Aj Slovensko dokáže hrať prvú ligu svetovej diplomacie.

Uznajme, diplomacia nie je tá najhoršie fungujúca časť slovenského verejného sektora. Ak ide o to zorganizovať polročné predsedníctvo Európskej rady či prakticky akékoľvek medzinárodné podujatie, Slovensko si neurobí hanbu. A napriek periodickým excesom koaličných politikov patrí uznanie ministrovi Lajčákovi, že v ťažkých časoch udržal aspoň v základných parametroch európske a atlantické ukotvenie Slovenska. Každému, kto v zahraničí o našom regióne niečo vie, je jasný rozdiel medzi Slovenskom a „diplomaciou“ takého Pétera Szijjárta, ktorý si proti sebe dokázal pohnevať aj Republikánov v americkom Kongrese.

Naša latka však musí byť vyššie než Orbánovo Maďarsko. Slovensko má vďaka svojej historickej skúsenosti, vďaka svojmu členstvu v EÚ, NATO, i eurozóne – a vďaka kontaktom naprieč východnou Európou a Balkánom – potenciál hrať oveľa vyššiu ligu.

Na to však treba vyriešiť dva dlhodobé problémy. Za prvé, naše politické ukotvenie na západe je v teórii síce jednoznačné, ale v praxi krehké. Čiastočne to je preto, lebo šéf rezortu zahraničia je tradične vnímaný ako nadstranícky odborník. Tým pádom mu často chýba politické krytie, aby dokázal vykázať do patričných medzí trolov vo vlastnej vládnej koalícii.

Súbežne, za fasádou odbornosti sa v rezorte skrývajú organizačné patológie, ktoré našu diplomaciu oslabujú. Do očí bijúce sú platové rozdiely medzi pôsobením na diplomatických misiách v zahraničí a na ústredí v Bratislave. Tie vytvárajú motiváciu pre diplomatov vycestovať čo najčastejšie a za každú cenu. Sťažuje sa tým schopnosť ministerstva budovať trvácne kapacity pre analytickú a strategickú prácu doma v centrále.

Okrem platových otázok bude nevyhnutné zaviesť transparentné výbery na vyslania – otvorené i uchádzačom z vonkajšieho prostredia – a štandardizovať diplomatické rotácie tak, aby dávali zmysel ako z hľadiska budovania zručností diplomatov a ich špecializácie. Rovnako dôležité je vytvoriť systém, ktorý by zapezpečil kontinuitu medzi diplomatmi striedajúcimi sa na tých istých pozíciach. Tí sú dnes často nútení začínať od nuly, aj z hľadiska svojich kontaktov tak aj stratégií.

Pretože zdroje sú obmedzené, slovenská diplomacia nemôže byť všade. Nepotrebujeme nutne viac diplomatov, potrebujeme ich však v tých miestach a v tých tematických oblastiach, kde našej krajine prinášajú najväčšiu hodnotu. Aj na to je nutné mať politicky silného ministra zahraničia. Púhy „odborník“ totiž nemusí mať mandát na vypnutie autopilota, ktorý v tejto chvíli rezort riadi.

Podobné to je so slovenskou rozvojovou pomocou, ktorú treba navyšovať v súlade s našimi medzinárodnými záväzkami. Ekonomicky miniatúrne Slovensko však nemôže mať ambíciu pomáhať všade. Naopak, naša pomoc by mala plynúť prioritne do projektov a krajín, v ktorých prinesie najväčšiu hodnotu – napríklad vzhľadom k našim historickým väzbám či expertíze vybudovanej dlhoročným pôsobením slovenských diplomatov a rozvojových pracovníkov (napríklad západný Balkán či Keňa). Treba ju tiež koordinovať s partnermi, ktorí sú v daných miestach už prítomní. Efekt našej pomoci vieme tiež znásobiť zapojením sa do rôznych „trust fundov“ či využívaním inovatívnych foriem financovania pomoci, do ktorých je zapojený aj súkromný sektor.

Iste, zahraničná politika nie je ústrednou témou prebiehajúcej volebnej kampane, na rozdiel od obrovských problémov oligarchie prerastenej so štátom, či kolabujúceho školstva a zdravotníctva. To však neznamená, že investície do nej nebudú pre úspech Slovenska v neistom svete dôležité – naopak.

(Verzia tohto článku vyšla pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)