Nová riaditeľka JÚĽŠ-u tolkovala v rozhlase

Obsah článku

1. Prečo je lepší podcast než počúvanie naživo
2. Nové osobnosti jazykovedy
3. Odkiaľ fúka liberálny vietor?
4. Kľudne mi tie hranolky nasypte do krabičky
5. Neodsudzujme to, čo sme si (celé a pozorne) neprečítali
6. Slovenský jazykový masochizmus a čo s ním
7. Slimačie tempo vydávania slovníkov
8. Zlatý klinec diskusie
9. Médiá by mali byť odvážne – ale aj transparentné
10. Čo si z diskusie môže odniesť každý z nás

Pochodoval som pred pár dňami vo fujavici do prvej rakúskej dediny na nákupy, a tak som si diskusiu s (relatívne) novou riaditeľkou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Gabrielou Múcskovou vypočul. Nájsť sa dá vo webovom archíve RTVS.

1. Prečo je lepší podcast než počúvanie naživo

Stiahol som si ju ako MP3-ku a počúval som ju v po novom už bezplatnej austrálskej podcastovej apke Pocket Casts (verzia pre Android/pre iPhone alebo iPad). To má medzi mnohými výhodami aj tú, že v apke sú k dispozícii dve tlačidlá (dajú sa individuálne nastaviť), pomocou ktorých sa pri počúvaní záznamu dá rýchlo skákať dozadu alebo dopredu. (Ja ich mám nastavené na mínus 10 a plus 30 sekúnd.)

To je dôležité, lebo často si človek želá niektorú dôležitejšiu pasáž hovoreného vypočuť ešte raz (nie vždy poslucháč „na prvý pokus“ zachytí, čo bolo povedané), no a k opačnému smeru: rozhlas praštil reláciu do archívu nezostrihanú, čiže najprv som sa potešil, že to bude až 100 minút s novou riaditeľkou JÚĽŠ-u, ale kdeže: v zázname sú zahrnuté aj všetky pesničky a dokonca i správy večer o jedenástej. Keď sa hneď v úvode ozval gýčový Robbie Williams, len som prevrátil oči. Takže nielen tlačidlo „mínus 10 sekúnd“, ale aj tlačidlo „plus 30 sekúnd“ som pri počúvaní využíval intenzívne.

2. Nové osobnosti jazykovedy

Relácia je prudko populárno-náučná, ale napriek tomu si myslím, že by sa ju oplatilo vypočuť si každému Slovákovi či Slovenke, ktorí profesionálne pracujú s jazykom. Áno, na pretras sa dostala napríklad aj ultra-kontroverzná dilema písania slova hacker/heker/haker. Moderátorom relácie bola (myslím to s humorom) „vykopávka“ Stano Ščepán (asi ho všetci už desaťročia poznáme hlavne ako komentátora krasokorčuľovania), ktorý sa po celý čas snažil byť vrcholne uhladený, zdvorilý (či úlisný?) a navyše aj vtipný, čo mu nie vždy vychádzalo. Keď sa riaditeľky JÚĽŠ-u spýtal: „Pani docentka, vy ste nosili minisukne?“, skoro som sa zrútil do snehu na poli medzi Petržalkou a Kittsee.

V relácii nevystupovala len nová riaditeľka JÚĽŠ-u Gabriela Múcsková (pri ktorej si nespomínam, že by som ju niekedy bol stretol naživo – možno som zábudlivý), ale aj ďalšia osobnosť: šéfka tvorby aktuálneho výkladového slovníka slovenčiny SSSJ Alexandra Jarošová. A tú si z konferencií JÚĽŠ-u pamätám zreteľne, lebo máva vždy skvelé, energické, zanietené vystúpenia. Tak aj v tejto rozhlasovej relácii. Niežeby som súhlasil so všetkým, čo A. Jarošová hovorí či hlása, ale celkovo je to osoba, pred ktorou sa musím len s úctou skloniť. Pre mňa kontrast, lebo vysokoškolské skúšky zo slovenčiny som pred desaťročiami robil aj u istých radšej nemenovaných (spolu)autorov/autoriek staršieho slovníka KSSJ, a to bol pre mňa – pri kolízii s urputnou dogmatickosťou – taký šok, že si nie som istý, či som sa z neho dodnes spamätal.

3. Odkiaľ fúka liberálny vietor?

Ono to iste bude aj tým, v akom prostredí človek vyrastá a čo porába v „mladých letách“. Gabriela Múcsková a Alexandra Jarošová majú spoločné to, že vyštudovali (aj) angličtinu. (Ja takisto.) Podľa mňa nie je možné venovať sa v mladosti do hĺbky angličtine a zároveň „nenapáchnuť“ istým duchom (aj jazykovedného) liberalizmu – ale myslím to pozitívne.

Som proti neobmedzenému liberalizmu v jazykovede aj inde – teda v jazykovede aj lexikografii som proti tomu, aby sme podľahli „deskriptívnej mánii“ (čo je mantinelizmus a protipól tradičnej „preskriptívnej mánie“) v duchu: „Ak niečo národ často používa, je to správne, treba to zachytiť v slovníku a tým to schváliť.“ Nie. Veď národ často (väčšinou?) používa jazyk nesprávne – frekvencia používania podľa mňa nelegitimizuje jeho nesprávnosť.

Myslím si, že u G. Múcskovej aj A. Jarošovej badať vhodne vyvážený prístup medzi spomínaným urputne dogmatickým, aký prevažoval v minulosti a ktorý si väčšina Slovákov asociuje s jazykovedcami (ako „prísnymi pani učiteľkami a pánmi učiteľmi, ktorí nás neustále karhajú za to, ako“ – a teraz pozor na ten oxymoron – „nespisovne rozprávame“), a uvoľnenejším prístupom, ktorý sa viac hodí k 21. storočiu.

(Možno A. Jarošovej k vyváženému prístupu pomáha i to, že okrem angličtiny vyštudovala aj ruštinu? Treba mať oči a uši otvorené voči trendom na Západe i na Východe. Znova badám paralelu k sebe samému: hoci som vyštudoval primárne angličtinu a nemčinu, popritom čítam aj ruských autorov v origináloch, čo mi, verím, pomáha vyvarovať sa extrémov jedným či druhým smerom.)

4. Kľudne mi tie hranolky nasypte do krabičky

Aj v najnovšom slovníku SSSJ, za ktorý zodpovedá A. Jarošová s tímom, nájdeme označenia niektorých slov a väzieb za „nesprávne“ (buď explicitnou značkou, alebo „zafarbením nafialovo“). Naďalej sa mi nepozdáva nielen tradičnícky – no dnes už, dalo by sa povedať, spiatočnícky a nevedecký – termín „spisovnosť“ (nahradil by som ho termínom „štandard“), ale ani v SSSJ naďalej používaný a povýšenecky znejúci termín „subštandard“. Celkovo je to však dnes už v SSSJ oveľa menej prísne než v ére (post)komunistického slovníka KSSJ: a tak sú podľa najnovšieho slovníka už prijateľné aj slová ako kľud, krabica či hranolky – a ak som správne porozumel náznaku A. Jarošovej v relácii, keď vyjde zväzok SSSJ s písmenom V, už v ňom bude (plne) schválené aj sloveso vadiť (a to i v zmysle prekážať).

Ako však v relácii podotkla A. Jarošová, treba vždy dbať na kontext: áno, slovo kľud sa už považuje za správne, ale to neznamená, že je prijateľné v každom kontexte – napríklad v niektorých ustálených slovných spojeniach (pokoj na lôžku) treba naďalej dať prednosť iným výrazom.

Za seba som si však vydýchol; konečne je takto dodatočne, po desaťročiach, legitimizovaný napríklad aj text niekdajšej „hymny proti mečiarizmu“ v podaní Richarda Müllera: „Hovorím vám, kľud! Verte mi, že po tých sprostých prídu raz aj osobnosti.“ (Verme, že už 29. februára – a že to nebudú osobnosti adolfovsko fúzkatej odrody.)

5. Neodsudzujme to, čo sme si (celé a pozorne) neprečítali

Že sa vždy nemusíme ani s liberálnejším slovníkom SSSJ všetci zhodnúť na tom, čo je alebo nie je „správne“ slovo, výraz či slovné spojenie, je prirodzené. Každý z nás – jazykových profesionálov i „bežných“ používateľov jazyka – má to „svoje“ vnímanie našej spoločnej reči. Uvoľnenejší prístup k tvorbe slovníka však bezpochyby treba privítať.

Pravda, nie každému vonia. V reakcii na minuloročné interview Gabriely Múcskovej pre portál Refresher sa ozvali znepokojené hlasy v duchu: „Ak takéto postoje zastáva riaditeľka jazykovedného ústavu, predznamenáva to zánik slovenčiny.“ Takéto obavy nemám, hoci sa priznám, že niektoré pasáže z viditeľnej časti interview na portáli Refresher zapôsobili stresujúco aj na mňa. (Možno išlo o senzáciechtivé „novinárske skreslenie“ v snahe nahnať článku čo najviac čitateľov?) Celé interview je dostupné len predplatiteľom portálu. Ktovie, koľkí z tých, ktorí sa nad interview pohoršovali, si ho aj prečítali celé? Veľmi rád by som si ho prečítal kompletné, ale kvôli jemu jedinému nemám úmysel stať sa predplatiteľom Refreshera. Ak by sa našiel nejaký (legálny) spôsob, ako toto jedno interview odomknúť pre nás do jazyka zainteresovaných, poteším sa.

6. Slovenský jazykový masochizmus a čo s ním

Rozhodne je priaznivý trend spätného legitimizovania slov (kľud, krabica…), ktoré ešte vo veľkom Slovníku slovenského jazyka (SSJ) vydávanom za Stalina boli považované za správne (a v obrovskom množstve ich možno nájsť i v dielach našich klasikov), ale potom im brachiálny KSSJ z mne dodnes nejasných príčin „ukázal červenú kartu“ a vykázal ich za dvere slovenčiny. S takouto tendenciou seba-amputácie slovnej zásoby nášho vlastného materinského jazyka, slovnej zásoby našich vlastných najuctievanejších klasikov, som sa zatiaľ stretol len v slovenčine.

Možno je to daň za to, že (kodifikovaná) slovenčina je na rozdiel od jazykov v okolitých krajinách mladý jazyk (hoci aj tomuto mýtu sa bádateľky v rozhlasovej diskusii venujú) – a ako vieme, každý tínedžer a možno aj dvadsiatnik je tým či oným spôsobom zakomplexovaný a náchylný na prudké a nie vždy rozvážne konanie. Z tohto uhla pohľadu možno aktuálne vydávaný slovník SSSJ považovať za „dospelejší“ oproti radikálne, bezhlavo sem-tam režúcemu a škrtajúcemu KSSJ.

Všetci sme len ľudia. Pozorného poslucháča „škodoradostne poteší“, že aj v rečovom prejave oboch nespochybniteľných odborníčok na slovenčinu začuje tu či tam drobné jazykové chybičky. Ale to bola dokonca jedna z poínt relácie: ako zdôraznili obe hostky, každá životná situácia si vyžaduje „svoju vlastnú verziu slovenčiny“, a čo nie je prijateľné vo formálnom písomnom prejave, je úplne v poriadku napríklad aj v takejto (hoci odborne zameranej) talkshow. (Alebo žeby tolkšou? A prečo vlastne nie tókšou? Rodí sa nám tu priamo pred očami a ušami ďalší ohyzdný slovgličtinový mýtus typu holyvúd či fejsbúk?)

7. Slimačie tempo vydávania slovníkov

V diskusii prišla reč aj na neobyčajne pomalé tempo vydávania jednotlivých zväzkov Slovníka súčasného slovenského jazyka. Zatiaľ vyšli len tri zväzky z plánovaných ôsmich, pričom ten prvý (písmená A – G) uzrel svetlo sveta už v roku 2006. To je, prosím pekne, už predminulé desaťročie. Ako inak: aj za 14 rokov, ktoré odvtedy prešli, sa (moderná) slovenčina ďalej vyvíjala, a tak niektoré heslá z úvodného zväzku SSSJ by jeho autori už dnes koncipovali trocha odlišne (A. Jarošová uvádza v relácii konkrétne príklady – za všetky spomeňme blogéra, ktorý sa neuchytil).

Pozorný používateľ slovníkov uskladnených na skvelom slovníkovom portáli JÚĽŠ-u (presnejšie na ich dvojici: prvý a druhý – škoda, že JÚĽŠ oba portály dodnes nezjednotil, a tak v praxi treba každý problematický výraz vyhľadávať dvojnásobne tam aj tam) si tak všimne nielen prirodzené rozpory medzi starým (no, celkom absurdne, dodnes za „jediný kodifikačný“ – pokiaľ viem, takpovediac z „kultúrno-politických“, nie jazykovedných príčin – považovaným) slovníkom KSSJ a novým SSSJ, ale rozpory nachádzame už aj medzi jednotlivými zväzkami SSSJ.

Ba čo viac: protirečenia sa vyskytujú už aj medzi SSSJ a OGS (Ortograficko-gramatickým slovníkom), čo je síce len „neoficiálny“ pomocný slovník, uvádzajúci iba zoznam slovenských slov bez ich definícií, no môže slúžiť ako užitočný „náhľad“ toho, zaradenie ktorých slov môžeme očakávať v tých zväzkoch SSSJ, ktoré zatiaľ nevyšli. Podľa vyjadrenia A. Jarošovej v diskusii je štvrtý zväzok SSSJ tesne pred dokončením a na piatom i šiestom zväzku sa už pracuje. Kedy sa dočkáme vydania posledného ôsmeho zväzku, je vo hviezdach. V každom prípade ide o – nielen na slovenské pomery – monumentálny slovníkový projekt a lexikografom niet z hľadiska enormného objemu práce čo závidieť.

8. Zlatý klinec diskusie

A ktorá pasáž rozhlasovej diskusie najviac zaujala a inšpirovala mňa, kto si zarába na živobytie slovenčinou? Boli to tie pasáže (lebo sa v priebehu relácie v rôznych variáciách vracali), v ktorých obe bádateľky zdôrazňovali, že nie, to nie jazykovedci tvoria slovenčinu – sme to my všetci, ktorí slovenčinu používame v našom každodennom osobnom i pracovnom živote. Jazykovedci nám pozorne načúvajú a na základe toho, čo od nás, od národa, počujú, sa vo svojich dielach snažia zachytávať úzy a normy slovenčiny.

Gabriela Múcsková pri tomto zdôraznila úlohu masmédií. Ohradila sa proti častému paušalizovanému tvrdeniu, že „naše dnešné médiá slovenčinu prznia“. Podľa G. Múcskovej sú práve masmédiá a ich používanie slovenčiny pre jazykovedcov mimoriadne cenným zdrojom: médiá si často „skratkovito“ či ad hoc vytvárajú v slovenčine „nové“ slová a výrazy, ktoré zatiaľ jazykovedci „neposvätili“, a podľa G. Múcskovej je to úplne v poriadku.

Celkom v závere diskusie sa G. Múcsková k tejto myšlienke znova vrátila a povedala niečo v zmysle: „To vy, ľudia, médiá, vy tvoríte slovenčinu, kým my jazykovedci len…“ – no vtom jej skočil do reči moderátor Stano Ščepán a neumožnil jej vetu dokončiť; až som pri počúvaní (pseudo)podcastu škaredo zahrešil a udrel som sa päsťou do pochodujúceho stehna. Bolo by ma veľmi zaujímalo, ako by znel záver tejto vety v podaní G. Múcskovej, ale jej základná idea bola, myslím si, zreteľná aj v neukončenej podobe.

9. Médiá by mali byť odvážne – ale aj transparentné

Potešilo ma – a vnímam ako zadosťučinenie –, že má Gabriela Múcsková k úlohe médií takýto pozitívny postoj, lebo už roky sa snažím (neraz márne) svojich klientov v masmediálnej oblasti povzbudzovať, aby v prípade akútnej komunikačnej potreby neváhali, „nabrali odvahu“ a trebárs sa aj odchýlili od toho, čo jazykovedci označujú za „jediné správne“.

Zároveň som však za to, aby médiá takéto úmyselné odchýlky od (dnešných) verdiktov jazykovedcov aj transparentne katalogizovali pre svojich čitateľov, poslucháčov či divákov. Každé masmédium by si mohlo vyhradiť špeciálnu webstránku, kde by uvádzalo prípadné sporné použitia slovenčiny, pre ktoré sa daná redakcia rozhodla napriek odporúčaniam jazykovedcov. Čitatelia by tak videli, že keď v médiu natrafia na použitie slovenčiny, ktoré čitatelia a možno i jazykovedci považujú za „chybné“, nemusí to byť preto, lebo redakcia „kašle na slovenčinu“ alebo ju neovláda.

Nie – môže to byť vedomé (a očividne aj podľa G. Múcskovej legitímne) rozhodnutie redakcie odchýliť sa v odôvodnených prípadoch od jazykovedcami opísaného úzu.

Je známy príklad z nemeckej jazykovej oblasti, kde najvýznamnejší týždenník Der Spiegel začal po 2. svetovej vojne používať jazykové prostriedky (najmä pod vplyvom angličtiny), ktoré boli dovtedy podľa nemeckých jazykovedcov neprípustné, a v danej chvíli teda ani jazykovedcami neschválené. Lenže Der Spiegel je stelesnením „mienkotvorného média“ – a mienku očividne tvorí nielen v politických, spoločenských či kultúrnych otázkach, ale aj v jazykových a pravopisných. Po čase (hoci to možno trvalo pár desaťročí) „kapitulovali“ pred týždenníkom Der Spiegel aj nemeckí jazykovedci – a mnohé z jazykových prostriedkov, ktoré do nemčiny „na vlastnú päsť“ zaviedol týždenník, odobrili dodatočne.

Z vyjadrení G. Múcskovej vyplýva, že takýto proces, keď nie jazykovedci ovplyvňujú masmédiá, ale presne naopak: masmédiá ovplyvňujú jazykovedcov, netreba považovať za „debakel“ jazykovedcov či lexikografov, ale že ide o proces zákonitý, prirodzený a pozitívny.

10. Čo si z diskusie môže odniesť každý z nás

A to je možno hlavná pointa rozhlasovej diskusie pre každého poslucháča – pre každého, kto píše alebo hovorí po slovensky. A. Jarošová to síce spomenula najmä v súvislosti s jazykovou poradňou JÚĽŠ – že jej úlohou je radiť, nie rozkazovať, pričom takéto „ad hoc“ rady z poradne nemožno klásť na rovnakú úroveň autoritatívnosti ako slovníkové heslá –, no jej tvrdenie iste možno zovšeobecniť: jazykovedci sú naši dobrí a kvalifikovaní radcovia, no nie mocipáni, pred ktorých výrokmi treba vždy bez reptania a hlavne bez samostatného rozmýšľania zasalutovať a zariadiť sa neomylne vždy len tak, ako oni „prikážu“.

Nie – každý z nás má svoje vlastné autentické jazykové cítenie.