Denník N

Kováčik: Rozbor

Priamu reč môžeme zbaviť úvodzoviek a zapracovať priamo do textu, to je svižné a moderné riešenie, že. Ale nehodí sa všade. Zopakujme si radšej, ako sme sa to učili v škole.

Sú tri základné možnosti, kam umiestniť priamu reč a kam uvádzaciu vetu:

„Potkol som sa, ale nespadol som,“ povedal Jano.
„Potkol som sa,“ povedal Jano, „ale nespadol som.“
Jano povedal: „Potkol som sa, ale nespadol som.“

Mne tá posledná pripadá trochu ako pre blbých; dvojbodka zbytočne kričí, že pozor, pozor, niečo sa ide povedať, akoby to nebolo očividné.

Uvádzacej vety sa samozrejme môžeme zbaviť úplne:

Na schodoch sa ozval hrmot, potom sa vo dverách zjavil Jano. Očami prebehol po všetkých prítomných.
„Potkol som sa, ale nespadol som.“

Tam sa skoro žiada akési prerušenie, či?

„Potkol som sa,“ zafučal, „ale nespadol som.“

Na tom nezáleží. Všetky možnosti sú použiteľné, všetky máme k dispozícii a môžeme ich po vôli variovať.

Vezmime teraz jeden dialóg z Kováčikovho románu, zo strany 61 až 62. Vypustila som priamu reč, aby zreteľnejšie vystúpil do popredia použitý vzorec, všetko ostatné je pôvodné.

Eirin mu skočila do reči: „Bla bla bla.“
Emily prikývla: „Bla bla bla.“
Peterson sa na ňu pozeral, kým rozprávala. Počkal, kým skončí, až potom sa otočil k Eirin: „Bla bla bla?“
Eirin sa na Petersona usmiala a otočila sa k Emily a Andrejovi: „Bla bla bla.“
Andrej si odkašľal a sklonil hlavu. Peterson sa natiahol a chytil Eirin za ruku. Stlačil ju a držal. Emily sa na nich pozerala a usmievala sa.
Andrej sa otočil k Eirin: „Bla bla bla.“
Eirin pustila Petersonovu ruku a usmiala sa na Andreja: „Bla bla bla.“
Peterson sa tiež oprel do stoličky a založil si ruky na prsia: „Bla bla bla.“

Kováčik využíva práve len tú tretiu formičku. Nehovorím, že to je zle. Iba upozorňujem, čo si môžeme všimnúť. Ďalej si môžeme všimnúť, že o zafarbení hlasu či vnútornom rozpoložení postáv sa autor rozhodol nás neinformovať; je tu fyzická akcia, niekto si odkašle, niekto skloní hlavu, otočí sa, to je celé.

Aj to je samozrejme relevantný postup.

Pre Kováčika je to v každom prípade typické – sústreďuje sa na konanie postáv a na ich vonkajšie prejavy. Jeho videnie je filmové, opisuje zvonka; dalo by sa povedať, že tak nevyužíva jednu silnú devízu literatúry, možnosť ponoru do ľudskej psyché.

Niečo z toho sú relevantné autorské rozhodnutia – môžeme si všímať, čo Kováčik robí a čo nerobí, a to je všetko. Niečo z toho sa rozhodne dá vnímať ako chyba. Ten citovaný dialóg je ťažkopádny: postavy si odovzdávajú slovo ako pri moderovanej diskusii a Kováčik len občas do niektorej drgne, aby bolo jasné, že tam všetci sú.

Odovzdávanie kvetov

Odkašľal si. „Azda sa ti budú páčiť.“
Emily zdvihla ruku a položila si ju na hruď. „Och, Andrej, sú prekrásne, ďakujem.“

AZDA said no one ever, alebo možno Sládkovič svojim farníkom v Hrochoti, v roku 1847, ale nie v tomto storočí, muž žene, nahlas.

Nehovoriac o tom, že dialóg vyzerá ako vytrhnutý z pôvodnej slovenskej seriálovej tvorby; to sú asi tie žánrové postupy, čo spomína p. odb. Malíček na záložke.

A väčšina stretnutí dvoch hlavných protagonistov vyzerá podobne; najväčší náklad dostane čitateľ na prvých tridsiatich stranách, ty mi nerozumieš, hovorí ona jemu, bože, aký som bol slepý, hovorí on jej, a všetko sa zosype ako domček z karát, lebo čo iné sa sype v žánrovej literatúre, a zakončiť sa to dá napr. nasledovne:

Emily sa odsunula od stola a začala vstávať: „Som unavená. Už sa nevládzem snažiť byť niekým, s kým by si ty dokázal žiť. Neviem sa stať niekým iným, ako som. Nie. Dosť. Nedokážeme byť spolu. Nebudem. Nechcem už. A nechcem už ani jesť. Toto je príšerná reštaurácia. Bola chyba ísť sem dnes večer. Ďalšia chyba. Poďme domov. Ráno sa zbalím a odídem.“

To sa celé dalo škrtnúť a nikto by netápal.

Veľmi dlho sme sa zdržali pri dialógoch. Och.

Odľahčime!

Ornitologická poznámka

Na str. 34 prestane pršať, zato sa však dvihne vietor taký mohutný, až majú čajky „problém udržať sa nad pobrežím“. O niekoľko strán ďalej sa objavuje podobná poznámka; vyčasilo sa, obloha je jasná, ale čajky sú opäť unášané vetrom.

Nie som expert, ale čosi mi našepkáva, že vtáky, obzvlášť tie, ktoré žijú pri pobreží, vo všeobecnosti nie sú zoči-voči živlom také bezradné, ako sa zrejme domnieva Kováčik.

Tiež by sa asi dalo bedákať nad paradigmou. Živá príroda už nám nič nehovorí.

Čajka inak zažije nečakaný comeback na posledných stranách, kde pošpiní sochu v parku.

Akoby si odpľula, len nie ústami, ale zadkom, nadvihla chvost, aby si ho nezašpinila, a švác ho, už to bolo vonku.

Dávajú si pozor, tvory figliarske, aby sa nezasrali.

Je to dlhší odsek a celý je výdatný, a jeho funkcia v texte – mystérium. Keby o to išlo, aj to švác mi pripadalo štylisticky akési nekonzistentné, taký expresívny Kováčik inde nie je. Na druhej strane, stále mi behá po rozume, čo si raz poznačil Wittgenstein do svojho malého zošita (čo po jeho smrti niekto skonfiškoval a vydal), že treba dať pozor, čo škrtáme debutantovi. Rutinérskemu oku môže niečo pripadať ako nezmysel, a možno je to práve ten detail, z ktorého debutant môže vyrásť, na ktorom môže vybudovať štýl. (Švác a je z teba spisovateľ.)

Ukážka z diela

Nechám to neoznačené, hľadajte osem chýb.

Steve mal na tanieri pred sebou naložený kopec kapusty a krížom cez tanier ležala veľká dlhá čierna klobása. Nezdalo sa, že by Steve z obeda zjedol čo len jeden hlt. Ruky mal predlaktiami opreté o hranu stola a hlavu sklonenú do taniera, ako keby bol v kapuste roztrúsenej po tanieri zakódovaný vzorec, ktorý musí rozlúštiť.

Normálny redaktor by určite povyhadzoval tie taniere. Sú tam štyri. Ako keby bolo neustále nutné pripomínať, že obed neleží priamo na stole. Vieme!

Mňa ruší aj toto – je teda tej kapusty kopec, alebo je po tanieri roztrúsená? Lebo oboje naraz podľa mňa nejde.

Drobnejšia redakčná vec: môžeme krkolomne vysvetľovať, že mal ruky predlaktiami opreté o hranu stola, ale dá sa aj úplne ľudsky povedať, že sa predlaktiami opieral o stôl. Prípadne o jeho hranu, ak na tom trváme.

Rovnako predsa nehovoríme, ak na to nie je zvláštny dôvod, že niekto položil chodidlo svojej nohy na plochu chodníka; proste povieme, že vyšiel na chodník, alebo že vykročil.

Podobne na str. 21: Päste na rukách mal zovreté. Ale no tak!

Čo furt menuješ

Jeden slovenský raper odrecituje v úvode svojej skladby celú abecedu. Keď skončí, začne vyrátavať dni v týždni. Tu nás ale čaká plot twist. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, šiestok, siedmok.

Neviem, či je to umenie, ale určite je dobre, že išiel proti očakávaniam. To jediné tej vete dáva právo na život.

Kováčik menuje usilovne a plot twist to obvykle nemá. Dozvieme sa, že upratovačky mali skrinku a v skrinke bol saponát, metla, handra, vedro a tak ďalej. Inde by sa ešte dalo uvažovať:

Prístav bol väčší, ako si ho predstavoval. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval v bludisku ciest, rámp, plošín, nádrží, zátok, žeriavov a kontajnerov, kontajnerov, kontajnerov.

Čo ak je to ten wittgensteinovský štýlotvorný moment?

Lenže zas – komu sa to chce čítať?

Vzniká sloh, napísal slovenský kritik Alexander Matuška v jednej svojej dávnej štúdii, ktorý je nebásnický, je to vyratúvanie a geometrickosť.

Možno je to v poriadku?

Vyšla von na ulicu a tá bola prázdna. Nič sa nehýbalo, iba vták letel po nebi. Žiadni ľudia ani zvieratá, žiadne mačky alebo psy.

Čo to je za opis? Mohol by fungovať? Iste by som bola ochotnejšia prijať tieto detaily, keby som inde videla, že autor vie, čo robí, ale to on očividne nevie. Napriek tomu zaznamenávam sled svojich úvah, aby sme všetci mohli uvažovať spolu. Jedine takto sa obrodí literatúra. To už samozrejme hovorím len tak do vetra. Do toho vetra, v ktorom sa bezmocne zmieta drobné aj väčšie vtáctvo. Škovránky, kormorány, lastovičky, čajky, čajky, čajky.

Neviem, nezdá sa mi to.

Čo sa to tu deje

Vrátila sa do spálne, obliekla sa a vyzliekla prepotené periny. Zobrala návliečky a pyžamo, pohodené na zemi, zniesla ich po schodoch dole a hodila do pračky. Otvorila nádrž a z veľkej dvojlitrovej fľaše do zásobníka naliala hustý prací roztok. Nastavila dvojhodinový program a spustila štart. Krátke šťuknutie, dvere práčky sa uzamkli, hukot natekajúcej vody. Práčka sa zatočila, raz, dvakrát, krátka pauza, potom zase späť na druhú stranu, akoby sa bubon práčky bál, že sa odkotúľa príliš ďaleko.

To je opäť čistý dej, zvonka sa nám popisuje akcia. Do podrobností, ktoré by sme oželeli. Až na konci sa objaví jedno „akoby“, akoby si autor spomenul, že to nie je návod na použitie, ale literatúra, a že literatúra je okrem iného o prirovnávaní niečoho k niečomu, a tak prilepíme práčke takúto charakteristiku: má bubon, ktorý akoby sa bál. To sme tomu ozaj nepomohli.

Kedysi som tu vyťahovala Mukařovského; už to nehľadajme, ale v skratke išlo o to, že čokoľvek sa ocitne v texte, bude to budiť dojem, že to tam neodmysliteľne patrí; a čím je text starší, tým bude takýto pocit vnútornej integrity silnejší. Bez ohľadu na to, aká chujovina by to bola.

Ak sa dostatočne snažíme, nejaké ospravedlnenie sa asi vždy nájde. Napríklad si povieme, že scéna je retardačná, autor naschvál spomalil. Ale niekde zrejme je nejaká hranica.

Kováčik ju podľa mňa prekračuje.

Po tomto exkurze sa presunieme z kúpeľne do kuchyne a tam sa zas pozeráme, ako žena naplnila kanvicu, vsunula krajec do hriankovača, z chladničky vytiahla džem, potom niečo zapla, chytila, položila, vypla, vrátila do chladničky, a tak ďalej; azda sa ti tieto riadky budú páčiť; nie, nepáčia.

Tieň zmyslu sa mihne na začiatku ďalšieho odseku, keď Emily, usadenej pri stole, napadne, či si nepresunúť naproti, kde vždy sedával Andrej. Mohla by takto zauvažovať nad jeho pozíciou, to sa ponúka, že. Ale ona to len zamietne a zas sa dozvedáme niečo o záhradke za oknom, o týchto dvoch metroch zelene, pre príbeh aj vývoj postáv úplne irelevantných.

Len vŕšením faktov sa komplexným byť nepodarí, podotkol by Matuška.

Korektúry

Asi od polovice začne v knihe radikálne ubúdať čiarok, akoby sa zaviedli nejaké kvóty, že v knihe nesmie byť viac čiarok než bodiek, akoby sa prípustný počet vyčerpal v prvej polovici a následne bolo treba nimi šetriť, a to nie že sa vykašľať na vložené vety, situácia je omnoho závažnejšia, čiarka chýba aj pred spojkou ALE, všetci vieme, že pred spojkou ALE sa píše čiarka, to nemohlo byť z nepozornosti, za to niekto môže, asi Brusel.

Dalo by sa samozrejme povedať, že čiarka je koniec koncov ten najmenší problém, alebo skoro najmenší, ale to sa dá povedať jedine doslovne, nie obrazne.

Zviški vipiski

Mám ešte pätnásť strán poznámok. Zostanú nevyužité. Svet sa nezrúti. Možno jedine nejaký paralelný. Ale napadlo mi, že sem ešte hodím niekoľko vypísaných viet, bez komentára, lebo je aj tak úplne jasné, čo mi pri tom bežalo hlavou.

str. 48:
S Andrejom to bolo rovnako. Aj on sa stal minulosťou, spomienkou. Ako keď presekneš kábel.

str. 121:
Andrej párkrát lyžičkou premiešal polievku. Z hnedej omáčky sa vynorili kúsky rybacieho mäsa, zeleniny a nakoniec aj rybacia hlava s okom, ktoré už nežmurkalo.

str. 165:
Cestou do knižnice sa vyčasilo a začalo svietiť slnko. Bolo vysoko na nebi, Andrejov tieň azda nemal viac ako meter.

str. 167:
„Nie, nie, naozaj nemám mobil. Keby som ho mal, veľmi rád by som vám ho požičal. Je to strašne hlúpe. Neviem teraz, čo by som…“ stiahol natiahnutú ruku a potiahol sa ňou za lalok na uchu.

str. 182:
Kto vie, čo sa jej dnes bude snívať.

str. 217:
Miestnosť pôsobila útulne. Na zemi bol hrubý koberec a steny boli obložené drevom. Na stolíku pred ním bola miska s jabĺčkami. Opýtala sa ho, či si dá kávu.

To posledné

sa samozrejme týka sekretárky, víta hosťa. Ale mohla to byť taká komunikatívna miska, to by bol nádherný príbeh. Hrubý koberec a steny obložené drevom, to je veľmi útulné, a do toho sa ti prihovorí miska, dáš si kávu? Zavolám hrnček, nech ti donesie? Si rád, ale nič ti nechýba, poďakuješ a schúliš sa pod konferenčný stolík. Jablká z misky sa presunú na skriňu, aby sa odtiaľ mohli poeticky skotúľať na zem, až príde sekretárka a vykríkne očami.

Je taký roztoč, ktorý žije na ľudskej tvári, takže nikto z nás nikdy nie je sám, a to by sa malo učiť v škole predovšetkým.

Rada čítam a chodím do kina.

Časom, skôr alebo neskôr, sa začne zdať, že to všetko má nejaký zmysel.

Toto je kováčikovský triptych a my sa nachádzame na spodnom okraji centrálneho panelu.

Teraz najčítanejšie