Nemravník Danko, závislá NBS a Kmotríkov kšeft

https://www.podbean.com/eu/pb-292yt-d189da

Najprv niekoľko slov k Dankovi a Zsuzsovej.

Priznám sa, že som si tie telefonáty pustil. Je to síce poklesok voči bulváru, ale snáď mi to ctení poslucháči pre tento krát odpustia. A cítil som sa pri tom trápne, ako keby sa to dialo teraz a ja som s uchom pritisnutým na stene počúval cudzí rozhovor. Asi by teda zo mňa nebol dobrý agent pre odposluchy. Chvalabohu. Práve moja vlastná reakcia mi ukázala, že sa tie rozhovory naozaj zverejňovať nemali. Werich hovorí v rozprávke o hrbáčoch z Damasku o posmechu, ale platí to rovnako na sledovanie niektorých bulvárnych vecí všeobecne. Werich píše: „Hloupí a zlí se nasmějí nejvíc. Hodní a slušní si však neumi pomoct a smějí se také, aby se pak v hloubi duše styděli a byli smutní.“

Takže súhlasím s Denníkom N, ktorý nahrávky nezverejnil, len o nich napísal. Je totiž na druhej strane dôležité, že sa o tých rozhovoroch vie. Nie o ich obsahu, ten je veľmi banálny, ale o tom, že si druhý najvyšší ústavný činiteľ dopisuje s cudzou ženou a keď sa na to príde, tak zatĺka ako malý chlapec. A keď sa to definitívne potvrdí, tak jediné, o čom dokáže rozprávať je ako boli porušené jeho práva. To síce boli, ale je len Dankovým šťastím, že z neho Kočnerova volavka nevytiahla informácie, ktoré nemal šíriť. Ako napríklad z Reného Vaneka, ktorý bol v čase svojho dopisovania námestníkom generálneho prokurátora a písal Zsuzsovej aj pracovné veci. Čo v prípade takejto funkcie môže znamenať aj služobné tajomstvá.

Ako ukázal Vanekov, či Maznákov príklad, Danko bol len jeden z mnohých, ktorí naleteli Kočnerovej volavke.

Problém, ktorý to predstavuje, má dve roviny. Tá prvá je, že Danko o svojich kontaktoch klamal, rovnako ako pri rigorózke. Dnes už možno neklame, ak teda je pravdou, že sa so Zsuzsovou nikdy nestretol. Ktovie? Nevieme. Ústavní činitelia by mali byť vzorom aj v tom, že nebudú klamať. Ak je celá komunikácia jeho súkromná vec, mohol už vtedy, keď sa to objavilo po prvý krát povedať, že áno, s nejakou osobou si písal, že nevedel, kto to presne je a že sa s ňou nikdy nestretol. V roku 2016 skutočne nemohol tušiť, že si píše zrejme s objednávateľkou vraždy. Keby sa vtedy správal ako chlap, dnes by sme sa nemali o čom baviť Bulvár by asi zverejnil aj nahrávky, lebo Zsuzsová teraz určite dobre predáva.

Druhá rovina Dankovho problému je oveľa vážnejšia. Druhý najvyšší ústavný činiteľ bol v čase od prvého popretia svojich kontaktov so Zsuzsovou až do zverejnenia nahrávok vydierateľný každým, kto tie nahrávky mal. Pretože pred tou prvou informáciou vydierač nemohol vedieť, či Danko neurobí to, o čom som hovoril pred chvíľou – prizná kontakt a odkáže na právo na súkromie. Ale potom, čo Danko poprel všetko, potenciálny vydierač vedel, že sa Danko tejto komunikácie a jej zverejnenia bojí. Či sa o to počas tejto doby aj niekto naozaj pokúsil, napríklad Marian Kočner počas vládnej krízy v roku 2018 nevieme. A asi sa to ani nikdy nedozvieme.

Ako sa hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré. Možno aj kauza Dankových telefonátov so Zsuzsovou povedie k tomu, že verejní činitelia začnú byť vo svojej komunikácii obozretnejší, podozrievavejší a opatrnejší. Inými slovami, začnú sa správať tak, ako sa verejný činiteľ správať má. Zodpovedne, obozretne a s dôrazom na to, aby nekompromitoval seba a úrad, ktorý zastáva.

Vláda dnes zasadla na pôde, kde nemá čo hľadať. Národná banka Slovenska je zo zákona nezávislou inštitúciou a zasadnutie vlády v jej priestoroch vysiela veľmi zlý signál. Najmä, ak guvernér NBS je bývalý podpredseda vlády a podpredseda Smeru a víta na pôde NBS ďalšieho bývalého podpredsedu vlády a ešte aktuálneho podpredsedu Smeru. Nezávislosť v smeráckych farbách, zodpovedná zmena definície Národnej banky.

V súvislosti so zasadnutím vlády u Kažimíra je zaujímavá a dôležitá informácia, že Dankova ministerka Lubyová odporučila vláde navýšiť cenu, ktorú Kmotríkovi zaplatíme my všetci z našich daní za jeho štadión. Už od začiatku bol tento projekt ukážkového kšeftu pre sponzorov politickej strany, posledné rozhodnutie vlády len dokazuje, že ešte pred voľbami, ako vždy v takomto čase, sa kamarátom rozhádžu desiatky miliónov napriek tomu, že podľa zmluvy so štátom by stačilo, keby štát zaplatil za štadión niečo vyše 75 miliónov a nie o ďalších 23 miliónov viac. O tom, že takúto sumu sa dalo po celom Slovensku postaviť desiatky športovísk, ktoré by určite viac prispeli k lepšiemu zdraviu občanov, než jeden megalomanský projekt, kde sa potom chlapci zdravia dvíhaním pravice, ani nehovoriac.

Na záver už len bodka. Za týmto podcastom, ale aj za kauzou SAD Zvolen. Tá včera prijala podmienky, ktoré banskobystrická župa navrhla už v sobotu. Pokus o vydieranie teda nevyšiel a Pellegriniho kamaráti stiahli chvost a ustúpili. Dobrá správa, teším sa a držím Bystričanom palce, aby sa im podarilo spraviť kvalitnú súťaž a šetriť verejné zdroje.