Ako na nich, na súdruhov fašistov?
Cirkev, spolu s „mäkkými ľudákmi“ v politike , posúvala nenápadne prah citlivosti voči Tisovi, aj jeho „hodnotám“, ktoré sa im zrazu hodili v kultúrnej vojne. A tak to išlo, až pokým sa v kostoloch nezačalo „istambulovať“ a na púťach nezaviali zástavy ĽSNS.
Pred týmito voľbami lietajú na uliciach kamene a jedni mladí mlátia iných. Kontra mítingy ale degradáciu slovenskej politiky nezastavia, skôr prehĺbia. Nejdem ale posudzovať marketing PS, lebo my starší máme na triku inú zodpovednosť, vážnejšiu. Na nás smeruje oprávnená otázka, prečo sa vlastne v tých uplynulých rokoch nezakázali pro-totalitné, resp. fašizoidné strany?
Otvorene ? Lebo medzi našimi novými politikmi boli tichí (aj hlasní) stúpenci Tisovho režimu. Aj preto, že sa s týmto režimom, najmä pokiaľ ide o kult osoby Jozefa Tisu, nevysporiadala ani RKC. Cirkev, spolu s „mäkkými ľudákmi“ v politike , posúvala nenápadne prah citlivosti voči Tisovi, aj jeho „hodnotám“, ktoré sa im zrazu hodili v kultúrnej vojne. A tak to išlo, až pokým sa v kostoloch nezačalo „istambulovať“ a na púťach zaviali zástavy ĽSNS.
Podobne sme sa (ne)stavali ani voči komunizmu. Neodsúdili sme jeho zločincov, naopak, umožnilo sa im zbohatnúť. Normalizačné kádre sa stali winnermi transformácie a aj vďaka tomu postupne zdemoralizovali nekomunistickú (modrú) časť politickej scény. Tak ako pri Tisovi, ani pri Husákovi alebo Biľakovi si tunajší ľudia postupom rokov už nie istí, či vlastne nemajú mať pamätníky. Všade sa zjavujú rehabilitačné publikácie a všetko sa to zlieva a násobí s ruskou hybridnou vojnou.
Takže „demokracie nám rozkvétá“, ale s vrodenou vadou. Založili ju a prevádzkovali ju totiž aj takí, čo chceli uchovať a ochraňovať čosi z (ne)hodnôt dvoch zločineckých ideológií 20.storočia. Nedbali na to, že existencia modernej a úspešnej Slovenskej republiky bola a je možná len vďaka ich jednoznačnému odmietnutiu.
Komulík si u nás porozumel s Katolistom, spolu sa naučili dosadzovať „svojich ľudí“, spolu kradli aj zatĺkali… to boli naše deväťdesiate, a z tých sme sa nedostali podnes. Tak vznikla krajina, kde sa vence kladú aj 14. marca, aj 29.augusta. „Svätíme“ amerického Valentína aj sovietske MDŽ. Koniec vojny pripomíname 8.mája, ale pre istotu aj 9.mája. Žijeme „pod obojím“, páliac obety dvojakým bohom, ako nie raz v našich nedobrých dejinách. Pred dilemou či konať pre Boha, alebo Diabla sme si uchovali dávne slovenské riešenie : nekonanie. Preto máme v Bratislave 30. rokov po páde totality aj Bránu slobody, kde sú mená obetí hraničiarov, aj Námestie hraničiarov (najväčšie v meste).
Nezmení sa to, kým sa nová politická generácia nezriekne zbabelého nekonania otcov. Generácia, čo začne hovoriť a konať „áno, áno – nie, nie“. Zatiaľ ju ale nevidím. Tá súčasná iba opakuje staré chyby. Napr. aj v úvode spomínaný „boj s fašizmom“ v štýle akejsi slniečkárskej agresivity. Zbavovanie sa tunajších démonov si vyžiada viac, než zopár výtržností. Pouličné bitky pôsobia na pohľad rázne, ale ataky sa čakali skôr od HSĽS, takže skôr makeupujú ĽSNS za obeť násilia. Nebude to také ľahké…
Samozrejme, hoci končím opäť akciami PS, faktom je, že také či onaké predvolebné akcie nenesú zodpovednosť za biedu, v ktorej uviazla politika. Nápravu zvládnu iba takí politici, ktorí nie iba rázne a vytrvalo odmietnu toxické látky, čo nám ostali v krvnom obehu, ale dokážu pre to získať ľudí.
