Keď byť dobrým otcom nestačí…
Pamätám si, kedy som sa nad tým zamyslela po prvýkrát. Róbert Fico mal tlačovú konferenciu, na ktorej vedľa neho stála (po dlhých mesiacoch neprítomnosti na verejnosti) jeho manželka, Svetlana. Nič nepovedala a ja som si vtedy položila otázku, čo si o svojom manželovi tak naozaj myslí?
Odvtedy mi táto otázka napadla niekoľkokrát pri iných osobách verejného života. Čo si tak naozaj myslia o svojich manželoch pani Zuzana alebo Ivana? Alebo taká pani Karolína či Valéria?
Pamätám si, ako som pozerala seriál STV s názvom ,,Súmrak bossov”. Zarazil ma moment, keď popisovali Lájosa Sátora ako výborného a milujúceho otca, pričom vo verejnom živote naháňal svojím správaním hrôzu.
Rozmýšľam nad tým, koľko reálne tieto ženy vedia o svojich manželoch a ako s nimi dokážu po tom všetkom žiť. Alebo to aspoň predstierať. Je mi jasné, že každý človek používa viaceré spoločenské masky a v zásade nie je možné, aby nás niekto spoznal dôsledne. Čo to potom je? Je to akýsi obranný mechanizmus, ktorým sa, v tomto prípade manželky bránia pred poznaním pravdy? Alebo ju do nejakej miery poznajú a radšej svoje myšlienky úmyselne potlačia? Alebo je to čistá rezignácia na slušnosť? Alebo je to strach? Alebo prejav súhlasu? Neviem, ale pripadá mi to svojím spôsobom fascinujúce.
Mala som spolužiačku, ktorá v istej dobe randila s veľmi bohatým mužom. Aj ten čelil obvineniam, že k svojim peniazom neprišiel úplne čistým podnikaním. Keď som sa jej na to naivne spýtala: ,,A tebe to nevadí?”, odpovedala mi: ,,To je biznis. To sem nepleť.” Chytrá, pekná a šikovná žena bola ochotná odignorovať fakt, že jej vtedajší partner je zlodej bez škrupulí. A to podotýkam nebola nikdy odkázaná na jeho financie, ak by ste chceli hľadať tento motív.
Je to teda tak, že láska nás robí slepými a istý životný štandard pohodlnými? Dokážeme si nevšímať aj tie iné tváre, ktoré naši partneri majú? Dokážeme nevidieť to, čo je očividné?
Chápem, že istí muži sú viac na očiach a ich partnerky sa musia obrniť. Bez akéhokoľvek moralizovania, čo nie je vôbec mojím cieľom, ma pritom všetkom chytá neskutočný pocit hanby a poníženia. Vidieť ako sa pracovnou náplňou môjho manžela stalo klamanie a hulvátstvo, sprevádzané opilosťou. Vidieť, ako pravdepodobne pácha trestné činy a ubližuje množstvu iných ľudí. Čítať čierne na bielom, že mohol okradnúť tento štát. A pritom všetkom sa tváriť ako podporujúca manželka.
Svetlana, Zuzana, Ivana, Valéria, Karolína či ďalšie, nemáte to asi úplne ľahké a som šťastná, že nežijem Váš život a nemusím mať vaše dilemy. Možno vlastne ani žiadne nemáte, mám ich len ja, aj za Vás. Ale aj tak si záverom neodpustím povedať, že nestačí, ak je niekto dobrým otcom v súkromí, mal by byť slušným človekom aj verejne. Musí byť ťažké žiť s pocitom, že to tak nie je…
