Partizánsky boj proti mravcom

Prvý rok v našom novom a čoskoro hádam aj skolaudovanom dome prinieslo viacero komplikovaných a ťažkých situácií, ale všetky sme vyriešili. S prehľadom bola najväčšia výzva boj s takým malým čudom, dva milimetre to má a osem nôh. Áno, bojovali sme proti mravcom.

Začalo sa to pomerne nevinne, pár mesiacov po nasťahovaní sme občas zbadali tu mravca, tu dvoch. Nepripisovali sme tomu väčší význam. Trochu hmyzu sa dá tolerovat, často ich chytia pavúky, ktorých sme tiež pár nechali. Jedného dňa však vyťahujem pečivo zo skrine a tam ich bolo hádam 20. Aha, takže oni takto. Nuž dobre, treba im dať príučku. Keď sme to hovorili známym, dostávali sme množstvo dobrých rád, krieda, ocot, pasce, domčeky (asi tri druhy sme skúsili), zmes cukru a sódy bikarbóny prípadne prášku do pečiva (také kašičky sme im robili – ňam ňam). Nasledovali aromatické oleje, ktoré mali zmiasť feromónové stopy a ktorými sme potierali miesta ktorými chodili. Nič nepomáhalo, alebo ak áno, len dočasne. Toto totiž nebol obyčajný mravec, ale mravec faraónsky. Jeden z mála druhov hmyzov, pred ktorými treba chrániť ľudí a nie naopak.

Začal sa pozičný partizánsky boj, ktorý trval celé mesiace. Táto mrcha je totiž organizovaná, rýchlo sa množí, je inteligentná, je odhodlaná a vyhlásila nám vojnu. No čo urobíte ako prvé, keď vás napadnú mravce? Schováte potraviny do skla alebo chladničky. Nič iné nepomáha, dostanú sa všade. Cez papier aj mikrotén. Aj do uzatváracieho obalu na umelé mlieko, mrchy. Všetko sme mali v chladničke, vrátane pečiva. Peklo.

Ako sme ich takto capkali prstami a chystali im pasce, jedného dňa sme našli hniezdo v krabičke od liekov. Brr, hnus. Nič pre slabé povahy, idete otvárať krabičku a vnútri plno mravcov. Tak sme si povedali – ha! Dostali sme vás, našli sme vaše útočisko. Pre istotu sme pozreli všetky skrinky v kuchyni a smiech nás prešiel, hneď sme našli ďalšie dva. O niečo neskôr sme zistili, že tých hniezd môže byť naozaj viac, pretože aj kráľovien môže byť viac a pokojne sa môže z jednej kolónie „trhnúť“ ďalšia a množiť sa inde. Raz sme ich aj prichytili pri sťahovaní, to len tak poza košík s ovocím ide mravec s krídlami a pár ďalších. Akonáhle sa usídlia, nasledujú ich desiatky robotníc a za pár týždňov sú vajíčka a už to rastie geometrickým radom. Od nakladenia vajíčka po chodiacu beštiu čo odnesie omrvinku prejde 36 dní.

Naparádu, takže nás čakala úloha prehľadať dom. Dosť ma mrzelo, že som sa toho často nevedel zúčastniť, pretože cez deň som bol v práci. Manželka aj s malou pomocníčkou prečesávali dom a našli hádam sedem alebo osem hniezd po celom dome. Väčšinou v nejakej krabici alebo vreci. To mi vyrazilo dych, ale tak mali sme nádej, že sme ich vyzabíjali. Lenže po prvý a nie posledný krát… sa po čase znovu objavili. Boli doslova všade. Nie tak, že by bol nimi zamorený celý dom a všade ste videli liezť mravce, ale proste neexitovalo miesto, kde by ste ich teraz, alebo neskôr nezbadali. Otvoríte skrinku kde sú riady a už vidíte, že tam tri lezú. Pozriete na podlahu do rohu a tam každú chvíľu jeden dva prejdú. Pozriete na stenu a aha, ďalší. Aj hore po strope idú dva. Zabíjali sme ich ako sme mohli, ale pripadalo nám to, že jedného zabijeme, dva prídu. Ak sme urobili masaker, stiahli sa. A objavili sa inde. Nechali sme im mŕtvolky na výstrahu. Okej, prestali chodiť. Ale objavili sa inde, kde sme si mysleli, že už prestali chodiť. Jediné šťastie, že neliezli do postelí. Hoci – v posteľnom šuplíku mali hniezdo a jedného krásneho rána sa práve snažili nasťahovať do skrinky pri posteli. Práve v spálni sme ich dlho nevideli a naivne sme si mysleli, že tam nie sú. Lenže práve v okolí hniezda ich málokedy zbadáte, akoby chceli byť nenápadné. Jedno z veľkých hniezd sme mali celý čas vo vstavanej skrini v spálni, keďže boli na najvyššej poličke, kde sme mesiace neboli, vôbec sme o tom netušili.

Dlho sme si mysleli, že chodia zvonku. Hlavne cez strešné okná a … vlastne cez všetky okná. Ok, takže vyčistiť, vyumývať rám, natrieť aromatickým olejom (mäta, levanduľa… doteraz si pamätám aká sila to bola, rozbolela ma hlava po chvíli práce s nimi). Odišli. Ale niekde sa za pár dní vrátili, hlavne strešné okná nechceli opustiť. Keď sme si už naštudovali, že sú natoľko inteligentné, že v prípade hrozby rozdelia kolóniu na dve, prípadne sa presťahujú, rozhodli sme sa pritvrdiť.

Vyhľadali sme nový prostriedok, volal sa Vandal a jeho výhodou bolo, že nezabil len mravca ktorý sa toho dotkol, ale aj mravca, ktorého sa dotkol neskôr. Mravec teda po nákaze ešte dokázal nakaziť ďalšieho mravca. Vystriekali sme všetky miesta, kadiaľ chodili najviac. Predtým sme ešte vytreli podlahu (aby mrchy nemali omrvinky a iné zdroje potravy) a prechody medzi miestnosťami sme „zahradili“ čiarami z kriedy. A išli sme na víkend preč.

Keď sme sa vrátili, našli sme dosť mŕtvych tiel, tak sme si povedali, že snáď to zabralo. Lenže prešlo niekoľko dní a minimálne na časť stratených pozícii sa dokázali vrátiť. To sme už s nimi bojovali tri – štyri mesiace a začínali sme strácať nádej. Vedeli sme, že v zime to bude lepšie, lenže – bol ešte len september. Čo bolo najhoršie, zdalo sa, že majú množstvo cestičiek a alternatívnych prístupov. Chodili aj zo zástrčiek a cez vypínače svetiel. Nie veľa, ale proste občas vykukli, aby dali o sebe vedieť. Išli ste variť? Akonáhle sa začali šíriť vône, už začínali okukovať z digestora. Ráno som vstal a rutinne obehal dom, aby som pozrel exponované miesta. Strešné okná, kuchynské skrinky, skrinku kde mala malá slečna veci a kadejaké mastičky. Každé jedno ráno bolo toto prvé, čo ma napadlo. Keď sme si so ženou telefonovali, jedna z prvých tém bola, kde zase boli a čo sme proti nim použili. Boli sme striedavo odhodlaní a zúfalí, už sme sa kontaktovali aj s odborníkmi.

Tí nám povedali, že sme postupovali správne a že by možno ešte pre nás mali tip. Gél na mravce od Bayeru, špeciálny na červené mravce. Pôvodne sme si mysleli, že keď zavoláme odborníkov, vystriekajú dom dákou fajnotou a keď sa vrátime a poupratujeme, bude dobre. Lenže na tieto potvory to neplatí, pretože to zasiahne len viditeľné mravce, zatiaľ čo dobre schované hniezda nie. A teda potvory sa po čase znovu objavia a to je skoro isté. Potvrdili nám, že by aj sami nerobili nič iné, len toto čo my. Akurát že treba skúsiť tento fajný gélik, že to je na nich účinné. Výhoda: veľmi im to chutí, ale zabije ich to až za pár dní, keď to nanosia aj kráľovnej. Musia, to majú ako prioritu. Zabije to teda aj ju. A mravce na to nezískajú rezistenciu a teda aj po masakri sa ďalšie mravce znovu napapajú a znovu to roznosia. Nezľaknú sa toho. Práve preto, že umierajú až po čase, si to nevedia spojiť. Keby mreli okamžite, dajú si vedieť a najbližšie sa tomu vyhnú. A tieto výhody boli veľmi potrebné, pretože tu bola aj jedna nevýhoda. Chce to čas a trpezlivosť. 6 – 8 týždňov určite. A pokračovanie „mravčej“ roboty a partizánskeho boja.

Pointou totiž je, že géliku je málo a nesmie sa ani aplikovať vo  veľkých množstvách. 1 – 2 mm kvapka tam kde mravce určite chodia, prípadne ich tam rovno načapáte. A viac ako dve kvapky na jedno miesto nedávajte. Okrem toho sme postupne zistili ďalšie veci, nie len tie mrchy sa učia, ale aj my. Prvé dôležité info bolo, že to sú mravce, ktoré sme si my doniesli z petržalského bytu. Bol tam s nimi problém v bytovke, ale nie v našom byte. Žiadneho sme nevideli. Pri sťahovaní sme ich ale našli v jednom vákuovom vreci, bolo ich veľa, aj kráľovné aj vajíčka. Takže sprcha, vyčistiť, pokoj. Lenže druhé hniezdo mali v balení whisky (v tej krabičke v ktorej je fľaša). A my sme ju samozrejme neotvárali, len sme ju pichli do tašky a v dome vyložili na skrinku v kuchyni. Dostatok stravy vnútri aj vonku – za päť mesiacov zamorili dom. Ale lepšie akoby chodili zvonku, pretože to by znamenalo, že na jar prídu znovu. Samozrejme chodili aj von, ale ak aj mali vonku hniezdo, tam vymrznú.

Druhá vec, ktorú sme tušili že nás čaká, bolo opätovné a ešte dôkladnejšie prečesanie domu. Veľmi pravdepodobne sme ešte ponechali nejaké hniezdo pri prechádzajúcej prehliadke a tie mrchy sa znovu preskupili a rozmnožili. Takže sme opätovne spustili veľkú akciu. Mravčekom sme dávali „kvapky“ tam kde sme ich zbadali na vychádzke vo väčšom množstve a zároveň sme prehľadávali dom. Každú krabicu sme museli otvoriť, každú tašku či vrece s vecami vyhádzať. To všetko vždy s obavami, že kde ich nájdeme sa hmýriť. Kvapky fungovali (to bola zmena oproti prechádzajúcim pascám a domčekom), mravčekom chutili, okolo kvapky urobili taký kruh a nevedeli sa od toho odtrhnúť. O pár dní sme začali nachádzať mŕtvolky. A postupne čoraz viac, nebolo výnimkou, že ráno boli na schodoch desiatky mŕtvych mravcov. A to bolo aj preto, že ako sa ochladzovalo, začali sa tlačiť dnu. Preto sme občas neveriacky sledovali, odkiaľ sa ich toľko berie.

Zatiaľ na druhom fronte pokračovalo hľadanie hniezd. A že sme ich našli. Ak sme ich pri prvej prehliadke našli 8, teraz ich bolo minimálne 5. Prešli štyri týždne a dve balenia géliku sa minuli, objednali sme ďalšie. Znovu sme komunikovali s profíkmi, tí potvrdili, že treba pokračovať a čakať. Dom bol prečesaný, množstvo mravcov pomrelo, ale stále sme ich nachádzali a nedovolili sme si akékoľvek neuzatvorené potraviny nechať mimo chladničky. Vonku sa ochladzovalo, čo nám hralo do karát, tieto potvorky totiž neznesú teploty pod 10 stupňov, sú predsa len z Afriky. Ďalšia vec čo nám hrala do karát bola, že tieto mravce sa nevedia zazimovať vnútri, že by niekde prečkali do jari. Musia mať vodu (chodili na umývadlo a na vaňu) aj bielkoviny a cukor. Preto sme sa nemuseli obávať, že sa niekde schovali a potom sa objavili. Lenže oni sa nechovávali, stále sa pripomínali a po menšom chodili, ale začali sme si všímať zmeny. Čoraz viac bolo dezorientovaných jednotlivcov, ktorí zjavne stratili hierarchiu (kráľovnú) a rezignovali aj na jedlo. Menej už bolo organizovaných skupín, čo dokázali vykutrať nejakú omrvinku a okamžite zorganizovať ďalšie, aby hneď prišli. Zároveň bolo vidieť, že sú oslabené, pretože niektoré kapali priamo pri „kvapke“.

Dobrou správou bolo paradoxne aj to, že malá slečna „odložila“ sladkú tyčinku do krabičky s hračkami, čo sa stalo aj v minulosti a skončilo to nefalšovanými mravčími hodmi, keďže sme si to všimli až o pár dňoch. Teraz? Možno 10ks, z toho 4 sa už nehýbali. Fajn, toto je všetko na čo sa teraz zmôžete? Posledný nájazd sa uskutočnil začiatkom decembra, asi 10ks si zorganizovalo cestičku na odkvapkávač riadov, išli po vodu. Dal som im kvapku, vrhli sa na ňu. Ráno tam už boli len „sušienky“ ako sme volali beštie po smrti. Odvtedy sa ešte občas stalo, že sme našli živého, maximálne dvoch. Tých sme capli. Teraz už niekoľko týždňov nič.

Vianoce sme mohli osláviť tak, že sme mohli koláče nechať cez noc na stole a pečený chlieb v rúre,  čo bolo ešte mesiac predtým nepredstaviteľné. Ale dokázali sme to a bol to jeden z najkrajších vianočných darčekov. A ja si teraz musím spomenúť ako sa volal ten človek, čo nám poradil … firma Asanista Plus. Ďakujeme, musím im zavolať.