Denník N

Niekoľko rád od starejšieho k zostavovaniu vlády

Prednedávnom som si uvedomil, že som jediný „žijúci“ pravicový politik, ktorý zažil koaličné vyjednávania a zostavovanie vlády. Bolo to pred desiatimi rokmi (jún 2010), kedy naposledy vládu zostavovala pravica.

V tom čase:

  • Igor Matovič bol na poslednom mieste kandidátky SaS, ale do vyjednávaní nevstupoval a ani nechcel byť súčasť exekutívy
  • Andrej Kiska odmietol ponuku vstúpiť do SaS, lebo sa venoval Dobrému Anjelovi
  • Miroslav Beblavý bol v SDKÚ, na koaličných rokovaniach sa nezúčastňoval
  • Alojz Hlina bol občiansky aktivista
  • Michal Truban bol najpotetovanejším CEO
  • Boris Kollár neúspešne kandidoval za stranu Únia do NR SR a mal iba 5 detí.

V koaličnej rade sedeli starí harcovníci Hrušovský, Dzurinda, Bugár a ja som medzi nimi ako vyoraná myš viedol rokovania za rok predtým vzniknutú a čerstvo zvolenú SaS. S našou naivitou sme museli byť harcovníkom pekne na smiech.

Prvá vec, ktorá ma dobehla, boli veľkohubé vyhlásenia o tom, čo všetko pretlačíme do PVV. PVV je Programové vyhlásenie vlády a kľúčový dokument, na ktorom je postavené vládnutie koalície. Druhým kľúčovým dokumentom je Koaličná zmluva, ktorá hovorí, že všetky strany budú hlasovať za to, čo je napísané v PVV a že na čokoľvek iné bude potrebný súhlas všetkých koaličných partnerov.

Vtedy som pochopil, že vlastný program, o ktorom si z podstaty veci každý autor myslí, že to je to najlepšie dielo na svete, je na hony vzdialený od kompromisu menom PVV. Tu sa ukáže, kto chce naozaj zlepšiť život v našej krajine a kto chce byť za pekného pred svojimi voličmi. Po druhé, pre fungovanie koalície je dôležité, avšak náročné, aby nikto z partnerov neťahal za kratší koniec. Aby všetci primerane svojmu výsledku mohli realizovať svoje sľuby voličom. Nikto nezrealizuje všetko, ale ani by sa nemalo stať, že niekto nezrealizuje nič.

V zásade sú dva vyjednávacie postoje – 1. niečomu zabrániť a 2. niečo presadiť

Niečomu zabrániť ide pomerne jednoducho. Stačí ak partner vierohodne vyhlási, ktoré veci sú pre neho „no go“. Takzvané červené línie, po prekročení ktorých prestáva účasť v koalícii dotyčnej strane dávať zmysel. To sú napríklad registrované partnerstvá pre Igora Matoviča alebo migranti pre Borisa Kollára, alebo vyššie dane pre SaS. Stanovenie týchto línií považujem dokonca za rozumné, lebo to výrazne skracuje čas potrebný na vyjednávanie, samozrejme, ak nejde o blufovanie.

Pre SaS bola v roku 2010 takáto červená línia peniaze pre Grécko, náš predvolebný slogan bol „Ani cent do Grécka“ a tesne po vzniku vlády sme spoločne s SDKÚ, KDH a Mostom odmietli prvú pôžičku Grécku. Ako je známe, pri druhej pôžičke naši partneri otočili o 180 stupňov a tlačili na nás ako zmyslov zbavení, aby sme aj my otočili v zásadnej veci a preto to dopadlo, ako to dopadlo.

Za SaS už teraz hovorím, že máme dve červené línie, za ktoré nepôjdeme:

  1. Vyššie dane v celkovom výnose, to znamená, že sme pripravení diskutovať o zvýšení/zavedení niektorej dane, ak bude aspoň v rovnakom rozsahu znížená/zrušená iná daň. Napríklad navrhujeme, aby sa daň z motorových vozidiel nerátala podľa kubatúry motora, ale podľa emisií.
  2. Kvóty na migrantov. Islam vnímame ako nezlučiteľný s našou kultúrou. Zatiaľ, čo my žijeme podľa princípu „všetci sú si rovní“, v islame je muž viac ako žena a veriaci výrazne viac ako neveriaci. Pedofília, mnohoženstvo a veľa ďalších pravidiel sú v príkrom rozpore s našimi pravidlami. Preto SaS hovorí zásadne NIE masovej migrácii a akejkoľvek forme prerozdeľovacích kvót.

Niečo presadiť je omnoho ťažšie, lebo to chce súhlas minimálne väčšiny, ak nie všetkých. A aj keď taký súhlas je, pri koaličných rokovaniach platí zásada „ak nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič“. Takže tu bude naozaj dôležitá schopnosť robiť kompromisy a nevydierať ostatných.

Preto za SaS hovorím, že v našom programe „Návod pre lepší život“ máme síce vyše 1100 riešení, ale žiadne z nich nebude našou kardinálnou požiadavkou. Budeme síce za každý jeden bod bojovať ako levy, ale nedovolíme, aby na ktoromkoľvek bode z nášho programu rokovania stroskotali. Koniec koncov, nekradnúť sa dá aj bez toho, že sa presadí to, či ono.

Považujem za chybu, ak niektorý z partnerov už pred samotným rokovaním oznámi, ktoré body musia byť v PVV a považujem za hrubú chybu, ak to robí verejne. Spravil tak Igor Matovič so svojimi jedenástimi kvázireferendovými otázkami a spravil tak aj Boris Kollár, ktorý pre PLUS 7 dní povedal, že pôjde do vlády len so stranami, ktoré budú súhlasiť s masívnou výstavbou štátnych nájomných bytov. K Borisovmu nápadu som sa už vyjadril.

Aj keď verejné podmieňovanie vstupu do koalície môže teraz priniesť hlasy, po voľbách sa to vypomstí. Problém je totiž v tom, že takýmto verejným kladením si podmienok výrazne klesá ochota ostatných dané podmienky prijať, len preto, že nechcú vyzerať ako tí, ktorí sa nechali dotlačiť do kúta. Spravidla tak ostanú len dve možnosti – buď ten, kto si kládol pre ostatných neprijateľné podmienky, stratí tvár, alebo pravicová koalícia nevznikne.

Igora poznám vyše 10 rokov, jeho boj proti Smeru je autentický a úprimný. Klobúk dole pred jeho vyoperovaným pudom sebazáchovy a pred tým, ako ide smerákom po krku. Na vládnutie to síce nestačí, lebo treba mať aj kvalitný program (a ten zase máme my), ale očistné účinky Igorových aktivít sú mimoriadne dôležité. Preto vylučujem, že Igor by sa podpísal pod to, že vďaka nemu slušná vláda nevznikla. Ostáva mu tak len strata tváre a to tiež nie je dlhodobo dobré.

Chcel by som preto na všetkých, ktorým na slušnej vláde záleží (nielen na predsedov strán a na čelných pravicových politikov, ale aj na novinárov a komentátorov) apelovať, aby viac zvažovali slová, keď ide o veľa. Držme diskusiu vo vecnej rovine, to pomôže Slovensku najviac.

Teraz najčítanejšie

Richard Sulik

Záleží mi na tejto krajine. Lebo tu chcem žiť, lebo sem patrím. Nechcem aby moje deti opustili Slovensko, ako moji rodičia v 1980. Preto som v politike, preto spravím všetko, aby Slovensko bolo lepšou krajinou pre život. Máme na to. Máme skvelých ľudí, krásnu krajinu, mier a ak bude veci verejné spravovať lepšie, bude tu radosť žiť.