Denník N

Mojich päť rokov s hraničnou poruchou osobnosti

Na ten deň si pamätám dodnes. Na sebe som mala oblečený tmavomodrý sveter, v rukách mi viselo niekoľko papierových hárkov. Zaklopala som na dvere, sadla som si do kresla. Vybrala som poznámky a spustila som. Vedela som, že som chorá. Nasledovali psychotesty, potvrdená diagnóza emočnej nestability a moja paradoxná úľava.

hnedom kabáte ozdobnom klobúku

Keď si spomínam na utrpenie, ktoré som v tomto období zakúšala, je mi nevoľno. Po prečítaní Hodín som mala akúsi euforickú epizódu, počas ktorej som o pol noci zjedla asi štyri porcie obeda a napísala esej o mojom “telepatickom” spojení s Virginiou Woolf. Bola som presvedčená, že sa musím utopiť. Esej obsahovala aj báseň o tomto čine.

Ach, ako ľahko by sa mi písali tieto riadky, keby som vedela, že sa nájdu ľudia, ktorým pomôžu. Akoby som naťahovala linky jednotlivých písmen do čírej prázdnoty. No písanie je momentálne jedinou činnosťou, ktorú dokážem vykonávať. Činnosť, ktorá mi zabraňuje premýšľať o romantickej smrti utopením.

A v hnedom kabáte

ozdobnom klobúku

kameň do ruky vzala

do vrecka do dala

 

Do rieky vchádzala

bez náznaku

zaváhania

Oranžovovlasosť, protiferoles a pražské kostoly

Mala som devätnásť rokov, ocitla som sa na úrade práce. Celé dni som ležala v posteli neschopná akéhokoľvek pohybu. Po niekoľkých mesiacoch sa mojím druhým domovom stal McDonald‘s. Každý deň som si objednala rovnaké jedlo  – profiteroles. Čokoláda rozpustená v čokoláde bola mojím obedom, raňajkami i večerou.

Video zobrazuje mojich päť rokov s hraničnou poruchou, počas ktorých som sa natáčala v rôznych situáciách a životných okamihoch.

V dvadsiatich rokoch som si začala farbiť vlasy. Oranžová a tak. Vyzeralo to príšerne a nikto mi nepovedal, že to vyzerá príšerne. Pracovala som v obchode s gýčovými krištáľovými nádobami. Teda… Prácu som menila každý mesiac. Neskôr som učila malé deti angličtinu. Po dvoch hodinách strávených v škôlke som to vzdala. Maľovala som, kreslila a počúvala Fionu Apple. Zrazu som mala pocit, že mi niekto rozumie. Že tu nie som sama.

O rok som sa vrátila do školy. Po dvoch dňoch som príšerne plakala. Nikdy sa tam nevrátim, hovorila som si. Teraz viem, že aj vďaka tejto škole som prežila. Navštevovala som terapiu, postupne som zistila, že práca na sebe samej je extrémne náročná. Keď sa pozerám spätne, myslím si, že moje podvedomie liečbu odmietalo. Napriek tomu, že istá časť vo mne chcela  zdravie, tá druhá túžila po sebadeštrukcii.

Dvadsaťdva. Po úspešnom absolvovaní gymnázia som odišla do Prahy. Toto veľkomesto sa mi stalo druhým domovom. Napriek tomu, že milujem kultúru som za celého pol roka neabsolvovala žiadnu výstavu či koncert. Nebola som toho schopná. Moje sociálne úzkosti eskalovali. Sedávala som v parkoch, maľovala a trpela ako nikdy predtým. Terapeutka mi opakovane navrhovala stacionár, ja som ju nepočúvala.

V závere som sa bála seba samej. Dni som trávila v kostole. Vedela som, že je to jediné miesto, kde nebudem konať sebadeštruktívne. Moje utrpenie sa stalo chronické. Začala som spisovať memoár. Bola som presvedčená, že onedlho umriem.

Hmla a následné vykúpenie

Po návrate som sa ocitla v hmle. Rooney Mara tento stav popisuje vo filme Side effects veľmi presne. Svojmu psychiatrovi hovorí: „Every afternoon at three, there’s this poisonous fog bank, rolling in on my mind.“ A tak som pol roka takmer nevychádzala z domu. Vykúpením sa mi stali čas, založenie iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu, akceptácia vlastnej bezmocnosti a podporné prostredie v škole. A potom nastal nečakaný úspech a bývanie v centre mesta.

Tiekli nám radiátory, spali sme na matracoch a na uliciach ma začali oslovovať neznámi ľudia. Bola som v rozpakoch. Z centra som musela odísť. Konštantne som pracovala, nevedela som oddychovať, všetko ma bolelo, štyri kávy denne.

Asi som si potrebovala čosi dokázať a následne vyhorieť, aby som pochopila, že práve vedomie vlastnej ničoty je najvyšším stavom bytia.

Posun vpred

Po ďalšom páde na dno som zistila, že naše občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu je kolektívnym projektom. A že nápor iniciatívy takéhoto kalibru sólista neustojí. Spravila som mnoho chýb. Zlyhala som na viacerých kľúčových frontoch.

Uvedomila som si, že moja tvár nemusí všade visieť. Naučila som sa dôverovať takmer cudzím ľuďom. Prijala som ľudské limity. Pochopila som, že na sile osobnosti nestojí hodnota človeka.

Verím, respektíve veríme, že Psychiatria nie je na hlavu bude napredovať naďalej. Ako kolektívny projekt. A ja medzičasom žijem, tvorím, píšem, maľujem, zlyhávam, padám a zase vstávam a učím sa aký je tento svet.

Vitaj dvadsaťštvorka!

Viac o búraní mýtov o psychických poruchách tu

Viac fotografií a môjho umenia nájdete tu.

Ak vidíte zmysel v tom, čo robím, môžete ma podporiť tu.

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je najmä šírenie osvety v oblasti psychického zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru.