Denník N

Británia je von. How does it feel?

Brexit sa stal hlavnou témou kampane a dôvodom víťazstva konzervatívcov.
Brexit sa stal hlavnou témou kampane a dôvodom víťazstva konzervatívcov.

Odísť z EÚ je demokraticky úplne normálne rozhodnutie. Británia však odišla za pomoci klamstiev a zavádzania či šírenia strachu a nenávisti. A účel nesvätí prostriedky.

Disclaimer: žijem v Škótsku. Highlands, gajdy a whisky ma dostali natoľko, že pochopiť Angličanov je fakt ťažké. Toto nebude politicky a ani sociologicky korektné.

Británia sa snažila brexitovať (za tie 3 roky sa to stalo tak populárne, že je z toho používané sloveso) tak dlho, že väčšina možno zabudla, či chcela alebo nechcela na úvode odísť. To dosvedčuje fakt, že decembrové parlamentné voľby vyhrala zdrvujúco strana so sloganom „Get Brexit Done“. Lebo to je to jediné, o čo obyvateľom Británie (ehm ehm… Anglicka…) v týchto voľbách išlo (okrem masívnej mediálnej špinavej anti-kampane lídrovi opozície, ale to je iná téma). Proste to už konečne spravte! Nekonečné vyjednávanie a odkladanie Brexitu bolo ako keď slovenský hokejový útok doráža už 5 minút puk do brány a nie a nie tam prejsť. Rozdiel je len v tom, že Brexit sa už predsa len podaril.

Koniec srandy. Pretočme hodinky.

Odísť z EÚ je demokraticky úplne normálne rozhodnutie. Zhodnotili, že je to pre nich prospešnejšie, zdvihli sa a odišli (toľko k hroznému diktátu Bruselu). Problém je, že účel nesvätí prostriedky a v tomto prípade boli prostriedky špinavé. Ak si niečo máme z tejto celej maškarády všimnúť, je to manipulácia s verejnosťou a účelové klamstvá. Už pri Brexit kampani používali „Leavers” očividné klamstvá aby presvedčili svojich občanov že EÚ môže za všetky ich problémy, pričom väčšina z nich nemala a do dnešného dňa nemá poňatie ako EÚ funguje. Za všetko hovorí jeden z hlavných sloganov, polepený na autobusy a billboardy, tvrdiaci, že 350 miliónov libier týždenne, ktoré posiela Spojené Kráľovstvo do EÚ (neberúc pri tom do úvahy peniaze, ktoré z EÚ dostáva) pôjdu do zdravotníctva. Len pár hodín po referende jeden z lídrov „Leave“ kampane jednoducho vyhlásil v televízii, že nepôjdu. Spomenúť by sa dal aj častý argument imigrantov, ktorí berú Britom prácu (aj keď čísla hovoria niečo iné).

Od referenda prešli 3 roky vyjednávania s Úniou a odkladania odchodu, až prišli parlamentné voľby v roku 2019, ktoré sa stali kľúčovými. V nich konzervatívci, s už spomenutým sloganom, vytiahli ešte tvrdšie manipulačné kalibre. Či už to bolo upravenie videa debaty ich oponenta, z ktorého sa zdalo, že nevie odpovedať na otázku a hapká, aj keď v skutočnosti odpovedal okamžite a plynule, alebo zverejnenie falošného programu Labour strany pred tým, ako oni zverejnili ten skutočný, či dokonca zmenenie ich twitter účtu na „factcheckUK“ ktorým sa chceli vydávať za relevantnú fakty-overovaciu agentúru (pri odhalení sa bránili tým, že „nikoho sociálne média nezaujímajú“…).

Takže Británia odišla. Odišla však za pomoci klamstiev a zavádzania, či šírenia strachu a nenávisti. Ukázala taktiky politického marketingu, aké sú precedensom a varovaním pre všetky ostatné krajiny. Využila média na diskreditáciu oponentov tak masívne, ako asi nikde. Jasne, možno sa to ukáže časom ako ekonomicky výhodné (aj keď sa to tak zatiaľ nezdá), avšak účel nesvätí prostriedky. Zlom sa nedopracuješ k dobru. Na to pamätajte aj 29.2., keď pôjdete k volebným urnám. Používanie ľahko overiteľných klamstiev či šírenie nenávisti voči „tým iným“ (imigranti, asociáli, Rómovia… ďaleko od Británie nemáme) nevedie ku komplexným riešeniam problémov. Nie, svet nie je jednoduchý, je sakra komplikovaný a nie, za tvoje problémy fakt nemôžu imigranti ani Rómovia. A dokonca ani Európska únia.

Na záver stojí za zmienku ešte reportáž z Anglicka pri ktorej sa pýtali voličov konzervatívcov, či veria, že peniaze smerujúce do EÚ pôjdu namiesto toho do verejných služieb, ekonomiky a pomôžu Británii. Odpoveď bola takmer zakaždým „nie“. Tento postoj voličov v Británii je obrazom neoliberalistickej pravicovej politiky posledných desaťročí (počnúc Margaret Thatcher), ktorá odovzdala množstvo verejných služieb štátu do rúk súkromníkov. Výsledkom je, že ľudia síce vidia problémy, neveria však, že by ich štát dokázal vyriešiť. Má to však aj iné ponaučenie, ktoré sa dá aplikovať aj na Slovensko: V slabom a nefungujúcom štáte nevyhráva ten, kto má najlepšie riešenia (a program), ale ten, kto najhlasnejšie kričí aké sú problémy. Sounds familiar?

Teraz najčítanejšie

Timotej Jurčo

Absolvent Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove, momentálne študujem sociológiu na University of Glasgow, pretože má fascinuje spoločnosť. Trápi ma nekompetentnosť a korupcia v politike či nenávisť a diskriminácia v spoločnosti. Mám rád kvalitné umenie s nejednoznačným posolstvom, objavovanie nenápadných oblastí v mestách a prírode a hlboké diskusie pri pive. Píšem blog, aby som (1) šíril hodnoty, ktorým verím, (2) formuloval myšlienky pre vlastný intelektuálny rast a (3) aby som vyvolal diskusiu o - podľa mňa dôležitých - spoločenských témach.