Denník N

Psychodrogy pre „zlé“ deti – ako to funguje

Zbavujeme sa „zlých“ detí. Dáme im psychodrogy, čím definitívne ničíme ich život. Článok učiteľa o tom, ako vlastne funguje pocitový život detí a ako ho psychofarmaká ničia. Sloboda v školách 11.

Ja tvrdím, že pre telesné a duševné zdravie človeka je kľúčové, aby mohol v detstve stráviť dosť času robením slobodných detských vecí vo svojom vlastnom detskom svete spolu s ostatnými deťmi. Sloboda v prežívaní pocitov doma i v škole je toho súčasťou. My dospelí možnosť prežívať svoje pocity slobodne deťom rôznym spôsobom berieme. Ale najhoršie sú psychofarmaká. Ako preklad slova „psychofarmaká“ ma lákalo použiť slovo „psycholieky“, ale lieky to rozhodne nie sú, preto budem používať slovo „psychodrogy“.  Psychodrogy dieťaťu slobodu v prežívaní pocitov berú permanentne. Preto považujem podávanie psychodrôg deťom za masovú genocídu, ktorú na deťoch páchame.  Robíme z nich živé mŕtvoly. S vážnymi emocionálnymi dôsledkami aj po vysadení psychodrôg.

Dieťa je v škole neposedné a učiteľka nevie, ako s ním pracovať. Požiada rodičov, aby s ním niečo urobili. Rodičia majú obmedzené možnosti. Skôr, či neskôr im nejaký odborník ponúkne psychodrogy.

Rodičia majú doma so synom peklo. Keď príde zo školy, neučí sa, je drzí, odvráva, občas niečo zničí. Ísť s ním niekam do mesta na verejnosť prinesie situácie, v ktorých rodičia prežívajú pocit viny – hanbia sa. Odkedy je na drogách, je to s ním lepšie. Ale raz ich vysadí…

Kedysi rodičia doma i učitelia v školách hojne bili deti. Dokonca to dostalo oficiálnu inšpekciou kontrolovanú formu – bitka rákosovou paličkou, aby bitka fyzicky nepoškodila dieťa. Učiteľ nebol bezmocný, nečakal, že nápravu s dieťaťom urobia rodičia, ktorí v skutočnosti majú len malý dosah na správanie dieťaťa v škole. Niektorí sadistickí učitelia z toho urobili citovo nátlakový rituál poníženia pred skupinou detí a ten bol horší, ako samotný fakt, že dieťa bolí zadok. Dnes už deti zadky nebolia, ale rituály poníženia v školách i v domácnostiach ostali.

V 19. storočí pracovali milióny detí európskych továrňach 10 – 14 hodín denne. Boli citovo i telesne odpálené. Avšak v nedeľu sa mohli stať deťmi a robiť s ostatnými deťmi všetky tie veci, ktoré deti potrebujú robiť. Aj dnes deti nejako pretrpia nudu v školách a potom robia svoje detské veci vo svojom detskom svete. S výnimkou detí zaťažených enormným množstvom domácich úloh a prípravy na školu – tie sú stále ako v továrni v 19.storočí. Dokonca aj deti otrokov mali možnosť venovať sa svojim detským veciam vo svojom detskom svete. Po práci.

Deti sú od prírody výborne vybavené inštinktmi na reálny život. Dokážu presne rozlíšiť, čo je dôležité, čo je skutočné. Presne zrkadlia problémy v rodine, či v skupine ľudí – preto je to s nimi také ťažké byť. Deti dokážu dokonale čítať pocity, potreby a skryté motívy ľudí. Dokážu neomylne a hneď vedieť, ktorí dospelí žijú svoj vlastný život a ktorí život niekoho iného (život ambícií svojho rodiča). Avšak deti nemajú žiadnu výbavu inštinktov na virtuálny svet: počítače, tablety, mobily, televízia, ale do virtuálnej zábavy patria aj škola a školské úlohy, sladkosti, drogy, šport, knihy. Dnešné deti sú dokonale utopené a stratené vo virtuálnom svete, obzvlášť pubertiaci. Majú len veľmi malý čas a priestor na robenie svojich detských vecí v detskom svete spolu s ostatnými deťmi. Takže tu máme oceán dospelých ľudí vrátane dôchodcov s emocionalitou a štýlom komunikácie detí.

Ako funguje pocitová hygiena detí?

Dieťa v detskom svete, kde sa venuje detským veciam spolu s ostatnými deťmi je prirodzene pozitívne a plné energie, zdravé a dokonca aj „slušné“ k ľuďom, ktorí k nemu pristupujú s rešpektom.

Keď do ich detského sveta vojde niečo, čo tam nepatrí, je to akoby sa zašpinili. A ich najväčšou potrebou je očistiť sa. Robia to plačom, hnevom, provokujú a rýpu do ostatných, potrebujú sa s niekým pobiť, vynadať niekomu, vyvolávajú konflikty. Toto je prirodzená pocitová hygiena detí. Deti majú plnú kapacitu riešiť svoje citové problémy samé k plnému zdraviu a v krátkom čase. Problémy začínajú vtedy, keď im ich pocitovú hygienu začneme zakazovať. Stačí aby si všimli, že ich rodičia sú neistí, keď deti kričia, alebo plačú na verejnosti a deti prestanú kričať a plakať. Svoje problémy si začnú skladovať a čakajú na vhodnú chvíľu, kedy sa môžu slobodne venovať svojej pocitovej hygiene. Väčšinou je to vtedy, keď so skupinou detí ujdú pozornosti rodičov, či učiteľov a robia si, čo chcú. Vtedy robia to, čo im my dospelí zakazujeme: urobia si mocenskú hierarchiu, pracujú so silovými slovami – nadávajú, hádajú sa a kričia na seba a pobijú sa. Po nejakom čase takejto psychohygieny však vojdú do harmonických hier.

Niekedy sme však pri „výchove“ detí takí dôslední, že im hygienickú chvíľku nedoprajeme celé mesiace. Deti si naskladnia toľko nespracovaných pocitov, že už nedokážu prijímať pocity aktuálne a stávajú sa z nich hysterickí zombie. Hystériou myslím predhrávanie pocitov, keď neprichádzajú tie ozajstné. Poznáme to podľa toho, že ich pocity nesedia s realitou a pri takých deťoch sa prirodzene cítime divne. Deti neznášajú zombie deti. Väčšinou na nich slovne i fyzicky útočia a tak sa snažia prirodzene v nich prebudiť udupanú emocionalitu.

Deti na psychodrogách nemajú priestor na pocitovú hygienu nikdy. Je to stav permanentnej pocitovej šedej. Šedá vyvoláva permanentný stres, lebo v šedej nie sme schopní rozlíšiť bezpečie od nebezpečia. Šedí ľudia i deti reagujú na nebezpečenstvo telesnou i duševnou paralýzou.  Deti na drogách sú síce utlmené, ale v permanentnom strese. 24 hodín denne. Bez prestávky. Takto si celé roky skladujú hnev a strach, ktorý postupne naberá na obludných rozmeroch. A pocitové smetisko šedého človeka čaká na nejaký impulz, napríklad keď vysadí lieky. Potom sa začnú diať veci. Keď niekto zabije dôchodcov a vezme im 200€, toto celkom dokážeme chápať. Ale prečo niekto napochoduje s brokovnicou do reštaurácie a zastrelí 20 ľudí a nakoniec aj seba? Ja myslím, že v kontexte tohoto blogu je to jasné.

Môžeme meniť školy, ako len chceme. Pokiaľ v nich budeme mať deti na psychodrogách, o slobode a o demokracii v našej spoločnosti nemôže byť ani reči. Dávať zlým deťom psychodrogy je to isté, ako skladovať jadrový odpad z Mochoviec na verejnej skládke – raz si nás to všetkých nájde. Ja verím v konflikty. A v našu schopnosť začať sa pohybovať v konfliktoch slobodne bez paralýzy: „Aha tamten človek kričí na iného človeka. Má svoju hygienickú chvíľku.“ Tento level je ľahký, ťažšie je zvládnuť toto: „Moja žena na mňa vreští, to je zaujímavé!“. Avšak vysoká škola slobodného pohybu v konflikte vyzerá takto: „Moje vlastné dieťa ma poslalo do pi++! A na verejnosti.“

Dá sa povedať, že v okamihu, ako dáme deťom psychodrogy, tak sa prestanú pocitovo vyvíjať. Keď po rokoch psychodrogy vysadia, stále majú pocitovú zrelosť detí. A nikam nezapadnú. Deti ich už neberú. Pre dospelých nie sú zaujímaví. Pre ženy a pre partnerský život? Ani náhodou.

Ja nehovorím „Prestaňme teraz naraz používať všetky psychofarmaká!“ Hovorím, že zmenou školského systému smerom k slobode a k demokracii sa môže otvoriť veľký konflikt – ako prirodzená pocitová hygiena učiteľov a riaditeľov škôl. Keď tento zdravý megakonflikt prehrmí, tak podstatne menej učiteľov bude mať problém so „zlými“ deťmi. A potom budú učitelia učiť aj rodičov pristupovať ku svojím „zlým“ deťom tak, aby neskončili na psychodrogách. Znie to ako sci-fi? Ja poznám školy a učiteľov, u ktorých to takto prebieha. Poznám dokonca ľudí a kurzy, kde sa učitelia môžu naučiť pracovať so „zlými“ deťmi a s ich „zlými“ rodičmi!

Moje ostatné blogy o slobode v školách sú tu.

Teraz najčítanejšie