Denník N

Metalová žatva, aká tu nebola už dávno – To najlepšie v roku 2019

Zdroj obr.: http://loquepocosmiran.blogspot.com
Zdroj obr.: http://loquepocosmiran.blogspot.com

Zdravím metlákov z tejto krajiny, a vopred prepáčte za výrazné omeškanie. Ale k veci. Rok 2019 bol možno najnabitejším z celej dekády, azda i viac ako 2015.
Môj osobný metalový výber bude aj preto výrazne dlhší, zoznam albumov, ktoré sú hodné vašich reprákov, je veru k**** dlhý.

Kým sa dostaneme k samotnej top 10, rád by som vám najprv predstavil plejádu rôznorodých CD. Kvalitky sa urodilo požehnane, občas aj nejaké sklamania, tie sa pokúsim odbiť čo najskôr. Nech sa môžete namlsať ťažkým kovom, koľko len vládzete.

Let’s roll!

 

Sklamania

Sabaton – The Great War

Od švédskej tankistickej brigády som nikdy nečakal veľkú mieru invencie. Stačil by mi kvalitný mix over-the-top bombastického power metalu s koktejlom o vojenskej histórii. Doteraz sa im darilo namotávať ma, aby som si po internete či knihách šprtal rôzne bitky, konflikty, osobnosti.

Predošlým albumom nechýbala sviežosť, dostatočná variabilita medzi pesničkami a ďalšie príbuzné vlastnosti, vďaka ktorým som CDčka rád počúval opakovane a s nadšením.

Veľa som čakal od témy prvej svetovej vojny. Veď Sabaton ma v minulosti dokázali nadchnúť, aby som si naštudoval švédsku imperiálnu éru. Zmohli sa však len na veľkú, vleklú nudu. Máloktoré albumy EVER som kedy považoval za únavné, keď som ich mal dopočúvať do konca. The Great War som dokázal len kvôli férovosti (mnohé albumy odkrývajú svoje krásy až po viacnásobnom počúvaní) dokončiť len asi tri razy.

Nabudúce sa budete musieť viac snažiť.

 

Wind Rose – Wintersaga

Metaloví trpaslíci pred pár rokmi prekvapili peckóznym CD Stonehymn. Malo to gule, šťavu a okamžite po prvom posluchu som si chcel navliecť brnenie, zmenšiť sa a ísť dolovať rudu, piť litre piva z kríglov a bojovať proti orkom.

Zabudnite. Z osviežujúceho seversko-power-folk metalového gulášu dostávame tentoraz len nejaké s prepáčením “lacné chc..ky” v štýle Korpiklaani (ktorí už aj samotní skĺzli do polohy dedinských odrhovačiek s elektrickou gitarou).

Vydržal som dva posluchy a viac sa k tomu nevracal. Škoda, dôvera sa bude vracať ťažko.

 

Desert – Fortune Favors The Brave

Niečo ako izraelský mix Sabatonu a Manowaru, šmrncnutý orientálnymi prvkami. Ako výplň v metalovom rádiu by som ich neprepol, ale ani najnovším CD nevystrčili hlavu k nadpriemeru.

Čo už, prvý singel znel nádejne.

 

Albumy, ktoré stoja za počutie

Aephanemer – Prokopton

V rámci melodeathu dávajú títo Francúzi celkom slušné veci. Prokopton by som nenazval vyslovene zlým alebo nudným, naživo skladby isto znejú fajn.

Albumu však chýba väčšia rozdielnosť medzi skladbami, ani po viacerých posluchoch sa mi neprestali zlievať dokopy. Keď budete mať čas, pustite si minimálne singel Bloodline, ten by sa hodil aj ako theme song do nejakej drsnej akčnej hry :)

 

Children Of Bodom – Hexed

Priznám sa, že Hexed sa mi v rámci možností celkom páčilo, naživo skladby nezneli zle, akurát, again, po prieskumných posluchoch som nevidel veľa dôvodov, prečo sa k nemu vracať.

Možno občas ako soundtrack k písaniu článkov.

Uznávam ale, že je badať zas progres k lepšiemu. Ktorý nemusí trvať, keďže Aleximu nedávno zdrhla v podstate skoro celá kapela :D

 

Týr – Hel

Pekná a vkusná muzička, na akú sme si už pri Týr zvykli. Nebudem si ju púšťať často, nahrávke chýba lepšia replay value. Ale ako hudbu k lesnej turistike do uší veru nemusí byť zlá.

 

Eluveitie – Ategnatos

Na Ategnatos som čítal aj nadšené recenzie, aj som videl Eluveitie na Masters of Rock (nevydržal som celý set). Pri tých pár túrach cez bratislavský lesopark som si toto párkrát pustil, a potom nikdy viac.

Nie je to špatný, ale Slania je stále best.

 

Bloodbound – Rise Of The Dragon Empire

Bloodbound nikdy príliš nevykukli z bubliny pomerne klišéovitého fantasy power metalu. Sympatické na nich stále je, že sa nehrajú na nič sofistikované.

Aj Rise Of The Dragon Empire poteší príjemnou, ľahko stráviteľnou a miestami aj veselo znejúcou muzičkou plnou drakov, rytierov, princezien a podobného rozprávkového šajtu :D

Dačo ako odtučnené Rhapsody alebo Hammerfall.

 

Fretenia – The Gathering

Podobný prípad ako Bloodbound, akurát disponujú premakanejším zvukom a o kúštik lepšími textami.

Ešte za dávnych čias v roku 2002 nahrali album A Nightmare Story, ktorým zaujali, či dokonca vzbudili nadšenie. Potom sa po nich zľahla zem a vrátili sa, eh, v roku 2019.

Podaril sa im minimálne jeden husársky kúsok. Znejú, ako keby sa rovno po nahratí prvého CD presunuli časom do našej doby. Trošku vyleštili všetko, vďaka čomu sa debut tak dobre počúval, inak veľmi neopravovali, čo nebolo pokazené.

Fajné, ale na top 10 trochu málo :)

 

Opeth – In Cauda Venenum

“Starí Opeth” pre mňa skončili niekde po albume Watershed. Zvuk a celková kvalita nešli nejak výrazne dole, akurát mi už neprišli tak “srdcetrhajúce”, ako povedzme Orchid, kde ma aj samotná In Mist She Was Standing dokázala doslova zamraziť.

Ťažko k novému Opeth-u napísať viac ako “môže byť” alebo “bolo to pekné”. Kvalita a technická stránka stále obstojí, i keď niekdajšie ruky hore a “Hell yeah” nahradilo pokrčenie plecami a “Okéj”.

 

DragonForce – Extreme Power Metal

Snád s výnimkou Power Within sa DragonForce nikdy nebrali príliš vážne a žartovnú sebareflexiu neopustili ani tentoraz.

Narýchlo upatlané texty odspievané kvalitne a do toho šialený nintendo metal. Vždy dokážu ešte vytiahnuť prekvapivé sample alebo party, aby starý mix pôsobil sviežo a poslucháč sa bavil.

No a nakoniec supervtipný cover megahitu od Celine Dion, OH MAN, skoro som zletel zo schodov, keď som to počul prvý raz :D

Well played \m/

 

Gloryhammer – Legends From The Galactic Terrorvortex

Vesmírni rytieri z Dundee či odkiaľ vlastne sú späť, aby čelili intergalaktickej hrozbe? Asi? Nanowaru z Talianska robia konkurenciu už dlhé roky a najnovšia nahrávka nie je výnimkou. Oproti spomínaným vtipálkom majú výhodu vo väčšej technickej premakanosti songov.

Nenasmial som sa síce tak, ako pri predošlom albume, ale ak budú podávať takéto výkony stabilne, nenamietam.

 

Within Temptation – Resist / Lacuna Coil – Black Anima

Sprvu som novším CD Within Temptation nevedel prísť na chuť. Ako to ale býva, videl som ich naživo a veruže som zmenil názor a dal im šancu.

Resist mi robil spoločnosť pri peších cestách do práce, keď ešte nemrzlo ako teraz, a šlo o sprievod naozaj príjemný.

Within Temptation sa skvele adaptovali na modernú dobu, ku starým fungujúcim prvkom pridali trochu inšpirácie elektronikou, až mi občas pripomenuli Muse.

Songy sa výrazne menia a spoľahlivo ich od seba odlíšite. Ak máte zapnutú funkciu repeat, a náhodou sa vám stane, že album začne hrať znovu od začiatku, môže sa stať, že sa len usmejete a tešíte sa na ďalšie minúty lahodnej muziky.

Pri Lacuna Coil mám pocit, že postupne pritvrdzujú a na Black Anima sa odtrhli od reťaze natoľko, že miestami neviem, či sa nepremenili na niekdajších Chaoswave alebo nebodaj Meshuggah. Nájdete tu drsné growly, ale aj drvivé djentové hrátky. Susedia si veru užijú.

 

Rhapsody Of Fire – The Eighth Mountain / Turilli/Lione Rhapsody – Zero Gravity

“Súboj” dvoch Rhapsody bol tentoraz vcelku napínavý. Skupina s pôvodným názvom ide v šľapajách Into The Legend, akurát s novým spevákom. Príjemné fantasy pošušníčko, trochu klišé, ale ešte sa dá.

Tentoraz by som malé víťazstvo prisúdil kapele s Fabiom Lionem. Neviem, či len ja mám ten pocit, že čím je starší, tým mu to viac ide. Turilli sa tiež posnažil, aby debut “novej” chásky dopadol na výbornú (naživo ide o metalovú gurmánsku vec).

Ak uprednostňujete priamočiarejšiu akciu, bral by som The Eighth Mountain. Pre náročnejších poslucháčov, ktorých potešia aj progresívne prvky, by som zas odporučil Zero Gravity. Alebo zoberte oboje a budete dvakrát tak spokojní :)

 

Fleshgod Apocalypse – Veleno / Stormlord – Far

Spojíte symfonickú krásu a death metalovú brutalitu, šup trocha paintu na ksicht, drsné výrazy v tvári a jemne nechutné klipy a máte Fleshgod Apocalypse. Kvalita ich predošlých CD jemne kolísala, ale na Veleno sa im podarilo dať dokopy vyrovnanú zostavu songov, ktoré radi dopočúvate do konca. Malé bezvýznamné plus dávam za vydarený cover Rammstein hitu Reise Reise.

Nuž a Stormlord si stále ide viacmenej svoj zvláštny koktejl black/death metalu, melodických power a symfo metalových prvkov a nánosu epiky a mytologických textov. Stále nedobehli kvalitu Mare Nostrum, nevadí, keď ma spomínané CD omrzí, pustím si toto :)

 

Zostali tesne pred bránami raja :)

Dream Theater – Distance Over Time

Hovorte si, čo chcete, ale podľa mňa Dream Theater ešte nenahrali zlý album. Distance Over Time je vysoko sofistikované umelecké dielo zahrané s virtuozitou, na akú sme si u DT zvykli.

Do top 10 najlepších metalových albumov sa nedostali čisto z dôvodu brutálneho pretlaku kvalitných CD, ktoré ich miestami len tesne predčili v niektorých aspektoch.

 

Prekvapenie roka 

Rage Of Light – Imploder

De facto tiež v top 10, ide však o tak sviežu a originálnu nahrávku, že si zaslúži vlastné miniocenenie. Podobne znejúce CD som aspoň ja osobne ešte nepočul.

Vo zvuku Rage Of Light sa snúbi power a symfo metalová melodika, melodeathová razancia a temnota a… tranceové party. Na papieri to môže znieť ako recept na katastrofu, v praxi ide o maximálne headbangovateľnú záležitosť.

Moderným vplyvom treba byť otvorený, inak si Imploder veľmi neužijete. Zvyšok obecenstva vytiahne do vzduchu paroháča, ponaťahuje si krk a skáče sa jedna radosť.

Texty mi až tak neulahodili, strašenie technológiami a budúcnosťou v štýle Terminátora mi tak trochu lezú krkom, ale zniesť sa to dá.

Každopádne povinná jazda, ak chcete počuť niečo, čo neznie ako tisíce ďalších. Uvidíme, či dokážu tento koncept rozvinúť aj na druhom CD bez sebavykrádania. Držím palce :)

 

Ideme teda na to. O niektoré priečky v mojom osobnom rebríčku prebiehali pomyselné tuhé súboje, taký pretlak panoval v 2019-om. Keby mi spoločnosť nerobí moja verná mp3ka, tak ich ani nestíham napočúvať.

Keď už nie všetky albumy, tak minimálne nahrávky z prvých piatich pozícií vrelo odporúčam, aby ste vlastnili aj ako fyzické CD.

Čo vlastne rozhodovalo tentoraz? Spomedzi mnohých faktorov mi najviac vyčnievala “replay value”, čiže po slovensky “znovuhrateľnosť, teda schopnosť pesničiek a albumu upútať a uchvátiť natoľko, aby to poslucháča “nútilo” k opakovaným posluchom, pokojne aj viackrát za sebou. Naozaj kvalitná vec sa len tak neopočúva a ušiam aj mozgu “zachutí” zakaždým. Ako audiopizza :D

 

TOP 10: Frozen Crown – Crowned In Frost vs. Metalite – Biomechanicals vs. The Dark Element – Songs The Night Sings vs. Crystal Viper – Tales Of Fire And Ice

Ako ste si isto všimli, súboj o pozíciu č.10 zviedli kapely so speváčkami za mikrofónom. Dark Element kvalitatívne poskočili, tentoraz stavili na mix zvukov Nightwish a Amaranthe. Taká vkusná “vykrádačka”, ktorá sa prekvapivo dobre počúva aj opakovane.

Crystal Viper síce vypustili extrémne chytľavé single, ale zvyšok albumu nevyvolal u mňa až také nadšenie. Samozrejme Marta Gabriel ako akási čiastočná inkarnácia Dia je lákadlom vždy, aj preto som Crystal Viper zaradil do súboja.

Metalite stavili na istotu – veľký progres oproti minulajšku sa nekonal, akurát vymenili ok speváčku za trochu ráznejšiu a tiež ok.

Nuž a Frozen Crown ma zas dostali. Ani oni príliš nevymýšľali, ale u nich fakt stačilo vychytať menšie muchy a výsledok veru pohladí. Sebavedomý a stále jemne Iron Maiden-ovský prejav kapele nesmierne svedčí. Z uvedených si desiatu priečku najviac zaslúžia práve oni.

 

TOP 9: Morna – Sentient Cultist

A sme u prvého slovenského zástupcu tejto top 10. Predošlé nahrávky sa mi pomerne dosť páčili, jemne mi pripomínali Opeth po album Watershed.

Onálepkovať ich ako “slovenský Opeth” síce poslucháčovi môže priblížiť, kde sa asi žánrovo pohybujeme, nie je však veľmi presné.

Prirovnal by som to k situáciám ako Stratovarius / Excalion alebo Nevermore / Communic. Stratovarius a Nevermore hrajú (alebo hrali) hudbu, ktorá obsahuje akýsi feel alebo spirit, ktorý je prítomný aj u Excalion a Communic. Tie sú zároveň o kúsok menej flashy (menej rôznych technických vyhrátok a celkovej nablýskanosti), štruktúrou a celkovo spôsobom vystavania songov sa však dajú spoľahlivo odlíšiť.

Podobne aj Morna môže obsahovať isté prvky, ktoré niektorým pripomenú Opeth, viaceré posluchy jasne odhalia odlišnosti.

Vyskúšať nový album ma navnadilo najmä oslavné hodnotenie na Metalopolise, po prečítaní ktorého som rovno kontaktoval kapelu. Partička z Novej Dubnice mi obratom poslala CDčko (čo som nečakal a veľmi som sa potešil).

Následne som si mohol Sentient Cultist vychutnávať na mobile, mp3ke aj v CD prehrávači. Ťažko povedať, kde znelo lepšie :) Vďaka mixu death metalu, melodických vyhrátok a prog/jazzovitých pasáží sa mi do vĺn albumu vkĺzalo pomerne ľahko (ten feel je fakt trochu ako Opeth, to myslím samozrejme v dobrom).

Album mi niektoré dni prefičal ušami aj 3x za sebou. Vyššie v rebríčku sa nepredral čisto preto, lebo ho ostatní predbehli obrazne povedané o stotiny sekundy :)

Sentient Cultist, a teda aj Mornu by som neváhal označiť ako skvelý slovenský metalový vývozný artikel, ktorý nezapadne ani v európskom či globálnom meradle.

 

TOP 8: Battle Beast – No More Hollywood Endings / Beast In Black – From Hell With Love

Isto sa neveriacky pýtate, ako mohli takéto priamočiare 80s drtičky predčiť technicky vymakaných Morna?

Úprimne? Konkrétne tu zohrala silnú rolu aj osobná preferencia. Či Battle Beast alebo Beast In Black (hudobné dvojčatá s miernymi rozdielmi) sú jedna z mojich top guilty pleasures. Na nič zložité sa nehrajú, všetku energiu dávajú do jednej ťažkotonážnej línie, ktorá sa valí a strhne vás ako povodňová prívalová vlna. Nemalo by to byť také dobré a chytľavé, ale hlava a krk si nemôžu pomôcť a rozbiehajú headbangový kolotoč, ktorý oľutujete hneď ďalší deň ráno :D

Battle Beast síce netlačia tak na pílu ako za Kabanenovej éry, ale stále ide o slušné tornádo. Naživo sa tomu nedá odolať.

Beast In Black zas strhnú hneď úvodným delom a nepustia do konca.

Zožente si oboje a hotovo :)

 

TOP 7: Darkwater – Human vs. Vanden Plas – The Ghost Xperiment – Awakening vs. Noveria – Aequilibrium

Už narážame na ťažší kaliber. Noveria bol jeden z najlepších objavov, na aké som narazil aj vďaka YouTube. Príjemne mixujú elementy, ktoré úspešne využívajú Symphony X, Nevermore alebo niektoré djentové formácie. Je to heavy, svieže, baska týra struny a spevu nechýba dostatočná razancia. Ešte keby pridali trochu viac osobitosti, mohli to vyšvihnúť vyššie.

Vanden Plas zas vždy predstavovali akúsi ľahšie stráviteľnú a melodickejšie orientovanú variáciu na progresívny metal a la Dream Theater. Podľa môjho názoru prvok, ktorý vyčnieva, aj vždy vyčnieval najviac, je spevák. Veruže sa na najnovšom albume poriadne pochlapili a napriek stopáži jednotlivých songov ide o nádherný kus umenia, aj kúsok dramatický, typickí Vanden Plas.

Darkwater sa vracajú po dlhočizných deviatich rokoch. Dali si načas a aj keď Human nepredstavuje tak výraznú evolúciu, akú by niektorí mohli po takej dobe čakať, vôbec mi to neprekáža. Aj vtedy “dávno” bol ich zvuk a tvorba celkovo vypilovaná a dostatočne svojská a zostáva taká dodnes. Stačí pár vypočutí a rozoznáte ich ľahko.

Human by som bez váhania označil za ich najlepší album. Ak som ho dobre pochopil, pojednáva o zraniteľnosti ľudskej duše a človeka celkovo. Singel Alive Pt. II sa vyslovene nádherným a citlivým spôsobom vyjadruje aj k depresii a možnej ceste k zlepšeniu stavu (pretože nikdy to nie je ľahký boj).

Nejde o najľahšie stráviteľnú nahrávku, ale dajte jej šancu a chytí vás za srdce aj dušu :)

V uvedenej konkurencii nie je o čom – Darkwater sa umiestnili na peknej sedmičke :)

 

TOP 6: Gone In April – Shards Of Light vs. Inferi – The End Of An Era

Inferi som si obľúbil v rámci mojich “výletov” do sveta technického death metalu. Oproti niektorým zástupcom žánru až tak nehrotia ten “brutálny” aspekt svojho zvuku. Na novom CD opäť zvýšili celkovú kvalitu songov. Miestami sa to tak príjemne počúva, až ledva verím, že stále ide o metal s deathovou zložkou.

Avšak. Gone In April. Ich prvé CD ma chytilo okamžite a na Shards Of Light dokázali latku posunúť ešte o poriadny kusisko vyššie. Spevácky, technicky, po všetkých stránkach. Pridali aj viac husličiek :)))

Ako inak, aj tu s istotou dominuje neskutočne vymakaný výkon basového maestra Stevea DiGiorgia s jeho bezpražcovou šesťstrunkou.

Užijete si pestrú emocionálnu jazdu s vysokou umeleckou hodnotou, až možno zabudnete na nejaké predsudky voči growlom a metalu celkovo.

Obe nahrávky v súboji zhýčkajú vaše zvukovody, ale v priamom porovnaní je top 6 pozícia celkom jasná – Gone In April, ktorým v žánri môžu naozaj konkurovať len Beyond Creation :)

 

TOP 5: (Sascha Paeth’s) Masters Of Ceremony – Signs Of Wings

Sascha Paeth, popri tom, ze je jednym z najvyťaženejších producentov v metale, je aj skvelý gitarista a skladateľ, bez ktorého by aj taká Avantasia nemala ten správny říz. Adrienne Cowan je zas jeden z najlepších hlasov a najvšestrannejších speváčok svojej generácie, keďže zvláda všetko možné od výšok a “ječákov” cez nežné baladické polohy až po death/black metalový spev.

Paeth si po rokoch v rôznych kapelách a projektoch povedal, že by bolo fajn spraviť si aj niečo komplet vlastné a ako lead speváčku si vybral práve Adrienne, ktorá hviezdila aj na turné k najnovšej Avantasii.

Ide síce o prvý album novej formácie, ťažko ho však nazvať debutom, vzhľadom na skúsenosti celého ensemblu, tvoreného v podstate tour zostavou Avantasie. Na albume nájdete bohatú paletu nápadov, ktoré môžu hravo “súperiť” aj so spomínaným superprojektom.

CD krásne plynie a ako všetko, kam vletí “atómové mačiatko” (tak volám Adrienne Cowan :D), tam dominuje. Nepochybujem, že po vydarenom turné a tejto nahrávke dostane ďalšiu šancu sa ukázať aj na ďalšom full albume Avantasie :)

Darmo, Sascha to vie ako málokto a s takým kalibrom za mikrofónom to azda ani nemohlo dopadnúť zle. Možno ide o menej známu záležitosť, ale hodnú každého centu \m/

 

TOP 4: Avantasia – Moonglow

Každý album od dvojice mozgov Sammet a Paeth pod menom Avantasia je udalosťou a inak tomu nie je ani pri Moonglow. Hneď prvý singel namlsal poslucháčov viac ako dostatočne.

Ako vždy, aj tentoraz sa na albume stretla hviezdna zostava, oproti minulosti pribudli napríklad Hansi Kursch (Blind Guardian), legendárny hlas Geoff Tate (ex-Queensrÿche) či nemenej zaujímavá Candice Night (Blackmore’s Night). Každý jeden člen vydal zo seba, čo to len šlo.

Už pri Ghostlights som krochkal blahom nad azda najlepším Avantasia albumom a Moonglow sa mu prinajmenšom vyrovná, ak ho aj neprevyšuje.

Kto ich zažil naživo (v 2019-om som mal to šťastie dokonca 3x), sa mohol presvedčiť, že čokoľvek z novej nahrávky Sammet vybral, to znelo geniálne aj na pódiu (miestami aj lepšie, taký Tate bol fakt neskutočný).

Najmä vyše 11-minútový singel (!!!) je čistá epická nirvána pre uši. V songu Book Of Shallows sa mihne aj Mille Petrozza z Kreatoru, pričom naživo si jeho party delia Ronnie Atkins (Pretty Maids) a Adrienne Cowan a ak to nie je aurálny masaker, potom nič.

Darmo sa budem viac rozpisovať. Ak si Sammet and company udržia takúto formu, tak ešte dlho budú vládnuť žánru aj segmentu superkapiel, kde takpovediac nemajú reálnu konkurenciu, keďže podobné projekty sú v drvivej väčšine len štúdiového charakteru.

Každopádne, bravó! Od “stupňa víťazov” delila Avantasiu len nesmierna sila súperov, ktorí skončili vyššie.

 

TOP 3: Myrath – Shehili vs. Castaway – Before We Drown

Pri Legacy som si myslel, že Myrath dosiahli vrchol a budú akurát udržiavať dobyté pozície. Rovno oba single DanceNo Holding Back mi spoľahlivo odpálili dekel a vedel som, že tento album musím mať a že mi bude hrať v ušiach skoro každý deň aj viackrát.

Recept na úspech oproti Legacy príliš nezmenili, ale podarilo sa im všetko ešte trochu vylepšiť, oprášiť a naleštiť pre maximálny lesk. Orientálna rozprávka ako z Tisíc a jednej noci, z ktorej nebudete chcieť odísť. Spomedzi čoraz viac formácií z Blízkeho Východu a arabských štátov sa Myrath s úžasnou sebaistotou zaradili medzi absolútnu elitu spolu s ostrieľanými Orphaned Land z Izraela.

“Bronzovú priečku” mali nadosah. Lenže to by sa slovenský vývozný artikel prvej triedy nemohol ukázať takým mindboggingly awesome albumom (anglický výraz sa mi sem hodil najlepšie; niečo ako “tak skvelý, až to myseľ nedokáže úplne spracovať”) ako Castaway s ich novinkou Before We Drown. Ak si chcete prečítať kompletnú skoro-ódu na tento album, kliknite sem :)

Od celkového víťazstva v rebríčku ich nedelilo veľa.

Akurát top dva albumy 2019 nedali ostatku žiadnu šancu.

 

TOP 2: Evergrey – The Atlantic 

Na metalovú scénu v roku 2019 vtrhli silou najsilnejšieho tornáda už v januári a skoro celý rok trónili na absolútnom vrchole, kde odolávali aj tým najlepším výkonom zvyšku metalu.

Album neomrzí ani po mnohých posluchoch, hoc aj každý deň (odporúčam len ak máte dobre vycvičené svaly krku). Kapela celkovo, najmä však basgitara, až neľudským spôsobom drví všetko naokolo.

Neveríte? Tak si pustite singel Weightless, nekompromisný a jemne depresívny mlynček na mäso.

Evergrey dali dokopy v každom aspekte dotiahnutú nahrávku, ktorá odolá skúške času. Niektorí hardcore fans možno nebudú súhlasiť, ale ja by som povedal, že práve teraz dosiahli Evergrey svoj momentálny vrchol a dúfajme, že nás ešte aj v budúcnosti potešia podobne vymakanou hudbou.

No ani Evergrey nakoniec svoju vládu neustáli. Koncom tretieho kvartálu sa totiž dovalil celkový víťaz a horúci ašpirant na trón metalového albumu dekády…

 

TOP 1 a zároveň nominant na metalový album dekády 2010-2019

Excalion – Emotions

V roku 2017 ma ohúrili comebackovým albumom Dream Alive natoľko, že v mojom osobnom rebríčku skončili na samotnej špici.

Medzičasom trochu zjednodušili kompozície oproti progresívnejšiemu predošlému CD, pozreli sa svojmu duchovnému predchodcovi Stratovarius do očí a povedali si, že je čas na nového kráľa.

A toho doručili v podobe Emotions, melodickej jazdy, ktorá možno nie je tak technicky ohurujúca alebo nablýskaná ako príbuzný zvuk moderných albumov Stratovarius, ale všetko v nej perfektne zapadá do seba.

Ani jeden premrhaný tón alebo sólo len na efekt. Každý jeden element tu má svoje miesto. Songy prechádzajú podmanivou a bohatou paletou emócií, ako prezrádza už názov CD.

Celok pôsobí maximálne súdržne a strhne od prvých taktov. Kapela skvele odvádza svoju prácu, skutočný život však albumu vdychuje spevácky výkon Marcus Långa.

Pred rokmi som mu sprvu nedôveroval, nepoznal som ho. Dream Alive ukázalo, že si Excalion vybrali dobre.

Ale až na Emotions zažiaril naplno a nehanbil by som sa toto CD označiť ako ich najlepší album, dokonca lepší ako legendárny Waterlines.

V tomto rebríčku sa vyskytli aj chytľavejšie, aj technicky prepracovanejšie albumy, CDčka s hlbšími textami a podobne, ale nikto, ani Evergrey, ani vyšperkovaní Castaway nepriniesli tak kompletný balíček ako práve Excalion. Zároveň Emotions vykazuje znaky trvanlivosti a ďalšie kvality, ktoré mu dávajú vysoké šance proti ostatným v boji o top album dekády.

 

Sláva víťazom, česť “porazeným! Až na Sabaton či Wind Rose by som žiadne CD v tomto článku nenazval porazeným :)

Gratulujem kapele Excalion a ich Emotions, s ktorým sa uvidíme v nasledujúcom článku, kde proti sebe postavím najlepší album z každého roka od 2010 až po 2019.

 

Než ukončím túto litániu, nedá mi nespomenúť aj jeden nemetalový album, ktorý ma absolútne očaril :)

 

Nemetalové post-scriptum 

Lindsey Stirling – Artemis

Niekdajšia víťazka America’s Got Talent a husľová víla už roky očaruje svet svojou hudbou, v ktorej sa snúbi zvuk elektrických huslí s modernými prvkami elektroniky či dubstepu, ale aj nápaditými klipmi.

Tentoraz prichádza s akousi formou koncepčného albumu, kde hlavný motív predstavuje cesta z temnoty na svetlo. Dosť klišé, ale o texty tu až tak nejde.

To, čo jej hudbu zdobilo roky, tu doviedla do dokonalosti a výsledkom je nahrávka, ktorá ohromí aj privedie k slzám. Pri svojej pešej púti z Bratislavy do Viedne som ho počul hádam aj 6 či 7x za sebou a ani raz som nepocítil nutkanie preskakovať skladby alebo zmeniť album. To už o niečom svedčí, si myslím.

Oh, a je tu vskutku magická účasť speváčky z Evanescence, Amy Lee. Vlastne všetky songy sú jednoducho povedané super. Ide o jediný album, ktorý som kúpil nielen sebe, ale aj ďalšej osôbke a rozmýšľam, že ešte aspoň jednu kópiu ukoristím a podarujem ďalej.

Krásne a milé dielko :)

Tak a to je nateraz všetko. Ďakujem za pozornosť pri čítaní tohto článku a dúfam, že vás z ukážok upútali aspoň niektoré a vaše metalové obzory sa obohatia.

Najbližšie sa stretneme pri boji o najlepšiu nahrávku z dekády 2010 – 2019. Zatiaľ olé a nech žije metal \m/

Zdroj: memegenerator.net

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))