Denník N

Kováčik: Prvý pokus

Mne by sa páčil príbeh, v ktorom sa ráno zobudíš a zistíš, že všetky stromy sú mierne ohnuté do jednej strany.

Povieš si, fajn, zrejme bola v noci víchrica, nevedel som, spal som ako zabitý, a stromy si to odniesli, stromy sa zohli, akoby im niekto vyfénoval koruny. Viac nad tým nedumáš, bežíš do práce. V práci je práve ovocný deň, tešíš sa, nemáš rád ovocie, ale zas – je to zadarmo.

Na druhý deň sa zobudíš a stromy sú ohnuté ešte viac. Fén na trojke.

Ideš do práce, dnes nie je ovocný deň, ale žena z vedľajšej bunky, tá naplavenina z Trebišova, ktorú nemôžeš vystáť, je na péenke, takže dôvod na radosť máš, si spoko, na dreviny zabudneš.

Na tretí deň už sa koruny skoro dotýkajú zeme.

Pozoruješ medzi ľuďmi isté známky znepokojenia, ale nahlas to zatiaľ nikto netematizuje.

Na štvrtý deň už sa stromy korunami ponorili do zeme. Vytvorili oblúk. Hlavné správy o tom prinesú reportáž. K nevšednej situácii sa vyjadrí botanik, ale nemá, čo by k tomu povedal. Nasleduje anketa, bežný ľud tiež neprispeje ničím konštruktívnym.

Objavia sa skupinky aktivistov, ktorí pri stromoch nocujú, aby všetko videli zblízka. Stromy, zakorenené korunami, začnú vyťahovať korene. Dôkladne z nich otrepú hlinu a pomaly sa zase vystrú.

Stále chodíš do práce. Napriek tomu, že nie každý deň je ovocný a že megera z Trebišova nebude na péenke večne, chodíš tam rád. Víkendov sa naopak trochu bojíš. Máš vzťah? Asi máš, ale je ešte v začiatkoch. Žena sa volá Kamila. Meno sa ti nepáči. Ani žena sa ti nepáči, iba nechceš umrieť sám.

V duchu jej niekedy hovoríš Kamila Peteraja.

Keď máš v práci voľnú chvíľu, napríklad na podnikových schôdzach každý prvý pondelok v mesiaci, vytváraš zo škaredej prezývky pekné prešmyčky. Najradšej máš túto: RAJA KLAME, aj keď takto ti zostanú štyri písmená, s ktorými už sa nič nedá spraviť.

Keď stromy zdvihnú korene do neba, zasa sa začnú preklápať a čoskoro je jasné, že týmito pomalými premetmi odchádzajú z mesta.

A sú preč.

Najprv to nikto nerieši. Zatiaľ sledujeme, ako sa rozvíja vzťah s Kamilou Peterajou.

Potom príde leto, teplota v meste je o desať stupňov vyššia než normálne, všetci chodia zoškvarení, spotení a hnusní. Zrušia sa ovocné dni, lebo nie je ovocie, lebo stromy odišli, všetky. A to už je kurva problém. Chceme naspäť svoje ovocné dni!

Tu sa autorovi otvára široké pole možností. Stromy možno neodišli ďaleko, možno sa zhromaždili za mestom, vytvorili tam malú zelenú oázu.

A možno to je ináč, možno obkľúčili mesto. A teraz vyčkávajú. To stromom vždy išlo! Čo chcú?!

Čo chcú?!?!?!?

Ďalej to nemám úplne domyslené. Len mi to tak napadlo, nad raňajkami. Stromy dnes rozhodne vyzerajú, akoby mali niečo za lubom. Aj teraz cítim ich vytrvalý pohľad v zátylku.

V každom prípade by to bol rýdzo umelecký text, nebola by za tým žiadna agenda, žiadne bedákanie, že príroda umiera.

Mne by sa naopak páčilo, keby tie stromy neboli vyslovene priateľské. Napríklad by mohli mesto naozaj obkľúčiť, a ťahať sa do výšky, stáť na ramenách obrov, držať sa za vetvy, preplietať sa a zrastať – mohli by mesto priklopiť ako prútený košík, ako prevrátené hniezdo, ako žilnatá drevená dlaň.

Nejaký čas by sa tak dalo žiť.

Asi by vznikli nové náboženstvá a nové konšpiračné teórie, ale to ma nezaujíma.

Tento článok mal byť o niečom inom a teraz navyše musím ísť do obchodu.

Nejdem nikam

Prečítala som knižku, súčasnú slovenskú. To je iný príbeh. Chlapík sa háda so ženou, žena cúvne, zakopne a spadne tak nešťastne, že sa udrie hlavou do nábytku. Vyvalí sa kaluž krvi. Chlapík chvíľu lamentuje, potom zdrhne.

Odchod je popísaný prekvapivo detailne, môžeme si ho odcitovať:

Andrej vstal. Otočil sa, vyšiel z izby, prešiel na chodbu, zvesil z vešiaka bundu, zabuchol za sebou vchodové dvere, zbehol po schodoch dole, vyšiel na ulicu, dotiahol si zips na bunde ku krku, strčil ruky do vreciek, zodvihol plecia, sklonil hlavu, vykročil. Prišiel k autu, odomkol, nasadol, naštartoval. Zaradil jednotku a pohol sa.

Zastavil ho až semafor, píše autor, na ktorom naskočila červená.

Predbehnem a poznamenám, že podobné (podrobné) opisy sa tu objavujú často. Dozvieme sa napríklad, ako sa varia cestoviny; ak ste nikdy nevarili cestoviny, prečítajte si túto knihu a už vás nič neprekvapí.

Hrdina je fyzik. Práve nedávno sa potvrdila existencia paralelných vesmírov a on aj so svojím kolegom pracujú na tom, aby sa do týchto ďalších svetov dalo nazrieť. Konkrétne, vyrobili klietku, do ktorej môžeme niečo vložiť, napríklad gumu alebo kúsok papiera, a ono sa to transportuje do paralelného vesmíru.

Tento bod asi vyžaduje od čitateľa istú benevolenciu; napokon, aj rozprávač uzná, že vec v klietke sa síce zavlní a zmizne, ale kam zmizne, to nikto nevie. Možno do pivnice, možno do Trebišova, a možno sa to len rozbilo na atómy, popadalo na zem.

Ale – logika bokom.

Hrdina vlezie do klietky. Pretože zvnútra sa prenos zapnúť nedá, musí na ňu pripojiť časovač od vianočných svetielok. Ešte že to funguje! A takto sa naozaj prenesie, a nájde sa na rovnakom mieste, vo svojej pracovni, dokonca si chvíľu myslí, že sa prenos nepodaril.

O čo mu ide?

Nechce žiť vo svete, kde nežije žena, ktorú má rád. Putuje teda za ňou. A naozaj ju v tomto paralelnom svete nájde. Ale príde o ňu znova – a znova beží do klietky. Tentokrát pristane inde. A tak ďalej.

Napísané je to tak, ako keby si autor veľmi dôkladne preštudoval nejakú literárnu príručku a následne urobil, čo bolo v jeho silách, aby jednotlivé postupy aplikoval v praxi. Zároveň je to preňho nové, chvíľami neverí, že to naozaj bude fungovať, a tak to pre istotu preženie. Na vlastnú päsť neskúša nič, drží sa predpísaných brehov. Ako keď ideš na večeru so ženou a naštuduješ si etiketu stolovania. Vo výsledku prebehne všetko veľmi slušne, všetko je v poriadku.

Ale už ti nezavolám.

Bublinky

Na obálke sú popísané ohromné veci. Nejaký náš odborník tu napríklad vraví, že táto kniha je „presne takým dobrým románom, ako si ho kto prečíta, a to už veru nie je autorova zodpovednosť, ale čitateľova.“

Odborníkovi som tam doplnila čiarku; aj text som poopravovala, chápem, že aj to je zrejme moja čitateľská povinnosť.

Citát pokračuje: „Autor už svoje urobil, napísal román, prevzal svoj diel zodpovednosti za to, aby nekonečnosť vesmíru nazeraná ľudskou optikou dávala zmysel.“

Už druhýkrát v jedinej malej bublinke sa šermuje zodpovednosťou. Niekto tú literatúru predsa len ešte berie vážne?

Tak či tak, nikto nie je povinný ozmyselňovať vesmír, a keď už sme pri tom, možno to celé nejaký zmysel už má, možno ho stačí odkrývať, ukazovať na veci. Prípadne medzi tým ani len nie je rozdiel a vytvárať a objavovať vytvorené je to isté, ako vie každé malé dieťa, čo prečítalo Nekonečný príbeh, čo prebrodilo s Átrejom bahná močarísk a pozrelo do tváre kráľovnej Mesačnici.

Tento spomínaný odborník sa volá Malíček.

Autor knihy je Kováčik.

Malíček sa realizoval nielen vzadu na obálke, ale aj vpredu na záložke; tu sa nám pokúša podsunúť názor, že kniha, ktorú držíme v rukách, nie je žánrovka; je to román, ktorý využil nejaké žánrové postupy. Malíček je asi lepší kamarát než expert, chcel by autora postrčiť na Olymp. Ale Olymp sme umelo navŕšili a čo je na tom zlé, napísať žánrovku?

Viem, že je neadekvátne rozoberať tak podrobne niekoľko viet z obálky. Lenže patria do tej kategórie vyhlásení, čo dobre znejú, a pritom sú bezobsažné; a tomu je ťažké odolať.

Nabudúce

by sme sa mohli pozrieť na konkrétne veci z toho Kováčika. Je možné, že sa nepozrieme, lebo ja nikdy neviem, čo urobím. Každé ráno je veľký krok do neznáma.

Už teraz tuším, že sa asi bude zdať, že kniha je nečitateľná, ale to nie je pravda, raja klame, raja aj lama, aj alpaka, mňa to celkom bavilo, a v každom prípade na tom ozaj dobre vidno veľa vecí.

Bla bla. Idem do obchodu.

Zatát!

 

Teraz najčítanejšie