Denník N

Čo so slovenskou vedou?

Slovenský výskum a vývoj sú v dlhodobej a veľmi komplikovanej kríze.

Na ilustráciu niekoľko jednoduchých čísel. Slovenská republika zamestnáva v prepočte na obyvateľstvo oveľa menej ľudí vo výskume ako porovnateľné krajiny: u nás je to 2801 výskumníkov na milión obyvateľov, kým v susednom Rakúsku je to takmer dvojnásobok. Priemer EÚ je 3860.

Aj toto porovnanie ale bledne s iným, dôležitejším. V podnikovom sektore máme len 613 výskumníkov na milión obyvateľov. Priemer EÚ je trojnásobný. Trojnásobok má aj Česko alebo Maďarsko. Dokonca aj Poľsko má dvakrát toľko ako my. Porovnanie s Rakúskom je už úplne mimo mierku: vo výskume zamestnávajú 3300 ľudí na milión obyvateľov.

Ak sa chceme zamýšľať nad budúcnosťou slovenského hospodárstva, stačí nám práve toto číslo. Jednoducho máme veľmi málo firiem, ktoré by dizajnovali produkty s vysokou pridanou hodnotou, prinášajúc optimálne príjmy aj zdaňovanie, čiže peniaze použiteľné na rozvoj našej spoločnosti.

Slabá výkonnosť z hľadiska publikácií v top vedeckých periodikách už je tak notoricky známa, že ju tu ani nemá zmysel rozoberať.

Zaostávame v kvantitatívnych parametroch aj v prístupe

Ešte niekoľko čísel. V zahraničí študuje tretina všetkých Slovákov v dennej forme vysokoškolského štúdia. Je to pochopiteľné už len vzhľadom na reputáciu škôl či materiálne vybavenie, napríklad slovenské internáty vyzerajú strašne.

Nedá sa pritom vyhovárať len na slabé financovanie, ako to vysoké školy s radosťou robia, často chýba jednoduchý ľudský prístup a kvalita základných služieb. Nedávne porovnanie Centra pre verejnú politiku, think-tanku, ktorý vediem, ukázalo, že na naše málo kvalitné vysoké školy sú oveľa drahšie ale aj komplikovanejšie prihlášky, ako do susednej Českej republiky. Čiže domáce univerzity nevedia vyjsť záujemcom v ústrety ani v tom najjednoduchšom, v čom im v ústrety vyjsť môžu.

Katastrofálne sme na tom v priťahovaní európskych peňazí do domáceho výskumu. Z európskeho programu na financovanie vedy Horizont 2020 Slovenská republika za 7 rokov jeho fungovania získala 93 miliónov eur. Ešte aj maličké Estónsko, s jeho 1,3 milióna obyvateľov, má oveľa viac, 150 miliónov. Česi napríklad 300 miliónov.

Podobne zle, na chvoste únie, sme na tom v účasti malých a stredných podnikov. Tie naše z Horizontu 2020 získali 20 miliónov. Česi 45 miliónov, Maďari napríklad až 76 miliónov. Slováci sú navyše jednoducho neaktívni, podávajú oveľa menej prihlášok ako iní. A v spoločných výskumných projektoch robia skôr menej dôležité časti výskumu.

Ešte plastickejší obraz dostaneme, ak si tieto čísla doplníme o konkrétne postrehy z domáceho prostredia. Stačí jednoduchá vec: kliknúť si na weby slovenských vysokých škôl a porovnať si ich so zahraničnými.

Kým tam budete mať články o prebiehajúcom výskume či oznamy o nadchádzajúcich konferenciách, domáce weby vyzerajú ako nástenky obecného úradu. Informujú, kto zomrel alebo dostal nejaké ocenenie (pamätnú medailu), ako sa pripraviť na nejakú školskú ceremóniu alebo ktorý formulár si nezabudnúť na nejaký administratívny úkon.

A nejde vôbec len o výskum v technike či prírodných vedách. Môj obľúbený príklad znie: veľa sa hovorí o tom, že musíme hľadať nové formy výuky či organizácie školstva. A teraz skúste prezeraním webov domácich pedagogických fakúlt zistiť, či na týchto fakultách existujú nejaké platformy na odbornú diskusiu o školstve alebo seriózny výskum (seriózny, nie taký, kde sa na vzorku škôl pošlú dotazníky s pár povrchnými otázkami). Nejaké príklady sa nájdu, ale je toho veľmi málo.

(Vážne, skúste to. Choďte napríklad na stránku Pedagogickej fakulty UK a kliknite na záložku Veda, https://www.fedu.uniba.sk/veda/.)

Ešte horšie je to za oponou. Ako ministra ma fascinovalo, keď som sa na jednej univerzite opýtal, prečo nikdy nevyužili európske Marie Curie fondy, z ktorých sa dajú platiť mzdové prostriedky prichádzajúcim výskumníkom. Odpoveďou bolo, že platy z tej schémy sú oveľa vyššie, ako domáce a tak teda schému nevyužili. Aby to nerobilo zlú krv. Bola to pritom jedna z našich top škôl.

Na rozdiel aj od susedných Čechov nemáme prakticky žiadne spinoffy (firmy založené s cieľom využiť konkrétne poznatky z výskumu na príslušnej škole). A pri využívaní eurofondov na vedu domáce orgány vlastným univerzitám skomplikovali život extrémne zväzujúcou formuláciou, že z eurofondov zakúpené prístrojové vybavenie nemožno použiť na žiadnu spoluprácu so súkromným sektorom. Takto striktne to nemá v Európe prakticky nikto.

Potrebujeme riadny audit, štátnu vednú politiku aj všestrannú propagáciu vedy

Bude sa niečo s týmto obrovským a narastajúcim komplexom v blízkej budúcnosti diať? Nevyzerá to tak. Ak si pozrieme volebné programy politických strán, o vede tam nájdeme veľmi málo. Ak si pozrieme predvolebné diskusie, zistíme, že ľudia zo strán (a naozaj je jedno, z ktorej) majú o reálnych problémoch výskumu, vo všetkej tejto technickej konkrétnosti, len veľmi hmlisté predstavy.

Pritom riešiť tieto veci treba. Po prvé, napriek uvedenému neplatí, že by naša domáca veda bola nanič. Jednak máme ostrovy medzinárodnej excelentnosti, ktoré napriek všetkému prežívajú a treba za ne zabojovať. A jednak veľa domácej vedy síce možno nie je výskumom na hranici ľudského poznania, ale je vcelku slušným zhromažďovaním poznatkov potrebných pre poznanie spoločnosti či prostredia okolo nás.

Po druhé, pri dobrej organizácii výskumu aj vývoja by sme vedeli aj relatívne rýchlo vidieť výsledky. Ako minister som mal rokovania so zahraničnými záujemcami o výskumnú spoluprácu. Ak už spomínam susedné Rakúsko, je typickým príkladom. Aj väčšie rakúske firmy sa pozorne pozerajú na náklady, ktoré majú na výskum a vývoj. Dávalo by im zmysel časť výskumu robiť v spolupráci s našimi subjektmi. Dokonca nejde ani tak o personálne náklady ako o to, že máme možnosť napríklad z eurofondov postaviť celkom zmysluplnú a inak ohromne nákladnú výskumnú infraštruktúru. Navyše máme nižšie ceny pozemkov, na ktorých by niektorá rozsiahlejšia infraštruktúra mohla stáť.

Na takýto typ spolupráce je, samozrejme, potrebná detailná technická práca, na právnych aspektoch aj na manažovaní konkrétnych aktivít. Čo je aj dôvod, prečo sa to nerobí, obyčajne máme problém riadiť aj oveľa menej náročné veci.

No a nakoniec, ak by sme sa vzdali náročnejšej vedy, jednoducho budeme menej významná krajina, civilizačne aj politicky. Predpokladajme teda, že by niekto naozaj chcel problémy slovenskej vedy riešiť. Čo treba urobiť? Tri veci: audit, štátnu politiku a zmenu obrazu vedy v spoločnosti.

Audit domácej vedy

Je to opäť jedna z oblastí, kde sme mimoriadne pozadu. Potrebujeme, po prvé, audit kapacít, po druhé analytický audit možností domáceho výskumu a, po tretie, audit celkového kontextu fungovania domácej vedy. Je to niečo, čo, mimochodom, tiež pripravujeme v rámci CVP.

Čo sa kapacít týka, začať sa dá laboratórnym a ďalším výskumným vybavením. Ak hľadám partnera pre výskum v susednom Rakúsku, pomerne rýchlo získam prehľad o tom, kde, kto, čo robí a aké má na to vybavenie. Napríklad cez web ich vednej agentúry FWF. Ak chcem napríklad v susednej ČR získať prehľad o laboratórnom vybavení ich akadémie vied, existuje na to podrobný zoznam.

Na Slovensku dokonca ani ministerstvo nedisponuje aspoň vzdialene uspokojivým prehľadom laboratórneho vybavenia, o prehľade výskumu ako takého ani nehovoriac.

Nejaký veľmi povrchný prehľad prístrojového vybavenia zakúpeného z eurofondov sa pri troche snahy dá zostaviť, ale ten vám veľa nepovie. Vôbec netušíte, čo sa reálne využíva a na čo, a čo vôbec je efektívne. To až v praxi zistíte, že niekde je síce DNA sekvenátor s veľmi vysokou účtovnou hodnotou, ale domáce pracoviská si vzorky radšej pošlú do zahraničia, kde im analýzu urobia na modernejšom vybavení a relatívne lacno.

Takýto audit by sa však nemal zameriavať len na hardvér ale aj na kompetencie. Máme vlastne v domácej sociológii, antropológii či sociálnej psychológii pokryté niektoré dôležité súčasné prúdy týchto odborov? Máme na niektorých pracoviskách aplikovaného výskumu ľudí schopných multidisciplinárneho výskumu, ktorý by pomohol výskum aj reálne aplikovať?

Ešte zložitejšie je to s analýzou možností domácej vedy. Teda určením, aký ozajstný prínos jednotlivé pracoviská majú a čo by vedeli za určitých podmienok dosiahnuť. Toto je alfa a omega akéhokoľvek rozhodovania o tom, kam by vlastne mali ísť peniaze na vedu.

Dajme tomu, že niekde máte pracovisko, kde síce vedia pripraviť pár doktorandov ročne, ktorí sa potom umiestnia ako postdocovia na západných univerzitách, ale nič ďalšie. A na to vzdelávanie treba pomerne drahé vybavenie. Potom sa treba zamyslieť, či nám naozaj stojí za to vychovávať pomerne draho lepších laboratórnych technikov pre účely iných krajín.

Dôležitý je samozrejme aj audit ďalšieho kontextu. Zmapovať úroveň incestnosti domácej vedy (koľko ľudí celú svoju kariéru absolvuje na jednej univerzite), reálnosť prepojenia aj schopnosti spolupráce domácich pracovísk a podobne.

Štátna vedná politika

Až na základe takéhoto auditu možno začať tvoriť niečo ako strategický rámec pre rozvoj domácej vedy, samozrejme, v súčinnosti s inými stratégiami, napríklad hospodárskou. Takáto stratégia by mala obsahovať štrukturálne riešenia, od toho, ako poňať a podporiť postdocov, až po legislatívne riešenia a metodické usmernenia transferu technológií.

Takisto by mala riešiť otázku štátnej objednávky. Jednoducho, slúžiť ako podklad pre dlhodobý výskum, ktorý by priamo vytváral údaje pre tvorbu väčších politík alebo drobnejších legislatívnych a iných korekcií. Od problematiky ochrany vody v krajine až po cielený výskum nálad a postojov obyvateľstva, a to aj mimo úzkych okruhov jednoduchých spoločenských preferencií.

Sem spadajú aj také naliehavé otázky ako pedagogický výskum či výskum nových javov a trendov v detskej patopsychológii (dramatický nárast výskytu porúch správania a vnímania), nezdravého životného štýlu obyvateľstva (patríme k špičke západného sveta v kardiovaskulárnych chorobách a niektorých druhoch rakoviny spojených s rizikovým životným štýlom), atď.

Nie nadarmo sa v tomto kontexte môže priamo hovoriť o štátnej vednej politike. Naozaj potrebujeme centralizáciu a ráznu politiku štátu. Bez nej sa nepohneme. Domáca akademická sféra (česť zopár aktívnym výnimkám) totiž nedokáže ani generovať komplexnejšie návrhy, ani byť suverénnym partnerom politikom.

Ak si napríklad všimneme vyjadrenia akademického prostredia k naliehavým témam, vidíme že sú oneskorené, skôr pod mediálne pociťovaným tlakom na vyjadrenie sa ako z nejakej autoritatívnej motivácie a formulované unaveným jazykom plným predpovedateľných klišé („protestujeme“, „upozorňujeme“, „ohradzujeme sa“). Domáci akademici sa veľmi málokedy postavia za svoje záujmy naozaj dôrazne a konštruktívne.

A to dokonca aj v úplne jednoznačných situáciách. V zime roku 2016 mi ako ministrovi vláda schválila tri nové programy Agentúry na podporu vedy a výskumu (APVV). Jeden prinášal historicky prvú schému plošnej podpory postdocov, druhý prostriedky pre spoluprácu akademických pracovísk s firemným sektorom a tretí mal slúžiť na podporu tých projektov, ktoré získajú vysoké hodnotenie v európskych schémach ale nie už samotné financovanie. A na pokrytie finančných nákladov na prípravu prihlášok.

Tieto tri programy mali slovenskej vede v rokoch 2016 až 2023 priniesť až sto miliónov eur. A stala sa vec, ktorá je až neuveriteľná. Vláda po ostatných voľbách na programy, na papieri schválené, zabudla – to ešte nie je tá neuveriteľná vec – ale nikto z vedeckého prostredia sa neozval. V danej spoločenskej a politickej situácii by pritom nejaké vyhlásenie akademických špičiek vláda sotva mohla ignorovať.

Akademické prostredie takisto negeneruje hlbšie diskusie o tom, ako napríklad popularizovať vedu či ako merať jej výkonnosť.

Nie je to len môj dojem. Samého ma kedysi po nástupe do ministerskej funkcie prekvapila úprimnosť našich špičkových vedcov, ktorí ma sami upozorňovali (medzi štyrmi očami, nie verejne), že naše akademické prostredie jednoducho nemá kapacitu na to, aby sa samo začalo reformovať.

Propagácia vedy 

V konečnom dôsledku ale potrebujeme ako krajina aj zdôrazňovať význam vedy, či jednoducho racionálneho myslenia a systematického poznávania sveta. A to nielen v úzkom ponímaní vedy ako možného zdroja materiálneho pokroku.

Naopak, tieto veci potrebujeme vždy a znovu uvádzať aj v kontexte civilizačného fungovania. Spoznávanie tajomstiev vesmíru má zmysel samo osebe, či už ide o podporu detskej zvedavosti a prvého formulovania kozmologických otázok a úžasu nad paradoxmi bytia, až po inštitucionálnu podporu výskumu fungovania základných častíc alebo odkrývania záhad matematickej štruktúry sveta.

V tomto význame univerzity nie sú primárne nejakými továrňami na hospodársky využiteľné poznatky, ale bránami k tajomstvám vesmíru či fungovania ľudskej spoločnosti. Na to, aby logika, racionalita a systematické poznávanie sveta boli skutočne silnou súčasťou nášho domáceho fungovania, musíme správne podmienky tvoriť už na úrovni škôl, najmä stredných.

Na Slovensku potrebujeme napríklad čo najviac príbehov motivujúcich pre rozvíjanie vlastných poznávacích schopností, aké poznáme zo sveta. Ako šestnásťročné nadané dievča napíše inovatívnu učebnicu kryptografie, stredoškolák vyvinie prevratnú strojársku súčiastku, alebo ako iný mladý človek v sebe nájde silu gramaticky a prízvukovo dokonale zvládnuť päť moderných jazykov.

Potrebujeme viac vedcov ani nie tak so schopnosťou naháňať scientometrické ukazovatele, ale príťažlivo vysvetliť, napríklad, rozvoj stredovekého poľnohospodárstva alebo výškové limity moderných stavieb.

Záver

Domácu vedu nezachránia rôzne mini iniciatívy, ktoré každú chvíľu vznikajú, aby zopakovali nejaké klišé „riešenia“ („treba viac zahraničných hodnotiteľov v domácich grantových schémach“). Ani novinári, ktorí si najradšej vyhliadnu nejaký príbeh o tom, ako sa nejaký vedec má lepšie v Utrechte alebo Hamburgu ako v Bratislave. Ignorujúc, že aj keď Západ má univerzity určite zorganizované a financované lepšie, na každý takýto príklad biochemika alebo materiálového vedca sa dá nájsť dvadsať, kde výskumník v zahraničí živorí, lebo ani tam to v skutočnosti nie je univerzálna lúka zelená.

Ani akademické vedenia a reprezentácie, u ktorých by to malo byť naozaj psou povinnosťou. Bude na to potrebná veľmi sústredená a dobre pripravená aktivita zo strany štátu.

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ a naposledy ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Verejnej politike sa budem v nejakej podobe venovať aj v budúcnosti.