Denník N

V akom stave sa nachádza naša demokracia po Nežnej (R)evolúcii?

Hráme sa na len demokraciu tak isto ako sme sa pred ‘89 hrali na socializmus? Je demokracia len akýmsi dynamicky vyvíjajúcim sa modelom, ktorý raz za čas vyžaduje rekonfigurovať rovnováhu, ktorá momentálne u nás absentuje? A ak áno, tak prečo je tomu tak? Vieme identifikovať príčiny ochorenia ktorým dnes demokracia (nielen na Slovensku) trpí?

Toto boli len niektoré z tém a otázok, ktoré rezonovali na evente, ktorý si zadal úlohu vytvoriť viacgeneračný dialóg. Dialogue Centre n.o., ako organizátor pilotného stretnutia, pripravil v novembri minulého roka stretnutie v Banskej Bystrici, nielen k súčasným výzvam, ale hlavne otvoriť diskusiu v reflexii na 30. výročie Nežnej revolúcie. Pri príležitosti osláv sa Dialogue Centre usiloval o spojenie rozličných generácií obyvateľov mesta, aby spoločne zdieľali názory a pocity s Nežnou revolúciou, a hlavne svoje či už pozitívne alebo negatívne skúsenosti s demokraciou ktorá po nej prišla.

Kľúčové nosné témy boli demokracia a sloboda. Očakávania ktoré boli doteraz nenaplnené, a doplnené osobnými príbehmi a rozpravou o tom ako to napraviť. Treba dodať jedným dychom, že sebakritickou rozpravou, kedy rezonovali výrazy ako participácia, osobná angažovanosť, cestovať ale neodchádzať zo Slovenska atď. Viaceré témy, ktoré sa dopĺňajú otvorili samotní diskutujúci, a touto cestou ďakujeme všetkým, ktorí sa stretnutia zúčastnili, a budeme radi keď prídete znova.

 

Poznáme príčiny choroby?

Veľmi podnetná diskusia dostala impulz napríklad pri téme, či v našej demokracii zlyhávajú u nás politické elity, alebo si škodíme sami tým, že ich nevieme dostatočne kontrolovať. Pramení to z našej apatickej lenivosti, ktorá je prekážkou aktívneho občianstva? Naozaj sa stále spoliehame len na to, že to za nás niekto urobí, a ak nie, tak mávneme rukou, s tým, že ‘nejako bolo a nejako aj bude’?

Ide len o našu jedinečnú skúsenosť, keďže to vyzerá, že si stále na vyvíjajúcu sa demokraciu len zvykáme? Pýta si podčiarknuť výraz ‘stále sa vyvíjajúca demokracia’, pretože tak ako aj v zahraničí, tak aj na Slovensku trendy a politický vývoj aj v tých najstarších demokraciách, nám môže poslúžiť ako varovný signál, že demokraciám sa blýska na zlé časy.

Nevyhovarájme sa na to, akoby sme demokraciu nechceli, alebo akoby nám spadla z ničoho nič z neba do lona. Dokedy sa chceme vyhovárať, že ju máme len X alebo Y rokov? Podobne aj iné štáty majú krátku skúsenosť s liberálnou demokraciou a nevyhovárajú sa, že potrebujú viac času. Pripomeňme si, že Československo patrilo medzi prvé demokratické zriadenia na svete. Ženy mali u nás právo voliť o celé polstoročie pred tým ako im to bolo umožnené vo Švajčiarsku. Bude to teda asi niečím iným.

Jedným z identifikovaných problémov v našej spoločnosti je si priznať, že pravdepodobne trpíme na akýsi politický alzhaimerizmus. Máme krátku pamäť, alebo len odpúšťame, čiže pardónujeme minulé krivdy/kauzy a tým rezignujeme na lepšiu budúcnosť? Bude to neochotou viesť vzdor a teda našou vrodenou mierumilovnosťou? Sme ‘holubičím národom’, ktorý paradoxne preferuje alfa-samcov v politike? Volíme si teda obraz v pomyselnom zrkadle? Ako sa máme vysporiadať s vlastnou minulosťou? Od Tisa, cez činy komunistickej strany, cez divoké privatizácie po ‘89’om, až po dnešné gorily…

Čo je najškodlivejšie na tom všetkom, je že v spoločnosti tak ostanú len negatívne emócie, narastá apatia voči politike a skratové zmýšľanie vedie k skratovejším rozhodnutiam v nej. Ak politika je zrkadlom spoločnosti, ktorú sama formuje, stáva sa, že niekedy začne žiaľ aj reflektovať nálady populistické a extrémistické, čo sú len ďalšie nástrahy demokratického zriadenia. 

Ľudia rezignujú na politiku aj tým, že ju preceňujú. A tým ju začnú (podvedome) odmietať. Z ich vlastnej nedostatočnej skúsenosti s ňou, a teda neparticipáciou v nej. Neexistuje apolitický človek – a treba dodať, že žiaľ – len frustrovaný volič. Respektíve nevolič – viď len 42% účasť v druhom kole posledných prezidentských volieb. Politika je ako móda. Je na politikoch, aby vycítili nálady v spoločnosti a pokúsili sa ich upokojiť alebo zmeniť, aj napriek tomu, keď sa zdá, že to nepôjde práve o populárne riešenia. Potrebujeme zmeniť ako verejnosť vníma obavy, frustrácie a ako si ich premieta ďalej po svojom do iných generačných poschodí spoločnosti.

Potrebuje si každá generácia vysvetliť demokraciu po svojom a to znamená, že sa potrebujeme popáliť na všetkých chybách, a niektoré si poprípade ešte aj zopakovať, aby sme sa poučili, a potom ich znova zabudli? Znamená to, že sa budeme točiť v kruhu bez východiska? Existuje príklad ideálnej spoločnosti alebo zriadenia? Ako jeden pán na diskusii poznamenal, francúzske príslovie hovorí, “kto tlieska pozor, lebo niekto mu práve vtedy ide do vrecák.” Lenže prílišná obozretnosť a dištanc od politiky nás nikam neposunie. Práve vtedy keď sa prestaneme angažovať a zaoberať politikou, ona sa začne zaujímať o nás. A to je tou horšou alternatívou. Ako tomu predísť? Akú cestu zvoliť? Možno sa to bude zdať ako paradox, ale kto chce vychovávať deti musí začať vychovávať ešte predtým ich matky. Treba si vedieť nájsť niekde začiatok v zdanlivo začarovanom kruhu.

Máme negatívne výkyvy v demokratických zriadeniach brať ako tzv. diagnózu 307, ktorej sa nikdy nezbavíme, len si príznakmi budeme musieť prejsť, vytrpieť, zaťať zuby, a modliť sa aby sme to prežili bez väčšej ujmy na zdraví ako to bolo v niektorých príkladoch z histórie? Jedno je isté, riešenia, musíme hľadať spolu, spoločne o nich diskutovoť, naprieč spektrám, veku alebo skúsenostiam.

 

Angažovanie vs. Zodpovednosť

Angažovanie sa vo veciach verejných nemá limity alebo pravidlá, pretože by malo vychádzať z vlastnej podstaty a potrieb či už jednotlivca, alebo národa ako to sám cíti. Z histórie máme mnoho príkladov kedy museli ťahať za jeden povraz celé mestá aby sa doslovne zachránila civilizácia. Lenže vtedy to bola existenčná otázka, zatiaľ čo dnes to tak ešte necítime. Dnes sa angažujeme na ulici, keď niekomu pomáhame, na domových schôdzach, alebo vtedy, keď ide do tuhého pred ‘priestupnými‘ voľbami (viď tento mesiac). Ide teda o absenciu politickej výchovy a kultúry v nás samotných, a teda predsa len o nedostatok dostatočnej demokratickej skúsenosti? Možno predsa len Václav Havel nebol ďaleko od pravdy, keď povedal, že po 40 rokoch socializmu, budeme potrebovať aspoň taký istý čas na nápravu. Teraz po 30 rokoch skúseností s demokraciou, vidíme že to nebola anekdota.

To isté, že ‘nie je socializmus ako socializmus’, platí rovnako aj pre demokraciu. Demokracia v sebe skrýva strašne veľa variácií, a teda zároveň aj také isté množstvo rôznych druhov zodpovedností. Všimnite si to slovo skrýva v predchádzajúcej vete. Aj o to ide. K mnohým právam, povinnostiam a zodpovednostiam si musíme cestu nájsť sami. K angažovanosti sa treba učiť tak isto ako k zodpovednosti. Aj to je žiaľ dedičstvo socializmu. Nedotknuteľnosť a beztrestnosť, na tých najvyšších miestach funguje u nás doteraz. To je to trpké dedičstvo socializmu, ktoré akoby sa zdalo, máme zažraté v našom štátnom DNA. Áno zopár politikov skončilo za mrežami, ale každý z nás je presvedčený (a je jedno z akého spektra), že by ich malo byť trestne alebo majetkovo zodpovedných podstatne viac, a že ide len o akúsi sofistikovanú hru mačku s myšami. Systém kryje seba samého. Nenaučili sme sa politicky vyvodzovať zodpovednosť. A čo je horšie, ani ju požadovať od nami zvolených predstaviteľov. V tomto sme všetci zlyhali. A nemám na mysli radikálny ostrakizmus, aj keď asi by aj to v dnešnej situácii pomohlo. Radikálnym obranným mechanizmom demokracie sa zdá, že už odzvonilo. Prepad majetku a vyhnanstvo odsúdeného politika, by mnohým voličom padlo ako urgentne dôležitý politický očistec.

Konštruktívna angažovanosť vo veciach verejných sa však buduje oveľa ťažšie ako tá deštruktívna, ktorú máme možnosť vidieť aj dnes nielen na námestiach, ale najmä na sociálnych sieťach. Poraziť teda traumy z minulosti, si bude vyžadovať osobné nasadenie cez zvýšené občianske angažovanie, prekopanie inštitucionálnych nastavení, komunitný rozvoj, a spoločensko-kultúrne vzdelávanie, bez ktorého sa nepohneme ďalej. Treba sa zaslúžiť o to, aby sa z traumy, stal postupne iný význam ktoré toto slovo pôvodne v nemčine znamená – ein Traum, a teda sen.  

Z historického hľadiska, nám odvaha určite nechýba. To isté sa týka prebratia riadenia, zodpovednosti a kontroly. Ukázalo sa, že to bolo vždy obohacujúce. Či už o poznatky alebo potrebné skúsenosti nech boli akékoľvek. Nespokojný ako slovák? Aj tak by sme sa mohli charakterizovať, či už sa s tým vieme stotožniť alebo nie. Každopádne by sme v tom mali vidieť pozitívum. Niečo čo nás posúva a ťahá dopredu. Či už ako jednotlivca alebo ako národ.

Áno, tento text obsahuje viac otázok ako odpovedí, ale aj o tom to je. Hľadáme spoločne cestu, či už študent, dôchodca, verejný činiteľ, volič alebo cudzinec žijúci v našom meste alebo štáte. Aj to je jedno z poslaní Dialogue Centre – vytvárať priestor na facilitovanú multigeneračnú diskusiu na témy slobody, demokracie a jej výzvy v budúcnosti. Doteraz uskutočnené podujatia vnímame ako štart na vytvorenie komunikačného mechanizmu medzi občianskou spoločnosťou a verejnými predstaviteľmi, ale zároveň aj ako prostriedok pre budovanie občianskych demokratických kapacít, ktorý môže byť jedným z nástrojov adresovania vygenerovaných ako aj východiskových tém.

Pridať sa môžete aj vy, tým, že prídete dnes 6. februára do Jazz Klubu U Francúza v Banskej Bystrici, kde sme pripravili ďalšie stretnutie so zaujímavými hosťami, na tému Klúčové hodnoty vo voľbách 2020.

 

 

 

Teraz najčítanejšie