Hlboký omyl poslanca Budaja …alebo čo odznelo na tlačovke OĽANO

Už sme si asi zvykli na to, že na tlačových konferenciách hnutia OĽANO zvykne odznieť všeličo. Na tej včerajšej (6. februára 2020) však museli slová Jána Budaja zaraziť každého, kto sa nejakým spôsobom podieľal na budovaní nového demokratického systému bezprostredne po novembri 1989. Ten totiž v súvislosti s diskusiou o novom volebnom systéme okrem iného povedal: „Po revolúcii bola polemika o tom, aký volebný systém má nová demokracia mať. Aj OF aj VPN boli za väčšinový volebný systém. Ako viete, väčšinový volebný systém znamená, že strany kandidujú s konkrétnymi volebnými programami, presne s takýmito programami rozvedenými detailne na každý rezort a s tými programami ľudia rozhodujú o tom, čo sa má stať po voľbách. U nás sa ale žiaľ stalo to, že sme dostali nie väčšinový, ale pomerný volebný systém. V poslednej chvíli a bez možnosti zmeniť, sme sa prizerali tomu, že Federálne zhromaždenie rozhodlo, že do prvých volieb sa ide s pomerným volebným systémom….“.

Nechcem hodnotiť obsah tejto Budajovej „analýzy“ väčšinového volebného systému, no ako človek, ktorý sa priamo zúčastnil na viacerých diskusiách o novej podobe volebného systému bývalej ČSFR a SR, musím nahlas povedať, že Ján Budaj sa veľmi pomýlil. Naschvál nepoužívam slovo „klamal“, lebo by to mohlo znieť útočne a ja nechcem útočiť, iba vysvetliť, prečo sa veci udiali inak, ako ich Ján Budaj interpretoval.

Nové demokratické prostredie po novembri 1989 vyvolalo logickú potrebu svojej legitimácie prostredníctvom parlamentných volieb.

Prakticky bezprostredne po novembrových udalostiach sa v odborných grémiách OF, ale tiež VPN, začala diskusia o podobe nových volebných zákonov do zákonodarných zborov Federálneho zhromaždenia ČSSR (FZ), Slovenskej národnej rady (SNR) a Českej národnej rady (ČNR).

Základná podoba volebných zákonov sa pritom sformovala počas rokovaní „za okrúhlymi stolmi“ už v januári 1990, pričom o volebnom systéme sa s konečnou platnosťou rozhodlo na rokovaní  vo Valdštejnskom paláci dňa 11. januára 1990.

Zúčastnené politické strany a hnutia (OF, VPN, KSČ, ČSS, ČSL, DS a SS) sa zhodli (podčiarkujem „zhodli“), že  poslanci všetkých zákonodarných zborov budú volení systémom pomerného zastúpenia v 12 volebných obvodoch (8 v Čechách a 4 na Slovensku), dohodla sa prahová klauzula pre vstup do parlamentu na 5 %, možnosť uplatniť prednostné hlasy a tiež, že kandidovať budú môcť politické strany, ktoré preukážu, že majú najmenej 10 000 členov (alebo predložia petíciu podporenú takým istým počtom sympatizujúcich).

Základom politickej dohody bolo rozhodnutie o zavedení systému pomerného zastúpenia pre voľby do všetkých zákonodarných zborov a toto rozhodnutie, pokiaľ si pamätám, malo podporu všetkých odborníkov, ktorí v tom čase pôsobili ako poradcovia tak na federálnej, ako aj na republikových úrovniach.

Zástupcovia zúčastnených strán vychádzali pritom práve zo známych negatívnych dôsledkov väčšinového volebného systému, medzi ktoré patrí najmä: vysoký prepad hlasov, podpora vlády jednej silnej politickej strany, ktorá reálne nedisponuje väčšinovou podporou v celoštátnom meradle, diskriminujúce pôsobenie voči malým politickým stranám,  potláčanie vplyvu politických a iných menšín, vytváranie väčšieho priestoru pre volebné manipulácie – volebná geometria a ďalšie.

Každý súdny politik si totiž už v tom čase uvedomoval, že iba proporcionálny (pomerný) volebný systém môže zohrať zásadnú a pozitívnu úlohu pri formovaní nového a demokratického politického systému a parlamentnej demokracie, nakoľko (na rozdiel od väčšinového) tento podporuje politický pluralizmus a uľahčuje integráciu rozmanitých záujmov a sociálnych skupín do formujúcich sa politických strán.

A želaný efekt rodiacej sa parlamentnej demokracie sa skutočne dostavil.

Vo voľbách do Slovenskej národnej rady v roku 1990 už totiž kandidovalo celkovo až 16 nových politických strán (reakcia na predchádzajúcu vládu jednej politickej strany) a práve vďaka proporcionálnemu volebnému systému získali poslanecký mandát reprezentanti až siedmych politických strán (VPN, KDH, SNS, KSS, ESWMK, DS a SZ).

Výsledkom bolo reálne obnovenie parlamentnej demokracie aj v našich podmienkach.

Aj vďaka uvedenému dnes aj historici pozitívne hodnotia zavedenie proporcionálneho volebného systému ako: „výsledek cílevědomé politické úvahy těch, kteří ji byli schopni vést na příslušné odborné urovni a kteří ji zároveň mohli vést na rozhodujíci politcké rovine.“

Poznajúc teda históriu a fakty, človek sa musí opýtať, čo a komu chcel pán poslanec Budaj svojím vystúpením na tejto tlačovej konferencii OĽANO povedať, a prečo rozpráva veci inak ako sa v roku 1990 skutočne odohrali?

P.S.

O volebnom systéme v Slovenskej republike v roku 1990 rozhodla Slovenská národná rada zákonom č. 80/1990 Zb. a nie Federálne zhromaždenie.

1.Pozri napr. SUK, J.: Labyrintem revoluce. Aktéři, zápletky a križovatky jedné politické krize. Praha: Prostor, 2003, s 271  a nasl.