Denník N

Denník študenta alebo mojich 1821 dní na Mlynoch. Časť VIII

Štát minie na väzňa ročne viac než päťnásobok ako na študenta!

Najprv si prečítajte originálny text: Deník vězně. Utečeme vrtulníkem? Část 8, ktorý ma inšpiroval. Pripomínam, že všetky osoby v príbehu sú fiktívne a podobnosť s realitou je čiste náhodná.

Ahojte, priatelia. Dlho som sa neozval, je mi to ľúto. Ale… musel som sa postarať o svoje základné životné potreby, teda o prežitie. Koncom minulého týždňa som zohnal novú prácu a… od pondelka zarezávam. V tejto časti sa dočítate o mojom poslednom ročníku, o prvom apríle a bude aj trochu sexu.

Je utorok 1.4.2007, 5:30 ráno a znova sa ozval budík. Predstavte si, mechanický. Dŕŕŕŕŕŕŕŕŕ!!! Posadím sa, čumím na tie kovové hodiny ako teľa na nové vráta a Andrej na mňa kričí:

„Však ho zastav!“

Zobudím sa o 8:30 a nič z horeuvedeného si nepamätám. Blahoslavení tí, čo majú tvrdý spánok, či ako to Ježiš v tej svojej reči na vrchu povedal.

Vstávam z postele a idem sa umyť. Potom si uviazať kravatu podľa vzoru na pomačkanom papieri, ktorý mám nalepený v skrinke. Obliekam sa a zrazu počujem cvaknutie zámku. Raňajky. Ešte stále nemám pohár, čo mi rozbil spolubývajúci, ale získavam aspoň sľub, že na budúci týždeň už bude. Tak mi ako bolestné Martin z času na čas čosi kúpi v bufete. Dnes malá paštéta s piatimi krajcami tradičného chleba z jedálne. Zjem len trochu. Sú oschnuté.

Chalani sa ma pýtajú, aké som mal sny. Žiadne, spal som ako drevo. Z reprákov sa ozvala elektronická hudba, Martin je dídžej. Asi by som mal čosi napísať o mojej cele izbe v poslednom ročníku.

Opäť išlo o zhruba 15 štvorákov atriáckej trojky, tentokrát na nezrekonštruovanom starom G-čku, takže medzi mnou a Andrejom a Martinom je meter široká chodba. Posteľ vpravo obýva Martin z Banky. Má 23 a na menežmente študuje vraj preto, lebo ho to baví. Osobne si myslím, že jeho dôvodom je dobrý džob po škole, ale o ňom možno neskôr. Vedľa neho sa rozvaľuje Andrej niekde od Trenčína. Má 24 a takmer nemá vlasy. Je to veľmi tichý chlapec s krátku kozou briadkou, ale keď prehovorí, väčšinou čosi bľaboce o kvapkajúcom vodovodnom kohútiku a ako neónka zabíja. Má frajerku, ale deti vraj ešte nie.

Steny naľavo a napravo boli z droliacej sa omietky, pod ktorou archeológovia o desaťtisíc rokov asi nájdu – umakart. Čo iné, že áno. Nenadarmo sa im hovorí papierové. Počuť cez ne všetko, od zastrkovania nabíjačky mobilu až po trtkanie. Vedľa nás jedna taká radodajka s prefarbenými čiernymi vlasmi. Spomínam si na ňu ešte v prvom ročníku. Sedeli sme na prednáške, keď ma spolužiak poťukal na plece:

„Hej, tamtá baba chce s tebou chodiť!“

„Ktorá?“ nechápem.

„Tam, vyššie, pozri, vedľa, tam, kuk!“ V živote som ju nevidel.

„Si kozy robíš!“ hoci teda prvého apríla nebolo.

„No vážne!“

Neviem, či si vtedy zo mňa robili srandu, ale vágne si spomínam na akési čiernovlasé čudo o tri rady vyššie, čo na mňa zamávalo. V živote predtým (a ani potom) som ju nevidel. Až teraz. Divné spôsoby zoznamovania sa… lenže ona teraz trtká a ja to musím počúvať. To sú tie hry osudu :-D

No ale odbočujem. Išlo o staré Atriáky. Ich jedinou výhodou bolo to, že náš blok (G-čko) postavili o kúsok vyššie – fakticky teda o niekoľko rokov neskôr – ako R-ko. Dobre, tak nie začiatok, ale koniec 50. rokov. Trestanci zrejme vtedy stále predstavovali hlavnú zložku pracovnej sily.

Aha, druhou výhodou bolo, že som prvýkrát býval na izbe s terasou, odkedy som na Mlynoch. Čerstvý vzduch, jasné nebo. Teraz som po prvý raz videl Atriáky v celej ich „kráse“. Mohutná stavba. Okolo nás asi vo výške očí prehrdzavené tyče kedysi na bielo namaľovaného železného zábradlia. Vytvárali akúsi sieť, takmer pavučinu, asi pre prípad, keby sa nejaký ožran z „Terasa párty“ príliš priblížil k okraju. Myslím, že je to tu chránené dosť, nie však proti zlodejom, keďže po spojených terasách sa dá dostať prakticky ku ktorejkoľvek izbe na najvyššom poschodí hocktorého bloku. Radšej zamykať balkóny zvnútra, keď človek ide do sprchy :-)

Aj v tomto bludisku bola len jedna sprcha per poschodie, respektíve len tyč bez kropáča zo steny. Neprekvapilo ma to. Čo ma prekvapilo viac, bol systém poštových schránok. Vlastne prekvapilo ma to, že som si ho dovtedy vôbec nevšimol. Každá izba mala svoju priehradku, do ktorej chodili listy ako napríklad nedoplatky za nájom a podobné upomienky. Ja som bol však dieťa moderné (nadáva sa tomu tuším aj mileniál), a tak som uprednostňoval dostávať (a posielať) email (pozor, nie smalt). Nie je však mileniál ako mileniál. Jedného dňa som si tak ťukal do klávesnice v PC miestnosti v UPC-čku, keď tu zrazu za mnou prišlo jedno dievča:

„Nejde mi CD-čko!“

Ja som si pomyslel: ʻAké CD-čko? O čom to dievča točí?ʼ Veď tá stará šunka, pri ktorej sedela, nemala žiadnu CD-ROMku. Hovorím jej:

„Drahá moja, ten počítač nemá žiadnu CD-ROMku.“

„Čo?“

„Do toho počítača nejde CD-čko!“

„Ale ja som tam práve teraz dala. Len to nefung…“

„Nemôže ísť!“ kričím na ňu. Blbá krava…

„Ale však veď som to tam práve teraz vložila,“ namosúrila sa už aj ona.

„Pozri sa, ani môj nemá,“ ukazujem jej.

„Ale ja som to tam vložila!“ vysvetľuje mi.

„No tak mi to ukáž,“ vstávam od svojej obrazovky.

Skoro mi sánka spadla. Šikovné dievča zasunulo CD-čko do päťaštvrťpalcovej mechaniky, kde samozrejme beznádejne zapadlo. No hurá. Prvýkrát v živote, čo musím doslova triasť počítačom, aby som ho ‚opravil‘.

Kua, zase som sa zakecal. Vráťme sa späť do prítomnosti minulosti.

Martin sa ma spýtal, či mám ešte chleba. Dal som mu dva krajce, nech sa s Andrejom rozdelí. Boli radi. Dnes ráno boli rožky v bufete vypredané. Chceli vedieť, či náhodou nemám maslo s nutellou. Nemal som.

Prečo som sa tak ale parádil, kravata atď.? Chystal som sa na skúšku z Podnikania a minule ma docent Borovský vyhodil len skrz to, že som neprišiel v saku. Tak som nechcel nič nechať na náhodu. Doobliekal som sa a zavrel za sebou dvere.

K zimáku som prišiel asi po hodine. Hneď som Borovskému klopal na dvere.

Tam nikto.

Nechápem, však mi povedal, že mám prísť na desiatu. Je dnes vôbec prvého? Pozriem na mobil – čo, nie je ani deväť? Ja debil… Ale však veď keď som odchádzal, bolo už… deväť, si to jasne pamätám! Asi sa mi nejako automaticky posunul alebo prestavil čas na mobile, teraz nedávno sa menil zimný čas na letný, tak možno mám nejaký americký firmvér a v Amerike sa čas mení o týždeň neskôr, či čo… Idem za vrátnikom:

„Prosím vás, neviete, kde je pán docent Borovský?“

„Borovský? Čo by tu robil tak skoro ráno?“ vypleštil na mňa oči. „Ten vždy prichádza až o desiatej. Ak nie aj neskôr,“ doložil.

„Však je desať,“ vravím mu.

„Desať?“ ťuká si na čelo. Hodiny za ním ukazujú osem. ʻIdú vám zle hodiny,ʼ mám chuť povedať. Ale… tá tridsaťdevina sa mi fakt zdala akási prázdnejšia… Čo to má byť? Idem do vestibulu.

Tam, ako aj všade inde, je na hodinách osem. Študenti ešte ani nezačali prichádzať. Pozriem sa na mobil ešte raz: 8:23. Potom na hodinky: 10:23.

Hajzli.

Spolubývajúci si zo mňa zjavne na prvého apríla vystrelili a všetky hodiny prestavili o dve hodiny nazad. Vrátane mojich hodiniek. Iba k môjmu mobilu sa nedostali, lebo som ho mal na noc vypnutý a nevedeli PIN.

Preto aj ten budík zvonil už o 5:30 reálneho času. Mali šťastie, že som sa nezobudil, pretože to by som ich asi skôr vymákol. Oni to hrali tak dobre, že sami so mnou vstali o pol siedmej. Preto aj neboli žiadne rožky v bufete. Preto sa vlastne aj vôbec Martin ponúkol ísť do bufetu.

Dobre, musím im to uznať. Podarilo sa im to. Neostáva mi nič iné, než čakať dve hoďky na docenta. Hneď ako prišiel, uznanlivo pozrel na moje sako, pozval ma dovnútra a začal ma skúšať:

„Pán kolega, aké náležitosti potrebujete k založeniu živnosti?“

Vymenoval som mu všetko, čo som sa nabiflil z jeho powerpointových slideov.

„Pán kolega, ale na niečo ste zabudli!“

Márne lovím v pamäti…

„Pán kolega, občiansky preukaz.“

„Ale…“ chcel som protestovať, že ho vždy nosím so sebou.

„Pán kolega, čo je na tomto svete samozrejmé? Bez občianskeho preukazu si živnosť nevybavíte!“

Áno. Ani Vaského s Daňom vo väzbe nenavštívim.

„Pán kolega, v akých jednotkách sa uvádza rentabilita vlastného kapitálu?“

„No to je bezrozmerné číslo.“

„Pán kolega, ale nemáte pravdu, rozmer to má,“ nástojí Borovský.

Premýšľam, že to je pomer zisku a vlastného kapitálu, dumám, obe čísla sú v korunách, vydelí sa to, koruny sa vydelia korunami a…

„Je to uvedené v určitých špecifických jednotkách,“ tvári sa, že mi pomáha.

…a dostaneme bezrozmerné číslo, hútam. Napokon vravím: „To je podiel, to nemá jednotky…“

„Ale pán kolega, má, to je fyzikálna jednotka, tak neviete?“

„No… v žiadnych.“ Čo ma tu chce na niečom nachytať?

„Pán kolega, to je v percentách!“ Touché. Dnes som prepadol z Podnikania na FM UK. Že pán docent by prepadol z matematiky v šiestej triede ľudovej, víťazov histórie nezaujíma.

Išiel som si teda napraviť chuť americkým hotdogom. Pod zimákom, mega bageta, dva párky, kopec kapusty a horčice s kečupom, čo hrdlo ráči. Za tridsať korún to zasýti aj leva.

„Jeden americký,“ vravím tetuške.

„Tridsať korún,“ ona nato. Pamätám si, ajajáj, v prvom ročníku stál 22. Ešte minulý rok bol za 28. Inflácia v praxi, to by som ako správny menežér mal vedieť. Otvorím peňaženku…

Skoro mi oči vypadli. V nej namiesto korún egyptské, sýrske a libanonské libry, iracké dináre a ako bonus namiesto mojej frajerky fotka nahatej Pamely. Tí hajzli sa dostali ešte aj k mojej peňaženke. Ešteže mi kreditku nechali.

„Teta, kartou sa nedá?“

No nič, musím si dnes nechať zájsť chuť. Hor‘ sa do práce do Pravdy. Neďaleko je Kaufland, tam to vyriešim treskou s rohlíkmi.

Prišiel som do práce a na stole ma čakala zásielka. Akási veľká naducaná neoznačená biela obálka formátu A3. Listová bomba? To ťažko. Všetkým som tak u riti, že nikto by na bombu pre mňa neminul ani halier.

Otvorím ju. Snáď mi nepíše šéf, že letím.

Vnútri je Windows Vista. Ultimate. Čo??

Nechápem.

Neskôr mi došlo. Včera som bol na majkrosofťáckom launchi Visty pre Slovensko. Ako zástupca Pravda.sk. To ma takto chcú podplatiť? Teda vlastne nechcú, neboli s tým žiadne inštrukcie, že mám napísať článok alebo čo. Zjavne si pozreli pravda.sk a zistili, že som zatiaľ nič nenapísal. Nazvime to motivácia.

Vistu som si odložil do batohu, keďže obálka odosielateľa prezieravo uvedeného nemala a okamžite som sa pustil do písania článkov. Nakoniec som sa tak zažral do roboty, že som sa zbadal až o pol siedmej večer. Diera v žalúdku sa medzitým zrútila sama do seba a už bola čierna.

Bol som teda prvýkrát dnes nakupovať. V Kauflande mali zjavne večernú zľavu a ostalo im priveľa pečiva. Rožky za desať halierov, peceň chleba za korunu päťdesiat. Toto netromfne ani najhlbší komunizmus. Beriem tri chleby, tridsať rožkov. Spolubývajúci nabudúce kúpia aj mne a keby nie, mrazák to istí. Môj dnešný nákup ma vyšiel na 7,50. Aspoň maličký pocit satisfakcie za ten dnešný prvý apríl…

Hlava je plná divných myšlienok. Mám pred koncom štúdia – čo je, čo bude? V ďalšej časti sa dočítate o tom, ako som sa stal ‚doktorandom‘. Nerobil som, ale temer desaťtisíc korún mesačne mi na účet posielali. Keď som to nahlásil na študijnom, nechceli ma odhlásiť, ale zároveň mi odmietali zosúladiť študijný program s prácou (skúste vyžiť len z tristo eur v Bratislave). Nuž, Kocúrkovo Slovensko.

Opatrujte sa!!!

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.