Denník N

Ako nerobiť vedu z písania o vede? – rozhovor s novinárom

Otakar Horák (credit Foto N - Tomáš Benedikovič)
Otakar Horák (credit Foto N – Tomáš Benedikovič)

Otakar Horák je vedeckým novinárom Denníka N. Bavili sme sa s ním, ako sa dostal k žurnalistike a opýtali sa aj na rady vedcom, ako písať o vede zrozumiteľne a pútavo. Žijem vedu prezradil, ktorá vedecká oblasť ho najviac baví a ako sa snaží zorientovať vo vede, aby nepísal nezmysly.

Má vôbec verejnosť záujem čítať o vede?

Moje články v Nku patria k tým menej čítaným. Môže to byť spôsobené tým, že o vede neviem písať, prípadne ľudí príliš nezaujíma, o čom píšem, alebo ich jednoducho veda toľko nezaujíma. Ak ide o tretí variant, chápem to. Lebo je normálne, že dajú prednosť správam o Kočnerovi, Trumpovi, dôchodkoch alebo výstavbe diaľnic. Reportáž z CERN-u je luxus, na ktorý si čitateľ nemusí nájsť čas, lebo iné veci sú dôležitejšie.

Podľa mňa sa na Slovensku o vede tak veľa a tak dobre ešte nikdy nepísalo a závidieť by nám mohli aj vo väčších krajinách. Dúfam, že aspoň niečo z mojich článkov v ľuďoch ostane, potom by som si mohol povedať, že to malo zmysel.

Aká bola tvoja cesta k novinárčine? Prečo si sa rozhodol pre toto povolanie?

Bola to náhoda. Na konci roka 2014 som skončil filozofiu a pracoval som v otcovej firme v Žiline. V tom čase som do SME napísal zopár textov a na N-ku si založil blog.

Spomenul si na mňa komentátor Roman Pataj, napísal mi, že odchádza do N-ka, a opýtal sa, či by som mu nechcel z času na čas poslať nejaký text. Vysvetlil som mu, že som po škole a požiadal ho, nech vedeniu posunie môj životopis. Po istom čase sa mi ozval šéfredaktor Matúš Kostolný a hoci som mal ponuku aj zo SME, vybral som si Denník N. Takže vo februári 2015 som sa začal živiť písaním, hoci nikdy predtým by mi nenapadlo, že raz budem novinárom.

Čo má filozofia spoločné s písaním o vede?

Mal som šťastie – na škole ma naučili, že ak ma baví myseľ či etika, s Platónom a Descartom si nevystačím, lebo potrebujem články z časopisov ako Science a Nature. Už vtedy som mal pocit, že filozof je najužitočnejší vtedy, keď popularizuje vedu. Líši sa možno tým, že si kladie trochu abstraktnejšie otázky ako vedci.

Ako náročné je pre novinára písať o vede? Je ťažké tlmočiť jazyk vedcov do jazyka verejnosti?

Nechcem len prepisovať tlačové správy a vytáča ma, ak v iných novinách s chybami preložia BBC správy a tvária sa, že píšu o vede, svete alebo hocičom. Písanie vyžaduje prípravu. Neviem, či je to „ťažké“, za seba môžem povedať, že sa to snažím robiť najlepšie, ako viem. Niekedy majú vedci problém pochopiť, že nepíšeme heslá do Wikipédie – zomrelo toľko druhov zvierat, žili tam a tam, živili sa tým a oným a merali 12 centimetrov.

Môžeme si v tomto od niekoho brať príklad?

Americké univerzity sú v tomto skvelé – keď vydajú tlačovú správu, vedca posadia na zadok a ten nerobí nič iné, ako odpovedá na otázky novinárov. Odpovedali mi už z Harvardu, Yale alebo Stanfordu.

Na Slovensku tiež ideme týmto smerom, aj keď niekedy zaostávame. Keď napríklad univerzita vydá tlačovú správu, vedec či vedkyňa sa nedá zohnať. Už sa mi stalo, že sa vedci čudovali, prečo sa zaujímam o ich prácu a prečo im vôbec píšem. Takže by prospela väčšia mediálna výchova. Na druhej strane, vedcov nechcem haniť, som s nimi v dennodennom kontakte a vysoko prevažujú pozitívne skúsenosti. S niektorými mám priateľské vzťahy a tykáme si. Mnohí si ukroja zo súkromného času, len aby mi vyhoveli a čo najskôr odpovedali. To je predsa skvelé.

Ako ťažké je pre teba rozlíšiť, čo je vedecky podstatný objav, o ktorom stojí za to napísať, a čo nie? Narážam na rôzne výskumy, ktoré podporujú hoaxy, a ktoré sa práve vďaka médiám následne šíria.

Aj ja mám strach, že napíšem nezmysly. Určite som už zlyhal, nie som neomylný. Spôsobuje mi to celkom solídne bolesti brucha. Rozumný spôsob, ako písať o vede, je pýtať sa vedcov a vedkýň z akadémií vied a univerzít, písať o výskume z recenzovaných časopisov, pýtať sa ďalších kolegov, ako by výskum zhodnotili a opierať sa o vedecký konsenzus.

Ak sa skoro 100 percent klimatológov zhoduje, že ľudské aktivity sú zodpovedné za globálne otepľovanie, potom urobíte zle, ak sa spoľahnete na hlučnú pidi-menšinu na okraji, ktorá to všetko popiera. Šanca, že sa budú mýliť desaťtisíce vedcov po celom svete, je oveľa menšia ako šanca, že pravdu bude mať Václav Klaus – ktorý ani nie je klimatológ – a iní klimaskeptici.

Ktorá vedecká téma teba osobne najviac fascinuje?

Ľudia majú intuitívnu predstavu, že sú úžasní a dokonale racionálni, a mňa celkom baví písať, že naša myseľ je všeličo, len nie bezchybná. Fakty dennodenne selektujeme, ohýbame a svet si prispôsobujeme tak, aby sme my boli za géniov, zatiaľ čo tých, ktorí s nami nesúhlasia, považujeme za idiotov. Ukazuje sa napríklad, že ľudia, ktorí si myslia, že sú najmenší rasisti a sexisti, majú v skutočnosti najväčšie predsudky a že tí, ktorí svoje znalosti o politike najviac preceňujú, o nej vedia obyčajne najmenej. Takéto poznatky sú pre mňa ako terapia – aby sme boli pokornejší, skromnejší a nemysleli si, že sme pupok sveta.

Robíš aj rozhovory s vedcami. Máš nejakú srdcovku? Ktorý z rozhovorov je tvoj najobľúbenejší?

Radšej spomeniem niekoho zo zahraničia, aby som nezabudol na ľudí od nás, čo by nebolo fér.

V pamäti mi utkvel rozhovor s kúzelníkom a skeptikom Jamesom Randim, ktorý prebehol v Prahe v hoteli na Václavskom námestí. Pôvodne sme mali začať o jedenástej, no jemu sa program natiahol a keď sa o dvanástej konečne uvoľnil, dostal hlad. Našťastie, bol veľmi milý a ústretový a celý rozhovor prebehol počas hodinového obeda. Randi si ako kúzelník uvedomil, že ľudská myseľ nie je dokonalá a ľahko ju možno oklamať, napríklad tým, že odvedie našu pozornosť bez toho, aby sme si to všimli. Nedokonalá myseľ si bežne mýli aj koreláciu a príčinnosť (kauzalitu), z čoho napríklad bohato čerpajú homeopatici.

Randi je známy tým, že počas TED prednášky užil takú dávku homeopatík na spanie, ktorá ho mala podľa výrobcu zabiť. No jemu sa – samozrejme – nič nestalo. Homeopatiká nemajú žiadnu účinnú látku, no ľudia si chybne myslia, že fungujú, ak sa po nich cítia lepšie. Lenže z toho, že dva javy nasledujú po sebe – užitie homeopatika a lepší zdravotný stav – ešte neplynie, že by prvý jav vyvolal ten druhý.

Čo by si poradil vedcom, aby dokázali svoj výskum zrozumiteľnejšie komunikovať smerom k bežným ľuďom?

Aby nepísali heslá z Wikipédie – kto, kedy, ako sa volal a koľko mal rokov.

Vezmite si napríklad kognitívnu disonanciu. Ide o pomerne nudný jav, ktorý popisuje, že medzi skutočnosťou a našimi predstavami býva častokrát veľký rozdiel. A keďže je taký rozpor (disonancia) pre našu myseľ nepríjemný, robíme všetko pre to, aby sme sa ho zbavili.

Výsledkom je selekcia a úprava faktov tak, aby vyhoveli našej – akokoľvek pokrivenej – predstave o sebe a svete. To znie pomerne nudne, no dá sa to vysvetliť na úžasnom príbehu členov skupinky Seekers, ktorí v 50. rokoch minulého storočia očakávali príchod mimozemšťanov.

O čo presne išlo? Vieš nám to priblížiť?

V predstavách Seekers mali vesmírni návštevníci zničiť „hriešnu Zem“ a pred zničujúcou vlnou mali zachrániť len hŕstku verných fanúšikov. Prílet bol naplánovaný na 21. 12. 1954, no mimozemšťania sa neobjavili. Ľudia trpeli ukážkovou kognitívnou disonanciou – vo svojich predstavách očakávali UFO, no realita bola celkom iná.

Ako z tejto šlamastiky? Keďže disonancia je pre našu myseľ nepríjemná, ľudia si svet upravili tak, aby zmizla. Pred sídlom sekty sa zhromaždili zvedavci a jednému z členov Seekers sa to hodilo natoľko, že na nich zviedol vinu, prečo mimozemšťania neprileteli. „Nemyslím si, že by sa mimozemšťania cítili v takom dave dobre,“ povedal. A tak ďalej.

Čo chcem tým príbehom povedať? Že aj suché fakty sa dajú vysvetliť prístupne.

Veľmi pomáha aj to, ak sa vedec/vedkyňa zbaví škrobeného vedeckého jazyka. Čitateľ sa rozhoduje sekundy, či si článok prečíta. Autor má možno pocit, že komplikované výrazy dodajú textu punc vážnosti, no čitateľa iba odstrašia. Načo používať výrazy ako “signifikantný” alebo “marker”, keď sa možno vyjadriť zrozumiteľne aj bez nich?

Tohto roku si bol jedným z členov komisie ocenenia Zvedavec roka 2019. Hodnotil si prezentácie sedemnástich rôznych doktorandských prác zo Slovenska. Aký bol tvoj celkový dojem? Je niečo, čo ťa pozitívne a na druhej strane negatívne prekvapilo?

Kvalita väčšiny prezentácií bola vysoká. Moji favoriti uspeli, sklamala ma možno „zvláštna cena“, ktorú by som ocenenej prezentácii neudelil.

A na záver: akú otázku by som sa ťa určite mala spýtať, keby som bola novinárka a nespýtala som sa ju?

Možno na článok o matke Tereze. To musel šéfredaktor Matúš Kostolný riešiť v Postoji a Jaro Daniška ma s hosťami rozoberal v rozhlase. Čo sa mňa týka, obyčajne sa na záver vedca/vedkyne pýtam, ktorú tému sme vynechali a o čom by chceli sami hovoriť. Niekedy povedia, že sme všetko pokryli, no sú situácie, že sa zamyslia, rozrozprávajú sa a tých 10-15 minút na záver – keď akoby opadol stres, že odpovedajú cudziemu novinárovi – býva často najlepších. Každý rozhovor je iný, takže sa k nim nedá pristupovať rovnako. Najdôležitejšie je byť pripravený a zvedavý.

Otakar Horák (1983)
Je novinár, v Denníku N píše najmä o vede. Na starosti má aj facebookovú stránku Veda N. Robil rozhovory s tromi nobelistami – Benom Feringom za chémiu, Hiroshim Amanom za fyziku a Klausom von Klitzingom za fyziku – a viacerými významnými vedcami a vedkyňami zo Slovenska a zahraničia. V roku 2016 mu vyšla kniha “Filozofické poradenstvo – kritika”. Je jedným z vyučujúcich predmetu ”Rozhodovanie a behaviorálna verejná politika” na Univerzite Komenského v Bratislave. Je autorom námetov a scenárov relácie “Experiment” o vede na Dvojke.

Rozhovor pripravila Dominika Fričová

Teraz najčítanejšie

Žijem Vedu

Žijem Vedu je platforma, ktorá dáva priestor všetkým slovenským vedkyniam a vedcom prispieť k napredovaniu vedy na Slovensku.