V centre Afganistanu, Bamyan

V porovnaní so zvyškom krajiny sa tu nebojuje, nikdy nepočujeme, žeby tam bol výbuch a von sa dá v bezpečí chodiť v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Okolo domov nie je potrebné dávať ostnaté drôty. Ako keby sme boli v ,,normálnej“ krajine, pomyslím si. Pretože život v Afganistane nie je jednoduchý, pre afgáncov a už tobôž nie pre cudzincov. Pri vychádzkach alebo len ceste do práce či do supermarketu máme všetci niekde v pozadí na pamäti, že môžeme byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste alebo v prípade cudzincov, únosy nie sú tiež celkom vylúčiteľné. Práve preto, aj keď je Bamyan nespochybne očarujúce miesto, nebola som si celkom istá, či časť jeho čara sa nedá pripísať aj tomu, že tam panuje veľký pokoj uprostred krajiny, v ktorej prídu o život ročne tisíce civilistov.

Bamyan je najznámejší asi jeho obrovskými sochami Budhov, ktoré však v roku 2001 zničil Taliban. Mnohí sa o to neúspešne pokúšali tisíc rokov pred ním. Škoda, že im sa to zrovna muselo podariť. Bamyan bol v minulosti významným centrom budhizmu a budhistickí mnísi tam chodievali na púť z ďaleka. Až do zničenia sôch budhov výbušninami sa tá väčšia zo sôch považovala za najväčšiu sochu Budhu na svete. Dnes je Bamyan jeden z najchudobnejších krajov Afganistanu, obývaným prevažne etnickou skupinou Hazara s mongolskými črtami tváre, ktorá si toho počas vlády Talibanu veľa vytrpela a doteraz sa považuje za jednu s najdiskriminovaných menšín v Afganistane. Talibanu padla do oka hľavne preto, že vyznávala iný druh Islámu ako oni. Ako hovorí názov knihy iŕanskeho spisovateľa Mohsena Makhmalbafa, ,,Budhu v Afganistane nezničili, ale spadol od hanby.“

Zaujímavé však je, že obyvatelia Bamyanu o Budhoch stále hovoria v prítomnom čase, akoby tam stále stáli a ochraňovali ich ako sa tomu v mestečku vedľa Budhov verilo predtým.
,,Už si bola pozrieť Budhov?“ Pýta sa ma s nadšením chalan z Bamyanu na hoteli. Myslel tým teda dve diery v skale, v ktorých boli Budhovia vytesaní. Dnes už síce budhistickí pútnici do Bamyanu nechodia, ale stále sa môžeme vydať po ich stopách po schodoch po bokoch menšieho z Budhov, po ktorých môžeme nazrieť do budhistických svätýň a vidieť ešte, čo sa zachovalo z ich rytín a malieb. A keď výjdeme na vrchol, máme na dlani celý kraj ako ho kedysi výdaval Budha. Vyzeral takto:

V Bamyane sa žije jednoducho. Elektrina, ktorú aj tak mnoho domácnosti nemá, je prístupná len pár hodín denne. Rovnako by ste márne hľadali vodu z vodovodného kohútika. Tá sa väčšinou čerpá zo studne a oblečenie sa perie v potoku, ktorý tečie cez mesto. Áno, aj v januári sa oblečenie musí prať, aj keď by vám pritom omrzli ruky. O prádlo sa starajú ženy, ktoré sa fotiť nechcú, preto ich fotky nemôžem ukázať. Prádlo, jedlo alebo čokoľvek iné si potom dajú do určitej nádoby a nesú ho pohodlne na hlave ako nič. Zakaždým ma ten pohľad prekvapil. Takisto všetko v Bamyane je pre nás neuveriteľne lacné: zemiakové placky na ulici stáli ani nie 10 centov. Mala som problém, keďže z bankovky v hodnote 10 EUR mi nemal nikto vydať. A pritom vodič taxíku sa mi sťažoval, aký je život v meste drahý, kým predtým kupoval zeleninu za 20 centov, teraz musí platiť dvojnásobok.

Okrem Budhov, dôležitou turistickou atrakciou je v Bamyane aj prvý národný park Band-e Amir (v Afganistane sú len dva). Do slovenčiny sa dá preložiť ako „veliteľová priehrada“ a skladá sa zo šesť veľkých jazier. Legenda hovorí, že tieto jazerá akýmsi zázrakom vytvoril Ali, zať a adoptívny syn proroka Mohameda. Keď to videl miestny kráľ, okamžite konvertoval na Islám.

Pred príchodom do Bamyanu mi kamaráti z Kábulu hovorili, že Bamyan ako aj samotný Band-e Amir sa má navštíviť na jar alebo v lete, kedy je to tam najkrajšie. Možno mali pravdu, ale problém je, že v Afganistane v lete už s najväčšou pravdepodobnosťou nebudem. Nemôžem však povedať, že by som tento výlet v zime ľutovala. Aj keď v letných mesiacoch majú tieto jazerá nádhernú modrú farbu, ísť tam v januári bol úplne iný zážitok. Dorazili sme na miesto a jazerá boli celé zamrznuté. Cesta okolo zasypaná snehom. Čo teraz? Vrátime sa odkiaľ sme prišli? Miestni hovoria, že nie, proste to prejdime cez jazero a aby nám ukázali, že sa nemáme báť, sami išli pred nami.

Možno teda mnohí turisti majú krajšie fotky z tohto miesta, ale ktorí z nich môže povedať, že sa prechádzal uprostred Band-e Amiru? A aby bolo do toho viac adrenalínu, bolo počuť ľad praskať pod nohami. Rozmýšľam, že ak sa teraz prepadnem, tak je koniec. V ten deň sme sa však vrátili všetci späť živí. Ľad držal, dokonca tak veľmi, že sa na jednom mieste zdalo, že deň predtým ktosi založil uprostred jedného z jazier oheň. Ľudia z okolitých dedín občas okolo nás prešli, vysekali dieru do ľadu a začali rybárčiť. Cestou naspäť sme zvažovali, či sa oplatí riskovať dvakrát, alebo si máme radšej cestu spraviť cez meter snehu, keď okolo nás opäť prešli miestni obyvatelia plní sebavedomia. Dôverovali sme teda miestnym znalostiam a nesklamali. Vraveli, že sa nemáme báť, vraj oni po tom ľade chodievajú aj na autách. Až na to, že na žiadnom mieste nebolo vidieť stopy po pneumatikách. V každom prípade to bolo parádny zážitok.

Neďaleko od mesta Bamyan sa nachádza dedinka s názvom Aždar, po perzsky Drak. Leží v údolí, tak jej obyvatelia za deň veľa slnečného svetla nemajú. Drak sa nazýva podľa ďalšej legendy, ktorá sa opäť viaže k Alimu. V dávnych časoch v tomto kraji žil drak, ktorý ničil život miestnym obyvateľom. Keď však tadiaľ prechádzal Ali, draka premohol a stala sa z neho skala, ktorá tam stojí doteraz. Počula som, že až donedávna v blízkosti tejto skali boli dva pramene, z ktorých vychádzala para, ktorá mohla pripomínať oheň, ktorý stále planul v drakových útrobách. Rovnako ako legende o Band-e Amir, v Bamyane sa nájde veľa ľudí, ktorí jej skutočne veria. Ľudia v Aždare sú chudobní a žijú z toho, z čoho môžu. Samotná dedinka vznikla po roku 2001, kedy bol Taliban porazení a mnohí utečenci sa do Bamyanu vrátili z okolitých krajín, najmä z Iránu a Pakistanu.

Pred návratom do Kábulu som chcela zvyšný čas využiť najlepšie ako sa dalo. Užívať si čím viac prechádziek po vonku a pozrieť si rujny starých miest Gholghola a Zohhak. Ísť do reštaurácie. Rozprávať sa s ľuďmi na ulici. Po pobyte v Afganistane si človek začne vážiť veľa vecí, ktoré sú inde samozrejmosťou. V Bamyane mi bolo dobre a mala som šťastie, let späť do Kálubu bol zrušený kvôli nepriaznivému počasiu. Bamyan je síce 5-6 hodín cesty autom z Kábulu, avšak cudzincom sa odporúča ísť výlučne letecky, lebo cesta pre nich nie je veľmi bezpečná, môže sa stať, že ich na nej zastaví Taliban. Na letisku boli aj americkí turisti, ktorí sa museli dostať čím skôr do Kábulu a rozhodli sa to risknúť. Byť američanom v Afghanistane nie je veľkou výhrou, pretože kvôli dlho trvajúcemu konfliktu a ich činnosti ich nemá veľa afgáncov v láske. Týmto turistom sa však v ten deň pošťastilo, keďže sme v správach nepočuli nič o ich únose alebo zabití. Ja som sa na návrat po ceste však necítila a nevadí, mohla som si užívať Bamyan o dva dni na viac. Afgánci hovoria, že je to škoda, pretože som o veľa prišla, príroda medzi Bamyanom a Kabulom je nádherná. Nevadí, pohľad na hory z lietadla tiež nestál za málo.