Právo na súkromný život – zapeklitý prípad Andreja Danka

Predseda Slovenskej národnej strany a parlamentu musí strpieť istú mieru verejnej kontroly aj nevyhnutné zásahy do súkromia. Lenže ani toto postavenie ho celkom nezbavuje práva na súkromný život. Bez ohľadu na jeho politické názory, verbálne kompetencie, či verejné prejavy, aj on má právo na ochranu súkromného života.

Aby sme mohli považovať zásah do jeho súkromia za oprávnený, musí to byť nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa a vo verejnom záujme. Opakovane si preto položíme štyri otázky: Čo sa mu stalo? Ako konal? Bolo zverejnenie zvukových záznamov nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa? Bolo to vo verejnom záujme?

Pán Danko sa stal terčom záujmu ľudí, ktorí sa snažili získať nejaký kompromitujúci materiál. Nezískali síce žiadne dôkazy o jeho trestnej činnosti, ale nahrali ho ako si dohovára schôdzku, ako flirtuje, sníva, nekonečne sa teší, bozkáva a podobne. V čom teda pochybil?

Nadväzovanie a rozvíjanie intímnych vzťahov je integrálnou súčasťou práva na súkromný život. On sa však zachoval ako prostáčik. Chcel sa stretnúť s neznámou osobou bez ochranky. Nedodržal bezpečnostné opatrenia a informovať verejnosť bolo preto úplne na mieste. Ide skôr len o to, ako…

Teraz je dôležité si ujasniť, či ten materiál bol naozaj kompromitujúci. Nie je totiž možné simultánne zastávať názor, že o nič nešlo a zároveň tvrdiť, že jeho zverejnenie spôsobí ujmu. Práve tá ujma totiž predstavuje potenciál kompromitačného materiálu. Takže buď, alebo.

Lenže vec je zložitá. Ak naozaj nežijeme v spoločnosti, ktorá považuje sexualitu za nejaké zlé tabu, nebolo pána Danka donedávna veľmi čím vydierať. Smutná kariéra pani Zsuzsovej však urobila z jeho flirtu senzáciu. Kompromitačný potenciál banálneho príbehu sa znásobil.

Keď sa objavili prvé informácie, predseda parlamentu sa rozhodol zapierať. Opakovane sa vyjadroval zavádzajúcim spôsobom a v podstate klamal. S informáciami a prostriedkami, ktoré mal k dispozícii, musel byť schopný rozpoznať neznámu ženu z Nových Zámkov a pochopiť kto to je, a čo sa stalo. Áno, aj on.

Lenže on zapieral čím spochybňoval aj dôveryhodnosť výpovedí pri zisťovaní objednávateľov vraždy. Informovať verejnosť o týchto jeho zlyhaniach bolo oprávnené. Lenže informovať je jedna vec a zverejniť nahrávky s intímnym obsahom druhá.

Verejnosť nepotrebuje vidieť rozsekané telá, aby mala informáciu o nehode. Elementárne hranice súkromia by sa nemali prekračovať ani vtedy, keď niekto urobí veľkú chybu. Asi by sme neprijali také obrázky v médiách s vysvetlením, že vodič bol opitý a celé nešťastie si spôsobil sám.

V prospech zverejnenia materiálu však hovorí niekoľko argumentov. Prvý by mohol znieť takto: Dokončením Kočnerovho diela skazy novinári vzali všetkým definitívne tieto karty z ruky a vyložili ich na stôl. To je pravda. Lenže ak by bola verejnosť vecne informovaná, bol by ďalší kompromitačný potenciál týchto nahrávok zanedbateľný.

Tu by sa dalo namietať, že práve tie šťavnaté autentické prejavy sú podstatné, lebo len tak môže verejnosť posúdiť, do akej miery bol tento človek vydierateľný. Nahrávku však mohli zhodnotiť aj osoby, ktoré ňou disponovali. Všetci sme nemuseli počuť hlas vo vodorovnej polohe…

Je možné, že ak by nebola zverejnená celá nahrávka, pán Danko by ďalej zavádzal. Ale v takom prípade sa mu iste mohla ponúknuť možnosť súhlasiť s publikáciou nahrávok. Mimochodom, aj pani Zsuzsová je človek, a tiež má nejaké práva. Feministickú perspektívu tu riešiť nebudem, ale fakt, že ona nikoho ani len nenapadla tiež vypovedá niečo o našej spoločnosti.

Objavili sa aj narážky na to, že pán Danko sám prekročil hranice súkromia iných osôb. Lenže znižovanie ľudsko-právnych štandardov pri jednaní s osobami, ktoré pochybili istotne nie je vo verejnom záujme. Úlohou médií nie je trestať previnilcov tým, že privrú oči nad ich právami.

Posudzovať konkrétny prípad v širšom kontexte všetkých domnelých hriechov osoby je tiež veľkým pokušením, ktorému ale treba odolať. Táto cesta vedie k dvojakým štandardom a spolitizovanému spravodajstvu. Posudzovať treba vždy konkrétny prípad a nie človeka. Tu nejde o jedného pána, ale o nás všetkých, o naše práva, o našu krajinu.

Kopať niekomu jamu tým, že sa zbytočne tlačí na hranicu jeho ľudských práv je nebezpečné. Do takej jamy môže ľahko spadnúť celá spoločnosť. Stačí sa pomaličky posúvať týmto smerom a naivne sa pritom tešiť z politických bodov. Lepší príklad pílenia konára, na ktorom každá demokratická spoločnosť sedí, už hádam ani neexistuje.

Iste, chápem, že osoby spravujúce tieto dáta zrejme vedia pokiaľ môžu ísť, aby neprehrali súdny spor. Aj takéto zverejnenie materiálu intímnej povahy môže byť v súlade so zákonom. Lenže aj keby bolo, je veľa vecí, ktoré sú v súlade so zákonom a nie sú vo verejnom záujme…

Ak ešte žijete v presvedčení, že hranice v oblasti ľudských práv dokážu v absolútnom zmysle strážiť súdy, venujte prosím oveľa viac pozornosti krajinám, ktoré svoje ľudsko-právne štandardy pozvoľna opúšťajú. Žaloba ani prehratý súdny spor nie sú to najhoršie, čo sa môže stať, keď sa ide na hranu. Najhoršie je, keď sa nestane nič a všetkým to príde normálne.

Hranica, za ktorou začína porušovanie ľudských práv nie je ako betónová stena, o ktorú narazíte. Je sociálne konštruovaná. Jej pozitívno-právnu projekciu síce strážia súdy, ale vytvára a znovu potvrdzuje si ju spoločnosť vo svojej praxi. Nie je ani večná, ani nemenná. Pramení v množstve kultúrne špecifických morálnych hodnôt založených na požiadavke rovnakej úcty ku každému človeku a na uznaní jeho nároku na isté základné práva.

Nespoliehajme sa na to, že súdy spoločnosť vždy neomylne vytiahnu z každého bezprávia. Súdy môžu byť kvalifikované k interpretácii a aplikácii práva, lenže v ľudsko-právnych sporoch staviame sudcov do úlohy politických filozofov, ktorí musia zvažovať hodnotu rôznych vzájomne si konkurujúcich princípov či záujmov v spoločnosti.

Bez ohľadu na reálny stav nášho súdnictva je preto dobre vnímať tento mechanizmus len ako záchrannú brzdu a prijať osobnú zodpovednosť za vlastné konanie. Každý z nás denne nastavuje a potvrdzuje ľudsko-právne štandardy svojím konaním. Je to naša spoločná zodpovednosť. Súdne rozhodnutia väčšinou len nasledujú spoločnosť, ktorá je utváraná praxou.

Kvalita demokratickej spoločnosti zodpovedá jej schopnosti chrániť práva a dôstojnosť všetkých osôb. Naša spoločnosť aktuálne čelí mnohým výzvam. Štandardy v oblasti ľudských práv môžu byť čoskoro veľmi dôležitou bariérou proti bezpráviu. Kto teraz príde, môže ľahšie kopnúť plechovicu zase o kus ďalej.

Isteže, pán Danko nebol v tejto veci žiadna nevinná obeť. Mal síce neuveriteľnú smolu v tom, čo sa mu stalo, ale svojím konaním bol aj on opakovane strojcom svojho mediálneho nešťastia. Zverejnenie týchto rozhovorov však navždy zostane premárnenou šancou na budovanie toho slušného Slovenska, ktoré si všetci želáme.

Alebo chceme žiť v spoločnosti, kde sa „slušní“ ľudia pozerajú niekomu do spálne cez kľúčovú dierku, aby ho potom mohli verejne posielať na spoločenské dno?