V záhradách

V záhradách je všetko dokonalé – Záhrady nespája nič so svetom a starosťami – miesto rastúceho života, miesto umierania – miesto, kde všetko je dovolené, a nikto nič nemusí – V záhradách vládne elastický čas, čas tak drahocenný, čas voľný, venovaný sebe samému – čas je zdrojom, čas raz skončí – krásny pohodlný konzumný svet – pohodlné väzenie – V záhradách ľudia umierali od nečinnosti, modlili sa za smrť – pre spoločnosť prebytoční, keď ešte zvládali robiť – Záhrady sú ľudské rezervácie – ľudia ako mravce – pod taktovkou efektívneho systému.

Záhrady sú dokonalé parky, v ktorých deti vyrastajú v nekontrolovanej slobode, odlúčení od rodičov, a je to zároveň miesto, kde ľudia na dôchodku dožívajú svoj život.

Boli to štyridsiate narodeniny Dušana Naturela, narodeniny, na ktoré zabudol, o ktoré nestál, roky nerátal, nemyslel na to, mal svoj výskum, svoje laboratórium, svoj tím, svoje pokusné myši. A bola tu ešte Valová, ktorá hodnotila a zoraďovala výskumné projekty a posúvala ich ďalej, a ktorú chcel aj nechcel pozvať na rande.

Nechcel myslieť na štyridsiatku. Nechcel ísť do dôchodku. Ale taký bol kolobeh vecí. Musí uvoľniť miesto mladším, novým nápadom, nesmie stáť v ceste. V skutočnosti však v pozadí pracovali stroje, ktoré zefektívnili logistiku a hospodárstvo. V podstate by nemusel okrem vedcov pracovať nikto.

„…ide vcelku o jednoduchý základný problém: o svet, v ktorom tvorivú prácu, zodpovednosť jednotlivca, jeho radosť a zadosťučinenie z práce ako ľudskej spoločenskej realizácie nahrádza síce krásny, pohodlný a všestranne hmotne zabezpečený, ale umelý raj.“

Je to v podstate bájny sen Čevenguru, sen Jacka Londona v Železnej päte, Ten báječný deň ľudstva, svet komunizmu, svet, v ktorom práca strojov oslobodila ľudí od manuálnej práce a odtrhla ich tak definitívne od prírody.

Svet bol šedé a pretechnizované miesto. Pre deti a starcov sa vytvorili parky a rezervácie, kde mali všetko na čo si pomysleli, i keď ani tu nebolo všetko zadarmo, ale každý mal aj tak štedré dôchodky.

Pri deťoch sa presadzovala chladná filozofia, že keď sa deťom dá vo výchove voľná ruka, tak potom, keď budú starší, budú už unavení zo slobody a nastúpi tvrdé štúdium. A rodičia sa tak mohli ďalej venovať svojej užitočnej práci pre spoločenstvo, ktoré v pozadí riadili sily, ktoré ich z väčšej časti ani nepotrebovali.

„V záhradách to vyzerá ako vo velikánskom parku, ani stopy po strojoch či po práci, všade len rafinovane skrytá technika uľahčujúca užívanie… A domy ako zo starých pohľadníc, vežičky, zákutia… Spomínam si na akési samotárske výlety ku plotu, ktoré som tajil, za ktoré som sa hanbil… Dalo sa odtiaľ nazerať do rezervácie a zároveň na pohrebisko, vanulo odtiaľ akýmsi močiarnym zápachom, doliehala na mňa vlhkosť, čo vystupovala z poprepletaných rastlín…“

Dušan dostane nápad a chce si silou-mocou ešte vyčerpať dovolenku. Musia mu vyhovieť. Nikdy si dovolenku nezobral. Výskum bol jeho život.

Mohol odletieť na Cyprus. A v najhoršom prípade aj tam boli Záhrady. Najradšej by ale stále ešte pracoval v ústave. Ale nemôže, nedovolia mu to, je to proti predpisom veku ľudskosti, v ktorom človek predsa neodchádza do dôchodku ubitý, v ktorom predsa nemôže byť človek taký egoistický a myslieť si, že je nenahraditeľný a nechce uvoľniť svoje miesto ďalším.

„Je najvyšší čas, Dušan, aby si sa venoval najmä sebe, svojim záľubám. V tvojom veku má človek ešte dosť síl, aby sa mohol preorientovať. Polovicu života máš pred sebou a celý ten dlhý čas môžeš venovať vlastnej fantázii! Čo by sme my, ostatní, dali za také šťastie.“

V záhradách je akási zvláštna melancholická atmosféra stiesnenosti a odľudštenosti, tatarkovská a kafkovská absurdita – bizarnosť však vystrieda postupné pohlcovanie Dušana Naturela šialenstvom.

Svet tu je dvojaký. Svet techniky a technicky naplánovanej prírody, premyslenej do posledného detailu. Ľudia zistili aspoň toľko, že nemôžu prírodu odstrániť úplne. Dušan Naturel si uvedomuje, že žije v uzavretom kruhu, a že to nebude lepšie, že nič sa nezmení, systém fungoval bezchybne. „Uvedomil som si, že nevyhnutnosť nemožno zmeniť, možno sa jej len prispôsobiť – a vtedy zmení ona vás.“

Dušan Naturel sa pokúsi nevyhnutnosť nevnímať, len aby ho potom znova dostihla trikrát tvrdšie a horšie, než si kedy vedel predstaviť.

Jeho život sa postupne rozpadáva, ako duchom upadá do komplikovaného paranoidného labyrintu, ktorý si jeho účelu pozbavený mozog vykonštruoval v snahe niečo robiť, niečo riešiť, mať nejaký zmysel, účel. Napokon však zistí, že niet úniku, nedokázal to, nedá sa, nikdy to nekončí…

Jediné, čo Dušan Naturel uzrel bola skaza a nekonečné zástupy mäsožravých mravcov, ktoré postupne okolo neho uzatvárajú kruh, sú v jeho mysli, nikdy nezabudne na ten pohľad, keď mŕtvych požierajú – je to kolobeh – tak to chodí – telo je aj po smrti užitočné a vracia sa prírode.

„Odlietal z Cypru, ale jeho fascikel ho už prebehol. Bol už dávno V záhradách. Politike zdanlivých fasciklov nikdy celkom neporozumel. Vedel všetko, čo sa o tom dalo zistiť, no mýlilo ho práve to, že sa to mohol dozvedieť každý, kto chcel, a pritom sa všetci bez odporu, ba s radosťou podvoľovali naivnému klamu a triku. Choroba… Psychológovia sa porýpali v jej pekle a predpeklí a zistili, že predpeklím je tentoraz strach z počítačov, akási dvojdomosť osobnosti. Každý sa obával svojej druhej, presnejšej a symetrickej polovice, svojho drobnohľadového obrazu, ktorý sídlil v príslušnom stroji. Stroj vedel o osobe viac ako ona sama, pred strojom sa nedalo ukryť, ani ho tromfnúť sebalepšou pamäťou…  A tak zaviedli odborníkov na formálne fascikle, ktoré zdanlivo prinavrátili praktiky predtechnickej personálnej politiky. Stránka už nikdy neprichádzala do kontaktu so skutočným strojom, stretávala sa iba s papierovým fasciklom a s človekom, čo ho prinášal.“ (V záhradách, Smena 1982)

„Vedecko-fantastická literatúra má a mala by byť príležitosťou odpovedať na úvahy o budúcnosti dnešného človeka, mala by inšpiratívne ukazovať jeho možnosti, mala by varovať pred nedomyslením faktorov technického pokroku. Alta Vášová ukazuje stav dosiahnutých sociálnych výhod a súčasne problematiku sveta, ktorý musel vyriešiť problém ničenia prírodných zdrojov. (V záhradách) je konfrontáciou niektorých problémov a anomálii spoločnosti, ktorá už dosiahla štádium sociálnej rovnosti, usiluje sa o zabezpečenie človeka, no ešte v produktívnom veku ho zbavuje možnosti tvorivého využitia síl a rozvinutia osobnosti. Vedec Dušan Naturel sa v dramatickom príbehu stáva akýmsi varovaním pred metódami, ktoré zo života odstránili radosť z tvorivej práce, prirodzené riziká, skutočný zápas o nové dimenzie poznania.“ (Břetislav Trhulář)

Brilantný a zabudnutý slovenský dystopický román V záhradách, je vrcholovým dielom svojho žánru a prekračuje jeho hranice podobne ako Zvieracia farma, 1984, My, Démon súhlasu a Prekrásny nový svet. Jeden z vrcholových románov spolu s románom Po z 1979 zapadli do zabudnutia, pričom by mali byť výkladnou skriňou modernej slovenskej antiutopickej literatúry.