Denník N

Inštitúcia Auschwitz-Birkenau

Koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau bol oslobodený Červenou armádou 27. januára pred 75 rokmi.
Profanácia, inštitucionalizácia miest „ikonického“ neprekonateľného zla pôsobeného v minulosti by mala zabrániť zopakovaniu sa rovnakých chýb. Minimálne by mala byť veľkým červeným výkričníkom cez všetky strany nepopísanej knihy.

Na počiatku ide vždy o chybu, akúsi nevedomosť, neuvedomenie si následkov svojho bezvýznamného subjektívneho počínania, ktoré predsa nemôže, nemá možnosť zmeniť chod vecí. Prenechanie zodpovednosti nad verejnými udalosťami v mene svojho pohodlia. Otočenie sa chrbtom od veci, ktorá narúša stereotypný ničím nerušený pokoj, osobnú neutralitu a kvázy-bezpečie na druhej strane zatiaľ ešte neexistujúcej barikády. Teraz ešte len tej našej osobnej „barikády“, fyzicky nejestvujúcej, ktorú sme si pre tento moment vytvorili pohodlne usadení vo svojej bubline. Z nej sediac sledujeme minulé ťažko uchopiteľné udalosti, systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín. Počas druhej svetovej vojny vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Holokaust, šoa, zničenie, záhuba,… Veľká jazva ľudstva z minulosti, o ktorej nasledujúca generácia z hrôzou počúva a generácia po tej nasledujúcej jej už ani nedokáže uveriť. Je ťažké si predstaviť konkrétne miesto, areál v ktorom bolo v priebehu niekoľkých rokov systematicky zavraždených približne 1 200 000 ľudí.
Auschwitz-Birkenau v Osvienčime, dnes už múzeum, dobrovoľne navštívi počas roka približne rovnaký počet ľudí z mnohých krajín sveta. Výborne, čo viac môže priviesť ľudí k rozpamätaniu sa na neodvrátiteľnú minulosť, ako osobná skúsenosť, na vlastné oči videné miesto tohto racionálne neuchopiteľného, nemysliteľného činu ľudstva páchaného na sebe samom.
Je to pre mňa tak preexponované miesto, že aj bez osobnej návštevy mám uložené v pamäti konkrétne fotografie a momenty tohto priestoru. Je predsa všetkým známe, ani som neuvažoval o ňom písať, avšak na základe udalostí dnešných dní bolo potrebné ho aj osobne bezodkladne navštíviť.

Cestovné kancelárie zvážajú skupiny turistov na rozlahlé parkovisko pred hlavný vchod, pri ktorom sa nachádza stánok s rýchlym občerstvením ponúkajúci hotdogy a ďalší so suvenírmi. Vstupná kontrola kovov s osobnou prehliadkou security služby, pani rozdávajúca sluchátka, nadávajúca skupina slovenských záujemcov o históriu. Až prichádzajúca sprievodkyňa nás odvádza ďalej z tohto marazmu dneška, k bráne s nápisom Arbeit macht frei. Môj krok zneistel, z mysle pominula celá slovenská skupina a pred očami sa mi zjavili nepopísateľné, nezažité spomienky. Obrovský, dnes už prázdny areál, lemujúci plot s ostnatým drôtom. Na základe dve hodiny trvajúceho výkladu som sa avšak nedozvedel takmer nič o vtedajšej politickej situácii. Žiadny kritický pohľad, objasnenie udalostí, opísanie nezmyselnosti politických cieľov ani vecné zhodnotenie historických faktov,… Len neustále opakovanie: „tí nemci“ – vojaci, SSáci, „oni židia“, väzni. Ani raz som nepočul „my“, ľudia, obete… pochytilo ma nesmierne rozhorčenie, uzkosť, strach, že na tomto konkrétnom mieste nepočujem o nevinných ľuďoch, nás. Triedenie spoločnosti na „my“ a „oni“ tu získalo ešte rozmernejšie a odosobnejšie kvázy-ospravedlnenie tým, že počúvame o „tých a tamtých“, o všetkých ostatných, len nie o nás, to predsa všetko tí druhí.

Vzďaľujem sa od svojej skupiny, utiekam ďalej od hlučného davu, do tichého pomalého vstrebávania, skúmania tohto priestoru v priamom kontakte samého seba s minulosťou presiaknutou do prítomnosti. Pri pohľade na dve a pol tony ľudských vlasov sa nedokážem ani vystrieť. Nahromadené, navŕšené veľké množstvo predmetov bežnej spotreby, kufre, topánky, hygienické potreby. Memento, nie len ako pripomenutie, ale skôr varovná výstraha pred nami samými. Pociťujem svoju malosť, absolútnu bezmocnosť v rámci priebehu času. Plynová komora, neviem skladať slová do zrozumiteľných vetných skladieb, dostatočne opisujúcich pocit svojej bytnosti na konkrétnom mieste. Počujem len šum, tupé ticho svojho chabého vnútra. Cítim sa špinavý, bez možnosti rozbehnúť sa a utiecť odtiaľto.
Prestávam veriť, že inštitualizácia tohto miesta dokáže zvrátiť cyklickosť našich chýb. Neustále plynúci rovnomerný kolobeh dejín. Jeho muzeálnosť, priamo povedané až pôsobivá efektnosť inštalácie veľkoformátových fotografií, nahromadenie nasvietených predmetov farebným neónom za sklenenou tabuľou v „galerijnej“ vitríne, dokáže nastaviť priame zrkadlo. V jeho odraze máme len malú možnosť zahliadnuť samého seba hladiaceho do svojich vlastných očí.

Teraz najčítanejšie