Denník N

Západ a Rusko: Zmrazené konflikty (III.)

Budova vlády v podnesterskom Tiraspole (wikimedia)
Budova vlády v podnesterskom Tiraspole (wikimedia)

Zmrazené konflikty sú zároveň príčinami aj symptómami naštrbených vzťahov medzi Západom a Ruskom. S pokračujúcim konfliktom na Ukrajine sa nám však opäť pripomínajú, napriek tomu, že sú dostatočne dôležité na to, aby sa na ne nezabúdalo v prvom rade.

Tretí diel (prvý tu, druhý tu) poskytne kritický náhľad na úlohy a zodpovednosť ako Západu tak aj Ruska v tzv. zmrazených konfliktoch vo východnej Európe. Pod „zmrazenými konfliktmi“ rozumiem relatívne nedávne konflikty, v ktorých sa podarilo separatistickej strane získať de facto (ale nie de jure) kontrolu nad sporným územím. Tieto konflikty sú „zmrazené“, pretože víťazstvo separatistov, a teda novovzniknuté teritoriálne usporiadanie, nie je spravidla uznané druhou stranou ani medzinárodnou komunitou. Keďže uznanie štátu nie je medzinárodnoprávne nárokovateľné, sporná existencia týchto území je tiež akousi symbolickou hranicou medzi Západom a Ruskom.

Keď sa hovorí o zmrazených konfliktoch v Ruskom blízkom zahraničí, na mysli sa majú predovšetkým tieto:

  • Vojna o Podnestersko (1991–1992): Podnesterská moldavská republika (bližšie v budúcom dieli)
  • Vojna o Náhorný Karabach (1991–1994): Náhorno-karabašská republika
  • Vojna o Južné Osetsko (1991–1992): Republika Južné Osetsko
  • Vojna v Abcházsku (1992–1993): Abcházska republika

A po novom by sa k nim tiež mohli priradiť aj dva nedávne na Ukrajine:

  • Anexia Krymu (2014): Republika Krym
  • Vojna na východnej Ukrajine (2014–dnes): Donecká ľudová republika a Luhanská ľudová republika / Novorusko

Čo tieto konflikty spája? Predovšetkým je to prítomnosť Ruska, väčšinou vo vojenskej podobe (ale aj politickou a ekonomickou podporou) a jeho snaha o udržanie si narušenej regionálnej autority. Ďalším podstatným elementom je vybublanie často desiatok rokov starých etnických otázok v každom z týchto regiónov, ktoré sa naplno otvorili pádom Sovietskeho zväzu, ale ktoré prežívali vo väčšej či menšej tichosti pod sovietskym rúškom v prakticky každej krajine Východného bloku (čo však neznamená, že etnicita musela hrať všade prím ako dôvod konfliktu). Z týchto a mnohých ďalších dôvodov (ktoré boli naznačené aj v predošlých dieloch) je nemožné dostatočne zdôrazniť historickú významnosť náhleho a nemotorného rozpadu Sovietskeho zväzu a Ostbloku z pohľadu dnešného vývoja vo východnej Európe.

Medzi týmito konfliktmi však neexistujú len podobnosti. Aj keď všetky majú za účel destabilizovať ústredné vlády krajín, ktoré začali koketovať s inštitúciami Západu a tak zabrániť ich začleneniu do týchto štruktúr (najmä NATO), predovšetkým nové nevyriešené konflikty na Ukrajine sú vo viacerých aspektoch odlišné od tých zo začiatku 90. rokov.

Po prvé, zatiaľčo pri rozpade Sovietskeho zväzu bolo Rusko (resp. ústredná sovietska vláda) vo svojom mocensky najslabšom momente, súčasný vývoj na Ukrajine je demonštráciou obrodenej ruskej sily, dotovanej predovšetkým energetickým exportom fosílnych palív v dekáde vysokých cien ropy pred rokom 2015.

Po druhé, kým v starších zmrazených konfliktoch mala ruská/sovietska intervencia určité opodstatnenie s ohľadom na obrovské systémové zmeny, ktoré sa v tých rokoch v širšej Európe (najmä bývalých sovietskych republikách) odohrávali, a z toho vyplývajúcu všadeprítomnú neistotu, ruský vojenský zásah na Ukrajine prišiel v čase exkluzívne domácej zmeny, v neomylne suverénnom štáte (ktorého suverenitu malo Rusko samotné garantovať podľa Budapeštianskeho memoranda z 1994), a v čase relatívnej európskej stability.

Po tretie, údajný etnicko-lingvistcký konflikt na Ukrajine sa mal týkať samotného ruského (alebo rusky hovoriaceho) obyvateľstva. Rusko je teda priamym účastníkom, viac vyfabrikovaného ako reálneho, etnického konfliktu, na rozdiel od ostatných zmrazených konfliktov vo svojom blízkom zahraničí.

Pôvodné štyri zmrazené konflikty sú nevyriešené už vyše 20 rokov, počas ktorých sa na jednej strane Západ a na druhej Rusko rôznymi spôsobmi podieľali na ich (ne)riešení. Akú kritiku si teda zaslúžia EÚ a Rusko za ich role v nich?

Kritika EÚ

Po prvé, inštitucionálny rámec EÚ jej nedovoľuje zaujať rozhodné postavenie a hovoriť jedným hlasom pri riešení konfliktov. Veľká časť európskej nejednotnosti pochádza z toho, že z pohľadu rozhodovacích mechanizmov je dôležitý názor 28 krajín na otázky zahraničnej politiky a tie sa nevyhnutne odlišujú do určitej miery.

Po druhé, mechanizmy zahraničnej politiky, ktoré má EÚ k dispozícií môžu byť často nedostatočné a nepružné na adresovanie niektorých zahranično-politických problémov, ako je napr. riešenie konfliktov. EÚ môže byť až príliš odkázaná na princíp kondicionality (v podstate quid pro quo), ktorý sa neukazuje ako veľmi účinný v otázke zmrazených konfliktov.

Ďalším problémom môže byť európska normatívna agenda, ktorá je niekedy štátmi vo východnej Európe vnímaná ako vyžadujúca mnoho výmenou za len vágne výhody: napr. právny štát je ťažký na vybudovanie, ale dostatočne abstraktný na to, aby sa o jeho naplnenie v lokálnych podmienkach dalo sporiť. Počas snáh riešiť zmrazené konflikty sa tiež ukázalo, že EÚ nie je schopná efektívne spolupracovať s inými medzinárodnými organizáciami (napr. OBSE), a ich metódy môžu byť nekompatibilné.

Kritika Ruska

Rusko je bezpochyby najdôležitejším hráčom v zmrazených konfliktoch. Je naraz súčasťou problému aj súčasťou riešenia. Ako bolo spomínané vyššie, Rusko sa prinajmenšom podieľalo na vytvorení súčasnej situácie (a v niektorých prípadoch ju zámerne vytvorilo z ničoho).

Ruským cieľom v regióne je, keď už nič iné, tak aspoň predísť rozšíreniu členstva NATO o predmetné krajiny. Z dôvodu obnovenej ruskej regionálnej moci, podporovanej nemalou vojenskou prítomnosťou na kľúčových územiach, je prakticky nemožné vyriešiť alebo pohnúť so zmrazenými konfliktmi bez súhlasu Ruska. Avšak keďže Rusku v podstate vyhovuje status quo, pri ktorom ostávajú krajiny jeho blízkeho zahraničia mimo NATO, ich urovnanie nie je na dohľad a Rusko nemá v skutočnosti dôvod pomáhať medzinárodným organizáciám v ich snahe o konečné vysporiadanie týchto konfliktov.

 

Je tak evidentné, že Rusko musí niesť väčšinu zodpovednosti za pokračujúcu existenciu zmrazených konfliktov v Európe. Treba tiež povedať, že ako stratégia proti postupu krajín v jeho regióne do západných inštitúcii sa zmrazené konflikty, podobne ako stratégie pri farebných revolúciách, Rusku rozhodne vyplácajú (rozširovanie NATO a EÚ do týchto oblastí sa tak skoro realizovať nebude, ak vôbec).

Všetky tieto stratégie sú však iba jednotlivými kúskami skladačky, ktorú by sme mohli nazvať aj otázkou fundamentálnej povahy medzinárodného usporiadania v širšej Európe, o ktorej som hovoril už v prvom dieli. Mala by byť centrálnym elementom tohto usporiadania slobodná spolupráca alebo malo by mať Rusko právo na „riadenie“ svojho blízkeho zahraničia? Myslím si, že odpoveď na túto otázku treba hľadať vo vlastnom chápaní toho, čo sa nám javí ako morálne správne.

Teraz najčítanejšie

Michal Ovádek

Niečo navyše k medzinárodnej politike a súvisiacim témam.