Denník N

List voličskému národu

list voličskému národu

Nemecko a Anglicko boli pred 1. svetovou vojnou podobne bohaté, vzdelané, kresťanské aj priemyselné krajiny. Ale Nemecko sa cítilo byť mimo európskej a demokratickej civilizácie. Podobne sa cítia aj mnohí moji spoluobčania. A obchádza ma strach.

Moji spoluobčania,

nie, toto nie je príhovor hlavy štátu, ale jedného z vás. Píšem vám otvorený list, lebo to, čo vidím okolo seba, ma trápi.
Trápi ma, že medzi nami prebieha zúrivá občianska vojna. Zatiaľ síce slovne a bez zbraní, ale agresivita a násilie sa medzi nami stupňuje.
To ma desí a preto vám píšem tento list.
Rovnako ako vy, chcem, aby sa situácia v našej krajine zlepšila. Rovnako ako vy chcem, aby sme tu žili spolu šťastne pokiaľ nepomrieme, a ešte aby aj dlho potom v našej krajine žili svorne aj naše deti a vnuci.

(Bude to menej ako desať minúť čítania, trpezlivosť.)

Milí spoluobčania,

chápem veľkú časť vašich sklamaní, strachov, hnevov aj neistôt. Sám tieto emócie prežívam a preto sa zaujímam o to, čo sa deje v našej krajine. A to vo mne vyvoláva ďalšie obavy.

Vidím totiž ako mnohí okolo mňa pesimisticky a nihilisticky zmýšľajú o situácii v našej krajine. Preto vám píšem tento otvorený list.

Je mi jasné, že máme aj rôzne názory. Ale máme oveľa viac spoločného ako si myslíme a navyše, chceme spolu naďalej žiť v tejto nádhernej krajine.

Preto nezabudnime,
čokoľvek hnusného si povieme pred voľbami,
ostane to v nás a medzi nami aj po voľbách.

Verím, že aj vy chcete, aby:

  • sa v našej krajine dalo kvalitne študovať,
  • pracovať a podnikať s dobrým príjmom,
  • vychovávať v bezpečí šťastné a vzdelané deti,
  • ale aj radostne odpočívať, chodiť do prírody,
  • a užívať si zmysluplný dôchodok,

bez toho, aby sme sa obávali o to, ako bude zajtra, o týždeň, o rok, či o desaťročie.

Ak sa zaujímate o to, čo sa u nás deje, tak sa prejavujete ako dobrí občania a mám z toho radosť.

Byť dobrým občanom

Byť dobrým občanom však neznamená iba sledovať správy a ísť raz za čas voliť. Byť dobrým občanom je oveľa náročnejšie.

Byť dobrým občanom znamená aj to, že poctivo pracujeme a bez odporu platíme dane.

Byť dobrým občanom znamená aj to, že v obci neprekračujeme 50-tku, nejazdíme mestskou dopravou na čierno a neútočíme slovne ani fyzicky na ostatných.

Byť dobrým občanom znamená aj to, že keď vedome alebo nechtiac urobíme nejakú lotrovinu, tak sa za ňu ospravedlníme a odpykáme si za ňu trest.

…a keď pri tomto prevraciate oči, tak je niečo zle.

Niečo nie je v poriadku v tejto krajine, ak prevraciame oči, nad tým, že by sme mali platiť dane, poctivo pracovať, nepoužívať násilie a kajať sa za svoje priestupky.

Stále menej ľudí pokladá čestnosť a mierumilovnosť za nevyhnutné a dôležité cnosti.

Chápem vaše znechutenie, keď v televízii aj okolo seba vidíte ľudí, čo naše dane rozkrádajú pre seba, miesto toho, aby budovali krajinu. Chápem vaše pohoršenie, keď vidíte, že si robia, čo chcú, lebo sú to „naši“ ľudia.

Chápem vaše rozhorčenie, keď počujete ako sa skutok nestal.

Chápem, že zúrite, keď vy tvrdo makáte a oni sa vezú ako bohorovní čierni pasažieri vo svojich funkciách bez toho, aby robili svoju prácu.

Chápem vašu nechuť, keď sledujete ako sú ich zlo-činy odhalené a oni zatĺkajú, vykrúcajú sa, obviňujú iných, neprejavia ani štipku svedomia, či studu a ani sa neospravedlnia.

Aj ja toto všetko prežívam so znechutením.

Aj ja by som chcel žiť v tak dobrej krajine, že mi nebude vadiť odvádzať dane, lebo budem vedieť, že sa múdro využívajú na verejné účely, z ktorých majú prospech všetci.

Aj ja by som chcel žiť v krajine, kde sa iba nereční o tom, že padni komu padni, ale aj tým, čo padnúť má, naozaj padne.

Je strašné žiť v krajine, kde sa (vy)volení
ako dobrí občania nesprávajú.

Byť dobrým občanom znamená aj to, že keď vidíme nespravodlivosť, tak sa ozveme. Keď sme svedkom ubližovania, tak sa nepridáme k útočníkovi, ale chránime obeť. Lebo, čím viac bude útočníkov, tým viac bude aj ich obetí.

Čo robia jeden deň druhým, to budú ďalší deň robiť vám a vašim blízkym.

Netvárme sa, že nič nevidíme, že sa nás to netýka. Chváľme tých, čo sa ozvú aj za nás a buďme vďační tým, čo odhaľujú lotroviny aj keď tým sami vstupujú do rizika.

Neodvracajte sa – ozvite sa, podajte trestné oznámenie alebo to povedzte niekomu, kto vie, ako zasiahnuť.

Áno, už vidím ako znova a znova prevraciate oči. A to je ten problém.

Avšak nie je problém to, že prevraciate oči.

Ale to, že nám príde nepredstaviteľné ozvať sa, ukázať na krivdu a nespravodlivosť, ochrániť obeť pred útočníkom, či to ohlásiť autoritám.

Strácame pocit občianstva

TO JE TÁ HRÔZA, KTORÁ SA DEJE V NAŠEJ KRAJINE.

Prestávame byť občanmi a spoluobčanmi, pred očami nám mizne spolupatričnosť v krajine. Vidíme tých, čo kradnú aj tých, čo sú okrádaní. Vidíme, že tí, čo kradnú a klamú, sú ochotní sa vzájomne oveľa viac chrániť ako to robíme my ostatní občania.

Nečudujem sa, že sa stále viac z vás rozhoduje nebyť obeťou a pridávate sa radšej k predátorom. Veď, keď to neukradnem ja, tak niekto iný, však?

Chápem váš strach, bezmoc, nedôveru aj zúrivosť, keď vidíte, že medzi policajtami, sudcami, vyšetrovateľmi, úradníkmi, či politikmi stále ubúda tých, čo sú vás ochotní ochrániť pred krivdou alebo nepriazňou okolností.

Stále viac ľudí je presvedčených, že v tejto krajine sa poctivou prácou neuživíme, spravodlivosť je na strane mocnejších, že keď ochorieme, tak lekári nebudú mať čas, a že keď ostaneme bezmocní, tak sa nebude mať kto o nás postarať.

Nezabúdajte však na všetkých tých, ktorí sú stále ochotní, čestní a obetaví a robia, čo je v ich silách.

Prosím vás, nepremieňajte zúfalstvo na odovzdanosť,
ani na slovnú občiansku vojnu.

Mnohí si to myslíte a počujete často okolo seba:

  • nedá sa nikomu veriť,
  • tamtí sú nepriatelia,
  • každý kradne,
  • demokracia je nanič,
  • politika skorumpuje každého,
  • do politiky idú len chamtivci,
  • nebudem voliť menšie zlo,
  • kašlem na všetko a idem preč,
  • treba to tu radikálne zmeniť, jedno s akými následkami.

Keď vidíte denne nové nehoráznosti mocných, tak je pochopiteľné, že takto negatívne rozmýšľate.

Keď však svoje zúfalstvo premeníte na nihilizmus alebo agresiu, násilie, opovrhovanie a útočenie na ďalšie a ďalšie skupiny, tak tým všetko ešte viac zhoršujete.

V úžasnej knihe Stevena Pinkera – Buď svetlo je hrôzostrašné konštatovanie z nedávnej minulosti. Dovolím si ho pripomenúť. Nemecko aj Anglicko boli pred prvou svetovou vojnou podobne bohaté, vzdelané, kresťanské aj priemyselné krajiny. Ale Nemecko sa cítilo byť mimo európskej a západnej civilizácie.

Nemci pred prvou aj druhou svetovou vojnou uverili svojim vodcom, že musia statočne vzdorovať zhubnej liberálnej, demokratickej a konzumnej kultúre. A tým rozpútali nacionalizmus a nacizmus a nahuckali vlastný národ proti týmto domnelým ohrozeniam a nepriateľom. Výsledok oboch vojen poznáme.

Prosím vás, nenechajte sa nahuckať do podobnej pasce. Liberál nie je nadávka, podobne ako ňou za socializmu nemal byť kulak, intelektuál, či dnes bratislavská kaviareň. Demokracia nie je nepriateľ, tak ako nimi nie sú ľudské práva, humanizmus, veda ani zdravý rozum.

Hľadajme spoločné ciele, nie rôznych nepriateľov.

Baviť sa vecne a načúvať si navzájom už mnoho ľudí nedokáže. Prestávame sa rozumne baviť – diskusia sa mení na urážky, vyhrážky, ponižovanie a nálepkovanie. Sociálne siete tomu výrazne pomáhajú, lebo si nevidíme do očí, nesedíme za jedným stolom.

Už aj vecná kritika je braná ako útok a nesúhlas ako neúcta.

Avšak bez ochoty uznať aspoň niečo z názorov a potrieb druhých sa nikam spoločne nedostaneme.

Mnohí ukončujeme diskusie, lebo vidíme ako sme uviazli v slepých uličkách vlastných radikálnych presvedčení. Vidím to aj u seba a som z toho nešťastný.

Stále klesá počet ľudí,
ktorí veria v bratstvo a sesterstvo,
v rovnosť pre všetkých a slobodu pre každého.

(Ja viem, je to slogan. Ale stále dobrý.)

Prestávame veriť týmto hodnotám, lebo si okolo seba:

  • viac všímame bratanie sa mocných proti tým obyčajným,
    ale prehliadame tisícky čestne spolupracujúcich a vzájomne si pomáhajúcich ľudí po celej krajine.
  • Oprávnene sme rozhorčení z nerovnosti medzi nespravodlivo nadobudnutým bohatstvom a životom na hranici chudoby,
    ale prehliadame, že všetci sa máme násobne lepšie ako sme sa mali pred 10-20-30-50-timi rokmi.
  • Vidíme aj bohapusté zneužívanie slobody na šírenie klamstiev a nenávisti,
    ale prehliadame tisícky ľudí, čo sa snažia hovoriť pravdivo, zmierlivo a na základe faktov.
  • Stále menej veríme v demokraciu, lebo vidíme ako je krajina opakovane unášaná politikmi, oligarchami, mafiou a ich vzájomnou spoluprácou.
    Ale nechápeme, že to nie je demokraciou, ale ľuďmi, ktorých sme do politiky pustili vlastnými rozhodnutiami pri voľbách.

Stále menej nás zaujímajú fakty, pretože už naozaj nevieme, kto to s nami myslí dobre a kto nám klame do očí. Na každého sme už počuli toľko špiny a nevieme rozlíšiť, čo je pravda a čo lož.

Preto celkom chápem, že si radšej slepo vyberiete komu veriť a koho blahorečiť, a komu neveriť a koho zatratiť.

Prosím vás, neriskujte.

Prosím, vyberajte s rozumom.

Naozaj sú politické strany, ktoré sú lepšie
a sú politické strany, ktoré sú horšie.

Dá sa rozlišovať napríklad takto:

  • Tí, čo kradli predtým, budú nás chcieť oberať aj po voľbách.
  • Tí, čo klamali pred voľbami, budú po nich ešte viac.
  • Tí, čo útočili pred voľbami, budú ešte bezohľadnejší, ked budú mať moc.
  • Tí, čo kryjú lumpov teraz, to budú robiť aj potom.

Nie je to však tak, že nikomu sa nedá veriť.  Nie je to tak, že všetci sú svine.
Mnohým poctivým, tak strašne krivdíme.

Lebo platia aj pozitívne rovnice:

  • Tí, čo pred voľbami vo svojej profesii niečo dokázali,
    to budú využívať aj po voľbách.
  • Tí, čo pred voľbami poctivo pomáhali iným,
    budú po voľbách pomáhať ešte viac.
  • Tí, čo odkrývali nespravodlivosť pred voľbami,
    ju budú odkrývať aj po nich.
  • Tí, čo sa nebáli postaviť mocným,
    sa ich nebudú báť ani po voľbách.
  • Tí, čo napriek tlaku zapáčiť sa voličom, hovorili pred voľbami fakty a pravdy,
    tí nám budú skôr hovoriť pravdu aj keď už budú vládnuť.

Skrátka:

  • sú strany, kde je viac odborníkov a strany, kde ich je menej,
  • sú strany, kde je viac v minulosti súdených a strany, kde nie je žiadny,
  • sú strany, ktoré už moc zneužívali a sú strany, ktoré moc mali, ale nezneužili ju,
  • sú strany, ktoré majú programy s konkrétnymi cieľmi a strany, čo majú najmä lákavé, všeobecné a nesplniteľné sľuby.

Sú lepšie a sú horšie možnosti, treba len porovnávať podľa toho, na čom vám záleží.

Demokracia nie je dokonalá, ale stále je to najlepšie, čo máme.

Demokracia nie je dokonalá a naozaj umožňuje, aby sa k moci dostávali aj hlupáci, zlodeji, klamári, narcistickí megalomani, korumpovateľní chamtivci, či tyrani.

Demokracia nie je dokonalá, ale umožňuje aj to, aby sme v našom mene dovolili riadiť krajinu aj nadšeným odborníkom, múdrym a citlivým ľuďom, schopným organizátorom a rečníkom, ľuďom s poslaním a hodnotami.

Drahí spoluobčania, nevzdávajte sa.

Ak sa vzdáme svojej možnosti byť dobrými občanmi, tak presne po tom túžia bezohľadné mafie, skorumpovaní politici, tyrani aj parazitické firmy. Týmto by naozaj vyhovovalo – keby sme to vzdali a nepriečili sa. Keby sme sa nestarali do nich a nestarali sa ani jeden o druhého.

Takíto naozaj chcú, aby sme si žili svoje odovzdané životy, mávli rukou a držali hubu a krok. Takíto naozaj chcú, aby sme sa im nestarali do rozkrádania miliárd a tešili sa almužnám ako sú rekreačné poukazy, vlaky a obedy zadarmo. Nedajme si zapchať ústa takýmito odrobinkami, ktoré nám vrátili potom ako nám ukradli celý chlieb z našich vlastných stolov.

Radšej hlasujme za to, aby táto krajina fungovala tak dobre,
že si na všetko, čo chceme, zarobíme vlastnou prácou.

A mohli by sme mať ešte oveľa, oveľa viac.

Mohli by sme dosiahnuť:

  • že začneme politikom veriť, lebo by sme videli, že robia, čo sľúbili,
  • že uveríme policajtom, že nás ochránia a vyšetria, čo iní napáchali na náš úkor,
  • že keď sa obrátime na súdy, tak sudca bude spravodlivý,
  • že lekári a sestry dokážu pre naše zdravie spraviť to najlepšie, čo sa dá,
  • že budeme veriť učiteľom, že majú radi naše deti a pomáhajú nám z nich vychovať múdrych a šťastných ľudí.

Milí moji spoluobčania,

či už s vami súhlasím alebo nesúhlasím v politických, ekonomických, náboženských, či sociálnych otázkach, veľmi si prajem, aby sme sa nevzdávali.

  • Nevzdávajme svoju snahu byť k druhým láskaví a veľkorysí, aj keď je to niekedy naozaj ťažké.
  • Nevzdávajme svoju odvahu, aj keď máme strach sa ozvať.
  • Nevzdávajme svoju snahu spolupracovať, aj keď tí druhí zmýšľajú inak.
  • Nevzdávajme svoju ľudskosť, aj keď tí druhí sú od nás takí odlišní.
  • Nevzdávajme svoj zdravý rozum a kritické myslenie, aj keď už nevieme čomu a komu veriť.

Neutečme do zahraničia, neutečme do „dajte mi všetci pokoj“, neutečme pred svojou zodpovednosťou byť dobrými občanmi.

Nevzdávajme svoju dôveru v to, že by túto krajinu mohli viesť aj ľudia, ktorí ostanú na našej strane aj po voľbách.

Verme, že ešte existujú ľudia, ktorým záleží viac na nás a na našej krajine ako na nejakom teplom mieste v parlamente.

Pime, žime aj voľme s rozumom.

Tu sme doma. Spoločne.

 

 

Teraz najčítanejšie

Aleš Bednařík

Aleš Bednařík

Som psychológ, rečník, spisovateľ a happytarián. Pomáham profesionálom (zdravotníkom, učiteľom, manažérom) zlepšovať zručnosti pre zvládanie komunikačne náročných situácií. Venujem sa psychológii šťastia. Happytariánstvo je uvedomelý prístup rozvíjania šťastia svojho aj šťastia druhých. Vychádzam z pozitívnej psychológie a z vedeckého prístupu k poznávaniu ľudí aj sveta a rád popularizujem výskumy o človeku. O šťastí, spokojnosti a zmysluplnosti píšem viac tu: https://psychologiastastia.sk Som autorom viacerých kníh - poslednou je Labyrintom lásky - rozhovory o singles, zoznamovaní sa a živote v páre.