Simulacres et Nation
Disneyland tento rok oslávi 65 rokov od svojho založenia. Podivný kalifornský zábavný park je tak trochu utópiou, tak trochu dystópiou. Je stelesnením pokroku aj tradície. Nie je to úplná fikcia, no zároveň ani realita. Ako by bol portálom medzi skutočným a fiktívnym svetom, hybridnou realitou, v ktorej sa hranice oboch svetov strácajú. Odhliadnuc od miery reality a fikcie tohto priestoru, mediálny obraz Disneylandu je obrazom sveta imaginácie, ktorý predpokladá, že všetko to, čo leží mimo jeho hraníc – tam vonku, je skutočné. Podľa francúzskeho filozofa Jeana Baudrillarda (Simulacres et Simulation) je však ilúziou práve toto rozdelenie na skutočné a neskutočné. Fyzická prítomnosť Disneylandu totiž len zahmlieva fakt, že svet „tam vonku“ zdisneyovatel. ‚Los Angeles aj USA už nemožno považovať za „skutočné“, stali sa imitáciou Disneylandu, hyperrealitou, mapou bez teritória.‘ (J.B.) Spoločnosť prijala ilúziu za realitu, uverila fikcii krásneho, dokonalého, bezpečného sveta, ktorý odkazuje len sám na seba. Americká spoločnosť uverila Trumpovým tweetom, tak ako tá slovenská uverila Kotlebovmu blúzneniu o Bohu a národe. Spoločnosť zinfantilnela, zdegenerovala do stavu permanentnej nostalgie po neexistujúcom svete. Zabývala sa v hyperrealite, t.j. prijala zrekonštruovaný model reality (často aj vykonštruovaný), simuláciu – reprezentáciu, ktorá už nemusí odkazovať na reálne udalosti, aby bola pravdivá. Spomeňme len virálne fotofikcie utečencov na pražskej Hlavnej stanici či Nicholsonovej „prostitúciu“.
Hypperrealita je podľa Baudrillarda reprezentácia niečoho, k čomu nemáme kľúč. Je to odkazovanie sa na nejaký znak, ktorého význam je v skutočnosti iný, než ten, ktorý sa doň projikuje. Ak hovoríme o národe/ národnom, čo tým máme na mysli a na čo tým odkazujeme? Na národnoobrodenecké hnutie 18. a 19. storočia? To bola historická etapa, ktorá mala svoj zmysel v kontexte procesu formovania moderných národov – spoločenských celkov, ktoré sa začali kultúrne, jazykovo a politicky osamostatňovať; procesu, ktorého impulzom bola Francúzska revolúcia a osvietenstvo (liberálne! kultúrne hnutie). Aký je význam slova národ dnes? Iste, môžeme hovoriť o kultúre alebo štáte, o spoločnosti, civilizácii.. no pojem národ je niečo, čo by sme mohli označiť za simulakru. Nesie si v sebe významové reziduá minulosti, ktoré mu dodávajú posvätnú vznešenosť, no je zredukovaný len na inštrument pre nevznešené politické ciele. Pôvodný význam slova národ už nemá s žitou realitou nič spoločné, resp. sa z neho stal lacno zobchodovateľný epigón.
Ak si zalistujeme v knihe fotografií Karola Plicku, nájdeme v nej doznievajúci starý svet, svet roľníckeho ľudu, nositeľa dávnych tradícií v juxtapozícii s modernou mestskou spoločnosťou. Plicka si bol vedomý toho, že tento starý svet veľmi rýchlo zanikne, chcel ho zachytiť, zvečniť, „postaviť mu pomník“. Človek na jeho fotografiách je dokonalý, nie skutočný. Je zachytený v monumentálnej polohe, veľmi lyricky až nadprirodzene. Plickove fotografie zachytávajú odchádzajúci svet, no nezachytávajú už realitu ako takú. Svet roľníckeho ľudu na jeho fotografiách už nie je autentickým obrazom skutočnosti, ale jej emblémom. Napriek tomu je jeho fotografia v nejakej miere ešte stále odrazom pozostatkov originálu.
Odrazom čoho je však premiér v kroji? Na čo odkazuje? Že si ctí tradície, starý svet našich predkov, ktorý už neexistuje? V tomto prípade, slovami Baudrillarda, už realita absentuje. Posledný stupeň, v ktorom pôvodný význam znaku zaniká – stáva sa simulakrou, je situácia, keď sa v (tomto prípade) symbol starého sveta premení na fašistický symbol, stane sa prostriedkom šírenia nenávisti.
Baudrillardov koncept hyperreality sa stal inšpiráciou pre scenáristov Matrixu. Tak ako v prípade Disneylandu, hyperrealita nie je vymedzená múrmi kina, je sofistikovane prítomná všade okolo nás, znemožňuje nám vnímať samých seba vo spätných väzbách. Vťahuje nás do svojho príbehu, množstva príbehov, ktoré rekonštruujú realitu podľa preferencií jej obyvateľov/ konzumentov reality. Hyperrealita je útulný priestor oslobodený od protikladov a zložitosti sveta. Hyperrealita je skutočná len skrze fascináciu jej obyvateľov nad imitáciou obrazu neexistujúceho originálu.
Na konci februára to bude opäť raz stretnutie s Morfeom – klasická voľba medzi červenou a modrou pilulkou..
