mám jasné, ale jarný semester je zatiaľ v nedohľadne.

Rôznymi rozhovormi a on-line hrami si po večeri krátime čas. Tesne pred spaním si dávam ešte jeden krajec chleba z jedálne a ponúkam aj spolubývajúcim. Dnes to bolo osem kúskov, budem sa musieť krotiť. Kuchárky na mňa škaredo zazerajú vždy keď odchádzam z jedálne s krajcami zabalenými do servítok. Zhasíname svetlo a líham si do postele. Som oholený, vysprchovaný, v čistej posteli, ale nie natoľko drsný, že by som nosil pyžamo ako väzni. Žiadne rádio nehrá. Je 21:30 a ja sa teším, že od svojho príchodu na Atriáky, po štyroch mesiacoch, som konečne vyhral Zerg rush.

Nikto tu nechrápe, kohútik nekvapká, neónka nebzučí, mačka nemraučí. Za chvíľku zaspávam… s myšlienkami na Katku. Ako zvláda tú pooperačnú depku, do ktorej postele sa uchýlila? Zajtra jej kúpim konzervičku tuniaka. Vlastne nemôžem. Doktor povedal, že má len piť vodu a jesť nanajvýš suchú stravu, takže kapsička Whiskas by asi nebola dobrá. Samého ma to celkom berie a najradšej by som jej kúpil čerstvú makrelu, ale na jej žalúdok by toho asi bolo dosť…

V ďalšom dieli sa dozviete, ako v lochu na intráku fungovala korešpondencia a niečo o prvoaprílových kanadských žartíkoch.