Náckovia v nás
Mal som kedysi známeho – militantného antifašistu. Vždy, keď som ho stretol, vyzeral byť „po boji“ – dobité hánky, občas nejaká modrina na tvári. Zjavne to nebolo iba v sebaobrane. Keď som sa ho pýtal na podrobnosti, len sa potmehúdsky usmieval – očividne mu tie útoky robili radosť.
Po niekoľkých takýchto stretnutiach s ním mi napadla otázka: „Čo by si robil, keby žiadni náckovia neboli?“
„Niekoho by som si už našiel…“
Uplynulo odvtedy asi 15 rokov, ale tá spomienka sa mi dnes často vynára pri sledovaní diskusií na webe – keď vidím, koľko agresivity v sebe majú aj „tí dobrí“. A obávam sa, že to len prispieva k čoraz väčšej polarizácii spoločnosti – buď si náš, alebo si debil, príp. rovno kokot.
Rozumiem, že sme mnohí/é frustrovaní/é a nahnevaní/é. Niekedy mám pocit, že sme ako také tlakové hrnce – plné zlosti – a stačí iba malá zámienka – a bum, už sa to valí. Ale obávam sa, že akokoľvek niekomu online vynadáme, tak úľava sa nedostaví, ani svet sa veľmi nezlepší – skôr naopak, a z Facebooku sa iba stáva akási rastúca skládka emočného odpadu.
Na úľavu fakt odporúčam iné metódy (šport, bojové umenia, psychoterapia, dobrovoľníctvo…).
A pokiaľ nám ide o presvedčenie oponenta (či svedkov debaty), tak z hľadiska stratégie úplne súhlasím s Andrejom Bánom, že so zarytými kotlebovcami nemá zmysel diskutovať, pretože zo svojich postojov nepoľavia.
Zjednodušujúci príklad – ak si predstavíme hodnotovú škálu od liberalizmu na jednej strane po fašizmus na druhej, tak medzi týmito dvoma pólmi je veľa názorových odtieňov a ĽUDÍ, ktorí viac či menej inklinujú k jednej alebo druhej strane, príp. im to je jedno. Ak sa však čo i len trošku prikláňate k jednej strane, a druhá strana celý váš tábor nejak negatívne onálepkuje – čo to s vami spraví? Asi si nezíska vaše sympatie, a možno sa iba viac zradikalizujete. Ako hovorí expert na riešenie konfliktov Dušan Ondrušek – nálepky sú vždy nešťastné, pretože po nich prichádza druhá fáza, keď sa od verbálnych útokov preskočí do fyzického násilia.
Ak teda chceme niekoho presvedčiť, aby nevolil ĽSNS, zmysel vidím v SLUŠNEJ diskusii s ľuďmi, ktorí sa na tej hodnotovej osi nachádzajú bližšie k stredu.
Povýšenecké a vulgárne vyjadrenia nám možno zvýšia sledovanosť, ale obávam sa, že len prilejú olej to už beztak rozpáleného ohňa. V nenávisti, či v pocite morálnej nadradenosti („my sme lepší ako oni“), si potom môžeme s fašistami rovno ruku podať. A navyše náš štýl komunikácie môže niektorých/é nerozhodnutých/é voličov/ky vypolarizovať tak, že to nakoniec hodia práve kotlebovcom.
To neznamená byť populista, nikoho sa nedotknúť, byť len „ľúbivý“. Len si možno pri písaní predstaviť, či a ako by sme to tomu človeku povedali do očí. Aby sme neboli ako tieto 2 psy, čo na seba štekajú cez bránu/internet.
Text bol publikovaný aj ako výstup projektu financovaného programom Erasmus+.
