Arnošt Steiner – náš židovský Rambo

Arnošt Steiner pochádzal zo židovskej rodiny a jeho matka, sestra a jej bábätko boli zavraždené v Osvienčime. Keď prebiehala likvidácia jeho rodinných príslušníkov, museli 24 ročný Steiner s jeho 58 ročným otcom lopotiť v nacistickom pracovnom tábore, ktorý sa nachádzal v okupovanom Poľsku. Keby sa nestalo niečo výnimočné, tak by ich tam nacisti zodrali a zo Steinera by sa nestal vojnový hrdina. Osud to však zariadil inak. V jeden deň si jeho spoluväzeň povedal, že stačilo fyzického týrania zo strany nacistických strážcov a jednému z nich všetko oplatil, na čo sa strhla mela a mnohí väzni sa dali na útek. Vtedy stáli pri Arnoštovi a jeho otcovi všetci anjeli strážni a pomohli im prejsť okupované územia, prekročiť hranice a padnúť do zajatia v Sovietskom zväze.

Nasledovala štandardná procedúra. Za ilegálne prekročenie hranice bol v tom čase automaticky gulag. Iba početná skupina okolo Ludvíka Svobodu, ktorá bojovala na strane Poľska a koordinovala svoj ústup so Sovietmi, išla do viac-menej nadštandardnej internácie, ale zvyšní Slováci, Česi a hlavne Rusíni z Podkarpatskej Rusi išli do skutočných gulagov. Až keď sa Sovietsky zväz prestal kamarátiť s nacistickým Nemeckom, bolo možné týchto ľudí verbovať do československých síl vedených československou exilovou vládou v Londýne, ktoré mali bojovať bok po boku Spojencov proti nacistickému Nemecku.

Buzuluk a Bitka pri Sokolove

Takto sa obaja Steinerovci dostali do Buzuluku a pridali sa k nášmu 1. československému samostatnému poľnému práporu v ZSSR (aj keď jeho otec už bol pristarý na boj a makal v tyle). Arnošt Steiner začínal ako veliteľ čaty ťažkých guľometov (bojovala s guľometmi maxim, ktoré sa tiež stali symbolom Východného frontu, avšak Steiner ako ich veliteľ bojoval so samopalom). Ťažké guľomety sa počas boja rozmiestnili po frontovej línii a podporovali pechotu a delostrelectvo. V slávnej Bitke pri Sokolove, ktorá bola súčasťou Tretej bitky o Charkov, bránil Steiner kľudnejší úsek frontu, pričom hlavný nápor nepriateľa bol vedený na samotné Sokolovo a rotu Otakara Jaroša.

Ako som už písal v súvisiacom článku, Nemci za pomoci najelitnejších formácií Waffen-SS prelomili sovietsky úsek frontu a snažili sa opätovne dobyť Charkov, čím ohrozovali aj Čechoslovákov brániacich úsek južne od mesta. Prišiel rozkaz na ústup a náš prápor sa dal do pohybu východným smerom. Steiner viedol svojich ľudí cez územia obsadzované nepriateľom. Tankovým formáciám sa vyhýbali tak, že sa maskovali v lesíkoch, až dorazili do obce Mochnač, prekročili rieku Donec (Severský Donec), Sovieti za nimi odpálili most a z rieky sa stala nová frontová línia. Čechoslováci boli po veľkých stratách stiahnutí z frontu a o Charkov sa muselo neskôr bojovať v Štvrtej bitke o Charkov.

Bitka o Kyjev

Náš prápor sa rozrástol na brigádu, ktorá bola nasadená v Bitke o Kyjev. Ako som už písal v mojom článku o Čechoslovákoch v Bitke o Kyjev, Čechoslováci mali tú česť oslobodzovať centrálnu časť hlavného mesta Ukrajiny, pričom ich postup k hlavnej železničnej stanici bol tak úspešný, že dostali rozkaz pokračovať v oslobodzovaní mesta a v nočnom boji vyčistili hlavnú ulicu Chreščatik a dosiahli rieku Dneper. Na hrote bojovali naše ľahké a stredné tanky spolu so samopalníkmi, za ktorými postupovali ťažké guľomety a pechota. Tanky a samopalníci čistili ulice a pechota išla od domu k domu a likvidovala ostreľovačov a guľometné hniezda.

Práve v Bitke o Kyjev ukázal Steiner, že mu viac sedí dynamický štýl boja, a tak postupoval spolu so skupinou samopalníkov až k železničnej stanici. Mestom sa ozývali detonácie (Nemci odpaľovali čo sa len dalo) a centrum bolo stále plné nepriateľských tankov. Naši samopalníci obsadili železničnú stanicu a boli odhodlaní ju udržať. Keďže sa zotmelo, rozložili okolo nej ohne, aby lepšie videli nepriateľa. Opodiaľ sa mihali siluety tankov, a tak Steiner zobral niekoľko samopalníkov a išli skontrolovať situáciu. Tri tanky sa presúvali ich smerom a v tme nebolo možné rozoznať, či ide o nepriateľa, až kým nebolo neskoro. Samopalníci sa kryli v garáde a keďže nemali protitankové zbrane (ani protitankové granáty), tak na nepriateľov postupujúcich s tankom zaútočili strelnými zbraňami. Nastal chaos, trafení vojaci stonali v bolestiach, Nemci strieľali na všetky strany, ale už neprichádzali ďalšie odvetné rany, a tak nemecký veliteľ rozkázal svojim vojakom, aby prešli okolité budovy a hnal ich stále ďalej a ďalej neuvedomujúc si, že Čechoslováci sú od neho na metre.

Nemci však už boli na ústupe. Ulicami sa tiahla kolóna vyše stovky nepriateľských tankov, ku ktorým sa pripojili aj predmetné tri tanky a všetci opúšťali Kyjev juhozápadným smerom, lebo Sovieti zovierali mesto a hrozilo im obkľúčenie. Naši samopalníci sa tomu museli len prizerať, lebo mali len strelné zbrane. Po kolóne sa na miesto činu dostavili dva nákladiaky plné nemeckých ženistov, ktorí mali za úlohu odpáliť blízky most. Steiner a jeho samopalníci spustili paľbu a z druhej strany ich zovreli československí ženisti, ktorí sa na mieste ocitli v správnom čase. Čo ostalo nažive naskákalo do áut a trielilo preč. Most bol zachránený.

Bitka o Kyjev predstavovala najúspešnejšie nasadenie Čechoslovákov na Východnom fronte. Od tohto momentu išli naši vojaci už len na dlh a skúsení veteráni končili buď v nemocnici alebo pod zemou. O tom boli boje juhozápadne od Kyjeva, ktoré mali udržať nepriateľa ďalej od hlavného mesta Ukrajiny, aby sa oň už nikdy nemuselo bojovať. Čechoslováci zohrali kľúčovú úlohu pri oslobodení mesta Bila Cerkva. Naša brigáda oslobodila obec Ruda a medzi nimi a mestom stáli už len obce Fursy a Čmyrivka. Kým tanky a samopalníci útočili na Fursy, pechota prekročila mierne zamrznutú rieku Ross a čistila nepriateľské zákopy pred kótou 208.

Ako postupovali na predmetnú kótu, jeden z vojakov vyhlásil, že je polnoc a Čechoslováci si zaželali šťastný nový rok 1944. Ako si tak vzájomne podávali ruky, Steiner si všimol, že pred ním nestojí kolega, ale nemecký vojak. Všetci mali rovnakú bielu kamufláž, ale prezradila ho prilba. V okamihu sa Čechoslovákom vzdalo 18 nemeckých vojakov, ktorí sa k nim primiešali pri čistení jedného zo zákopov s cieľom, že akonáhle by sa skupina priblížila k ďalšiemu nemeckému zákopu, tak by Čechoslovákov zovreli a pravdepodobne do jedného postrieľali.

Sovietska 74. strelecká divízia bola podporovaná československými delostrelcami a odrezala ústupovú cestu z Bilej Cerkvy. Čechoslováci postupovali do mesta v dvoch prúdoch a oslobodili ho 4. januára 1944. Za svoj úspech bola brigáda ocenená Radom Bohdana Chmeľnického, 1. stupňa.

Ostrožany

Boje pokračovali aj južne od Bilej Cerkvy v okolí mestečka Žaškov. Sovieti sa snažili o obkľúčenie nepriateľa v kotli Korsuň-Čerkassy (Korsuň-ševčenkovská operácia) a Stalinovi bol sľúbený ďalší Stalingrad a pomsta za Umaň. Kotol sa podarilo uzavrieť, čomu napomohla aj naša 1. československá brigáda a Nemci mali skutočne vysoké straty, ale z obkľúčenia sa predsa len presekali. Naši boli nasadení v obci Buzivka, ktorú od nepriateľom držaných Ostrožian delila len rieka Horský Tikyč. Nemci neodpálili most cez rieku, lebo ho používali na protiútoky vedené tankami. Obe obce boli mierne svahovité smerom k rieke, a tak mali bojujúce strany dobrý prehľad o činnosti toho druhého. Čechoslováci boli posilnení sovietskym delostrelectvom, kaťušami a protilietadlovými jednotkami, čo zdôrazňovalo dôležitosť ich nasadenia.

Po troch odrazených útokoch, keď bol zničený aj československý tank Jánošík, sa k slovu dostal Arnost Steiner, ktorý postupoval v nočnej akcii spolu s dvoma tankami a skupinou ženistov, ktorí mali za úlohu odpáliť riečny most. Ženisti postupovali pomalšie ako tanky, ktoré sa dostali k mostu ako prvé. Akonáhle ich dobehol Steiner a na jednu T-34 naskočil, tank dostal priamy zásah z protitankového kanóna a Steinera odhodila tlaková vlna. Útok bol prezradený, ženisti si mysleli, že Steiner je mŕtvy, a tak ustúpili krytí druhým tankom. Keď sa Steiner prebral, uvedomil si, že Nemci započali protiútok a ich rojnice postupujú v jeho tesnej blízkosti. Akonáhle ich už nebolo vidieť, z československých pozícií sa ozvalo zborové „Hurá!“ a naša pechota tlačila Nemcov do východiskových pozícií. Steiner sa medzičasom ukryl pod poškodeným tankom a keď sa Nemci priblížili, kosil ich k zemi svojim špaginom.

Počas celého nasadenia na rieke Horský Tikyč boli Čechoslováci neustále bombardovaní zo vzduchu, čo sa zmenilo deň po akcii Arnošta Steinera, keď sa jeden operátor rádia nabúral na vlny nepriateľa a počul volanie pilota vedúceho bombardéra, pričom sa mu nik neozýval. Mladý spojár neváhal využiť svoju prefíkanosť a dokonalú nemeckú výslovnosť a bombardéry naviedol na iný cieľ… na most ponad rieku a nemecké zákopy.

Nasledovalo známe obkľúčenie šiestich nemeckých divízií v kotli Korsuň-Čerkassy, pričom z obkľúčenia sa presekala viac než polovica živej sily nepriateľa, ale už bez ťažkých zbraní a poniektorí bez ručných zbraní či topánok… Plán nevyšiel na 100%, ale nepriateľ dostal krutý úder, čomu napomohli aj naši vojnoví hrdinovia. Počas bitky o Korsuň-Čerkassy zničili naši vojaci tri nepriateľské lietadlá, 20 tankov, 11 kanónov, 20 guľometných hniezd a mali 46 padlých a 104 zranených. Následne vznikol 1. československý armádny zbor v ZSSR a na rade bola Bitka o Dukliansky priesmyk, najkrvavejšia bitka v československej histórii.

Bitka o Dukliansky priesmyk

V porovnaní s Bitkou o Dukliansky priesmyk sa podporučík Arnošt Steiner do týchto momentov len rozhrieval. Po piatich dňoch bojov zostalo z 92 člennej roty ťažkých guľometov už len 11 mužov. Armádny zbor začínal mať akútny nedostatok veliacich dôstojníkov, ktorí museli ísť častokrát príkladom, aby zdvihli nováčikov zo zeme a prešli do útoku, čo viedlo k obrovským stratám. Steiner sa preto stal veliteľom 1. roty slávneho 2. práporu, ktorému chýbali aj velitelia jednotlivých čiat.

Po jednom z úspešných obsadení krvavej kóty 534 zostal Steiner v nemeckom zákope a bol zahľadený do svojej mapy, keď sa k nemu zakradol Nemec, ktorý do toho momentu predstieral smrť a začal ho škrtiť. Steinerovi sa podarilo vytiahnuť svoju nemeckú trofejnú pištoľ a nepriateľa streliť, na čo však stratil vedomie. Akonáhle sa prebral, zákopy už boli znova plné Nemcov a predstierať smrť musel pre zmenu on. Steiner nemusel čakať dlho, lebo Čechoslováci znova obsadili kótu, za čím nasledovali tri nemecké pokusy o znovuobsadenie kóty (za vystrelenia 1500 delostreleckých granátov) a po treťom útoku ju predsa len obsadili.

Po oslobodení mesta Dukla dostali úplne vyšťavení Steinerovci úlohu pokračovať v postupe a v nočnom boji obsadiť kótu 576, ktorá predstavovala medzistupienok pred kľúčovou kótou 694 Hyrowa Góra, ktorá slúžila Nemcom na ostreľovanie krvavej kóty 534 a celého okolia. Tlak nepriateľa bol taký silný, že sa museli zakopať pod kótou 576 a keďže neprišiel rozkaz na ústup, tak svoje pozície držali počas celej noci a odrážali jeden útok za druhým. Ďalší postup bol naplánovaný až na tretiu hodinu poobednú, kedy Čechoslováci obsadili kótu 576 a stáli pred Hyrowou horou.

Čechoslováci sa odhodlali na prefíkaný kúsok. Za pomoci traktorov vytiahli na kótu šesť tankov T-34/76, ktorým velil už v tom čase Hrdina Sovietskeho zväzu Richard Tesařík. Akonáhle boli pripravené, tak sa pustili do prieskumu bojom a prekvapili nemecký prápor, ktorý bránil Hyrowu horu. Tanky boli znovu rýchlejšie ako samopalníci a spočiatku využili moment prekvapenia, ale nasledovali rany z panzerfaustov a schytal to aj samotný Richard Tesařík, ktorý prišiel o jedno oko a druhé mu bolo zachránené len vďaka elektromagnetu. Jeho posádka skončila ešte horšie… strelec a nabíjač padli a vodič mal rozsiahle zranenia.

Druhé prekvapenie prišlo, keď sa na kóte objavilo 52 Steinerovcov a vpadli do boku brániacich sa Nemcov, ktorých zovreli a nasledoval chaotický ústup. Druhý kľúčový kopec Bitky o Dukliansky priesmyk bol zrazu v rukách hŕstky samopalníkov a keď sa o tom dopočul veliteľ 2. práporu a náš veľký vojnový hrdina, štábny kapitán Josef Knop, nechcel tomu veriť a prikázal Steinerovi, aby do vzduchu vystrelil tri zelené svetlice. Pri Knopovi bol v tom čase aj maršal Ivan Konev a na prekvapenie oboch sa nad obrovitánskou Hyrowou horou rozleteli tri zelené svetlice.

Ako som detaile popisoval v článku o Bitke o Dukliansky priesmyk, Čechoslováci boli nasadzovaní z rôznych sekcií frontu s cieľom presekať sa cez štátne hranice. Bola to práve Steinerova rota a rota samopalníkov Michala Bileja, ktoré sa nedali rozhádzať neúspešným útokom našich tankov, zakopali sa pod hraničnou kótou 578 a hodiny bojovali aj na vzdialenosť 30 metrov. V tento deň vystrelili Nemci na Čechoslovákov neuveriteľných 5 tisíc delostreleckých granátov a mín. 2. prápor následne prekročil hranice (preto slávny 2. prápor…) a našich čakala krvilačná kóta Obšár.

Sovieti to skúšali na pravom krídle v priamejšom smere na Svidník, čo v konečnom dôsledku viedlo k najväčšej tankovej bitke na našom území v Údolí smrti. Naši sa tlačili na kótu 536 Javorie (v literatúre Javíra), keď ich prekvapila delostrelecká baráž, granáty vybuchovali v korunách stromov a sekali všetko pod nimi. Takto to schytal aj 29 ročný poručík Michal Bilej, Rusín z Podkarpatskej Rusi, ktorému granát odťal nohy nad kolenami a pomaly vykrvácal.

Steinerovci obkľúčili nepriateľa na kóte 536 Javorie, ktorému sa však podarilo z obkľúčenia dostať, ale už nie znovuobsadiť kótu. Jednotky Červenej armády sa následne tlačili na kótu 481 medzi obcami Dobroslava a Korejovce, v čom ich podporovali aj Steiner a jeho ľudia, ale kótu nie a nie dobyť. Nemci reagovali nasadením čerstvých jednotiek, ktoré sa opakovane púšťali do protiútokov a pri treťom to už nováčikovia v našom zbore nezvládli a ustúpili bez rozkazu. Steiner dokonca videl, ako guľometníci opustili svoj guľomet maxim, za čo ich mal na mieste zastreliť, ale namiesto toho sa chopil guľometu a začal kosiť prekvapených Nemcov. Vojaci sa spamätali a odrazili útok nepriateľa.

Toto bol zlomový bod aj pre Arnošta Steinera, ktorý bol na fronte už príliš dlho a všetci jeho kamaráti boli buď zranení alebo po smrti. Zbor nasadzoval mladíkov zmobilizovaných z Volyne, ktorí neboli dostatočne pripravení na Východný front a už vôbec nie na mlynček na mäso, ktorým bola Bitka o Dukliansky priesmyk. Musela nastať zmena…

Čechoslováci ešte stihli obsadiť kótu 481, následne o ňu prísť a bojovať tak, že boli zakopaní na jednom svahu a na opačnom bol nepriateľ. Arnošt Steiner bol konečne stiahnutý z frontu a dostalo sa mu odpočinku. Bitka o Dukliansky priesmyk vošla do dejín aj obrovským strádaním, keď viazlo zásobovanie, zhoršovalo sa počasie a vojakom sa nedostávalo ani len spánku. Steiner sa stal spravodajským dôstojníkom zodpovedným za prieskum. Niekto iný by velil od stola, ale to nebol jeho štýl…

Zbor potreboval nutne čerstvé informácie, ktoré mohol poskytnúť len dolapený nepriateľský vojak (tzv. „jazyk“), avšak všetky prieskumné misie za týmto účelom zlyhali, a tak sa veci chopil Steiner, zobral so sebou troch samopalníkov a keď sa už priblížili k zákopom nepriateľa a boli pripravení zakročiť, boli všetci potichu spacifikovaní a odtiahnutí preč. Steiner a jeho spolubojovníci skončili v jednom bunkri s vrecami na hlavách a očakávali najhoršie. Na ich prekvapenie sa ocitli v sovietskom bunkri a po zistení, že boli nechtiac zajatí sovietskymi prieskumníkmi, sa všetci na celej udalosti dobre zasmiali.

Oslobodzovanie Slovenska

Steiner pokračoval v prieskumných akciách až do momentu, keď sa front dal do pohybu a Nemci ustúpili od rieky Ondava. Od tých momentov bojoval znovu v prvej línii a oslobodzoval Slovensko. Počas Bitky o Liptovský Mikuláš pôsobil Steiner už ako náčelník štábu 2. práporu 1. brigády a krátko dokonca zastupoval svojho veliteľa. Začiatkom marca 1945 sa 1. brigáda ocitla v nezávideniahodnej situácii, ktorú som detailnejšie popísal v článku o Bitke o Liptovský Mikuláš. Brigáda robila čo mohla a nakoniec boli všetci radi, že sa je podarilo z mesta ustúpiť. Steiner bol následne stiahnutý z frontu a konečne dobojoval.

Armádny zbor mal v tom čase chronický nedostatok veliacich dôstojníkov a kým pred Bitkou o Liptovský Mikuláš tvorili veteráni polovicu zboru, počas bitky bolo nasadzovaných čoraz viac východných Slovákov, ktorí prešli len krátkym tréningom, a tak padol pomer skúsených vojakov na tretinu, čo malo výrazný vplyv na priebeh bojov.

Až na sklonku vojny sa Steiner dozvedel, že jeho rodinní príslušníci už nie sú medzi živými. Len bohovia vedia, koľkých nepriateľov za to poslal na druhý svet. Arnošt Steiner bol stelesnením ruky spravodlivosti, ktorá sa mstila za všetkých zavraždených rasovo prenasledovaných ľudí. Ludvík Svoboda sa o ňom vyjadril, že počas dvoch svetových vojen videl všeličo, ale nič porovnateľného so skutkami Arnošta Steinera, ktorý si počas vojny vyslúžil prezývku Železný Arnošt.

Steiner bol nominovaný na najvyššie sovietske ocenenie – Hrdina Sovietskeho zväzu, ale odmietal vstúpiť do strany, a tak z toho zišlo. V roku 1946 odmietol spolupracovať s komunistickým netvorom, Bedřichom Reicinom a sám požiadal o uvoľnenie z armády. Zvyšok života pracoval ako elektrikár a neupozorňoval na seba, čo mu zachránilo krk a zomrel v totálnom zabudnutí.

Dnes už nežijeme v totalite a na našich hrdinov nesmieme nikdy zabudnúť!

 

Bitka pri Sokolove – zrod hrdiniek a hrdinov

Čechoslováci v Bitke o Kyjev

Bitka o Dukliansky priesmyk (1. diel) – štyri kóty na zapamätanie

Bitka o Dukliansky priesmyk (2. diel) – parašutisti bez padákov

Bitka o Liptovský Mikuláš

Bitka o Ostravu

 

https://www.facebook.com/olejvladimir/