Slovenská režisérka Sláva Daubnerová vo štvrtok debutuje v Mariinskom divadle v Petrohrade. Na pozvanie Valerija Gergieva

Keď som v lete robil pre portál Opera Plus rozhovor s ruským skladateľom Rodionom Ščedrinom – autorom opery Lolita, posťažoval sa mi, že pre jej uvedenie panuje v Rusku dlhodobo nepriaznivá situácia. Dúfal však, že ju raz uvidí aj na niektorej poprednej ruskej scéne. „Najlepšie by bolo, keby ju do Ruska priniesol Valerij Gergiev,“ – povedal mi.

Keďže tento dirigent o niekoľko dní neskôr dirigoval koncert na Bratislavských hudobných slávnostiach, spýtal som sa Ščedrina, či nechce za ním do Bratislavy prísť. Ale v tom čase nemohol. Požiadal ma však, aby som sa pokúsil po koncerte Gergieva vyhľadať a odovzdať mu jeho pozvanie prísť si Lolitu do Prahy osobne pozrieť.

V doprovode ďalších dvoch ľudí som sa naozaj vybral za Gergievom odovzdať mu Ščedrinove pozvanie a diskutovali sme spolu o pražskej produkcii opery, a to až dovtedy, kým uprostred rozhovoru Gergijev nečakane vytiahol telefón a so šibalským úsmevom na tvári začal vytáčať nejaké telefónne číslo. Volal Ščedrinovi. Zapol hlasný odposluch a chvíľu sme takto telefonovali “všetci spoločne“. Pýtal sa aj na réžiu, ale meno režisérky mu v tej chvíli ešte nič nehovorilo. Ščedrin, ktorý inak vystupuje veľmi umiernene, sa však pri tejto otázke vyjadril pomerne jednoznačne: „Režisérka je úplný génius!“

Rozhovor potom ukončil nezáväzným prísľubom, že by si možno aj niekedy našiel čas, ale musí objaviť voľné miesto vo svojom preplnenom kalendári. Misia bola splnená, odkaz som odovzdal a neočakával som, že by ešte mala mať pokračovanie. Lenže mala.

Valerij Gergiev 10. novembra 2019 do Prahy naozaj prišiel. Len kvôli Lolite. A bol jej prevedením a réžiou natoľko uchvátený (hudbu už poznal z minulosti, pretože koncertne dirigoval jedno dejstvo), že sa takmer okamžite rozhodol produkciu preniesť aj do Mariinskeho divadla. Znamenalo to prizvať aj samotnú režisérku, aby svoj výklad inscenovala v Rusku s novým tímom. A tak v Mariinskom divadle v Petrohrade debutuje nielen Ščedrinova Lolita, ale spolu s ňou aj slovenská režisérka Sláva Daubnerová. 

Sláva Daubnerová počas skúšok Lolity v Mariinskom divadle

Sláva, aký je to pocit, keď ti zavolá jeden z najväčších súčasných svetových dirigentov Valerij Gergiev, že má záujem priniesť do Mariinského divadla tvoju inscenáciu? 

Keď mi volal, práve som šoférovala. Nevedela som, čo chce, tak som mu len povedala, že s ním práve nemôžem hovoriť a zložila som.

Len málokto položí telefón Gergievovi…

Musela som nájsť miesto kam odstaviť auto a o desať minút som mu zavolala späť, to už medzitým on mal orchestrálku, takže musel vyjsť von a vtedy mi to povedal. Respektíve povedal len, že uvažujú nad tým, že by chceli, aby Lolita bola u nich uvedená v mojej réžii. Bol to pre mňa samozrejme obrovský šok.

Myslíš, že vôbec niekedy slovenský režisér režíroval v Mariinskom divadle? Alebo že by sa tam aspoň uvádzala nejaká „naša“ réžia? 

Tak o tomto nemám prehľad. Možno by to bolo zaujímavé zistiť. V každom prípade vtedy mi ešte ani nebolo úplne jasné, či z toho naozaj niečo bude, pretože formulácia, že o tom uvažujú, v konečnom dôsledku ešte nič nemusela znamenať. Lenže na druhej strane, ako vidieť, stalo sa to realitou.

Nepočítala som s tým, že by sa všetko zomlelo tak rýchlo, už som mala na február naplánované nejaké veci. A naraz prišla ponuka, že mám ísť do Ruska pripravovať premiéru. Musela som si všetko preorganizovať, a nebolo to až tak jednoduché, pretože to nie je len o tom, či ja v tom čase budem môcť prísť, ale aj aby môj team ľudí bol vtedy k dispozícii. Aby sme to tam mohli zrealizovať spoločne.

V Mariinskom to totiž chceli nanovo naskúšať s ich vlastným castom. Na premiéru by sa síce ako účinkujúci zobrali štyria hlavní protagonisti z pražskej inscenácie, avšak všetky ostatné postavy stvárnia domáci a miestny bude taktiež zbor a dievčenský balet. Neskôr aj štyri hlavné postavy prevezmú ďalší speváci, takže bolo mi povedané, že by som mala v Petrohrade naskúšať aj tento druhý cast s kompletne novým obsadením.

Záber z inscenácie. Foto: Patrik Borecký

Ak by sa toto dielo u nich stalo repertoárovou produkciou, k čomu to zrejme nakoniec celé smeruje, tak potom je to pomerne veľká vec… 

Mne to zatiaľ ešte takto ani vôbec nedochádza, zbehlo sa to všetko veľmi rýchlo. Ale to, že tá réžia mala taký úspech, je len čiastočne moja zásluha. My sme už od začiatku cítili, že Ščedrin operu nesmierne dobre napísal a teraz nehovorím len o hudobnej stránke, ale najmä o jeho veľkom cite pre divadelníctvo.

Takže práca nám aj so slovenským scénografom Borisom Kudličkom išla od prvej sekundy ako po masle. Niekedy sa síce hovorí, že ak sa s niečim veľmi natrápiš, tak potom aj výsledok bude výborný, avšak ja mám doposiaľ presne opačnú skúsenosť. Keď niečo išlo „samé“ od počiatku, tak to už takto išlo potom až do konca.

Záber z inscenácie. Foto: Patrik Borecký

Muselo zrejme dôjsť aj k istému posunu vo vnímaní hrozby z výkladu niektorých ruských zákonov. Ščedrin mi totiž ešte v lete hovoril, že v Rusku sú niekoré paragrafy tak nejasne formulované, že pri ich nešťastnom výklade sa dá toto dielo interpretovať aj ako propagácia pedofílie, za čo sú tam veľmi prísne tresty. Práve preto sa Lolita doteraz v Rusku inscenovala len raz a aj to len v Perme, teda na úplne okrajovej scéne. 

Je viacero rozdielov medzi tým, ako o niektorých veciach pojednáva kniha, ktorá bola predlohou opery a ako o nich hovorí samotná opera, alebo môj režijný výklad. V knihe je rozprávačom hlavná postava Humbert a ja vychádzam z toho, že ide o tzv. nespoľahlivého rozprávača, teda takého, ktorý podáva výklad vždy len zo svojho pohľadu, tak ako veci vidí on, alebo tak ako sa mu to hodí. V jeho podaní je potom iniciátorom erotických hrátok dvanásťročná Lolita, nakoľko tá ho zvedie ako prvá. Preto je často dezinterpretovaná ako predčasne vyvinutá zvodkyňa. V mojom chápaní je však jednoznačnou obeťou ona.

Inšpiroval ma hlavne prípad Sally Hornerovej z roku 1948, ktorý sa stal pravdepodobne prvotným zdrojom samotného Nabokova, keďže na konci knihy sa o ňom zmieňuje. Je to prípad únosu 11 ročného dievčaťa, ktoré bolo unesené a sexuálne zneužívané.

Ale je pravda, že opera môže byť aj tak naďalej vnímaná ako škandalózna. Pri jej premiére vo Švédsku prebehli dokonca nejaké protesty. Tam sa hrala vo švédčine (z dôvodu, že držiteľ licencie si chcel ponechať rusky hovoriaci trh pre seba a tak si vyhradil podmienku, že povoľuje inscenovať dielo len v jazyku, ktorým hovorí menej ako 10 miliónov ľudí – poznámka autora).

V zahraničí sa opera nikdy predtým v ruštine neuvádzala, po prvýkrát to bolo až teraz v Prahe. A to bolo z režisérskeho pohľadu vlastne obrovskou výhodou, lebo som mala vo všetkých hlavných postavách, na ktorých celá opera stojí, rusky hovoriacich protagonistov a tak nebol žiaden problém s porozumením textu. Včítane najjemnejších nuáns a jazykových odtieňov.

A pokiaľ ide o spomínané svojvoľné interpretácie ruských zákonov, či dokonca až prípadné obvinenia z propagácie pedofílie, tak nemám informácie, ako je to v Rusku v tomto smere práve teraz. Ale faktom je, že opera sa tam nehráva.

Sláva Daubnerová v Mariinskom divadle počas prípravy inscenácie

Pes je možno zakopaný aj v tom, že teraz ju do jedného z najvýznamnejších operných domov Ruska a aj sveta – Mariinskeho divadla – prináša Valerij Gergiev. Ten má doma takú moc a postavenie, že na neho si nikto netrúfne. Tým sú zrejme aj akékoľvek prípadné obvinenia vopred vyriešené. 

Áno, je to ak ako hovoríš.

Mňa zaujalo, že napriek tomu, že samotná inscenácia sa v Prahe veľmi vydarila, české kritiky boli až na výnimky negatívne. Niektoré dokonca spochybňovali samotnú voľbu tohoto titulu, vraj načo je potrebné inscenovať práve Ščedrina. Niekedy som mal pocit, že im vadilo dielo ako také, bez ohľadu na spôsob jeho prevedenia. Prečo bola česká kritika voči Lolite tak negativisticky predpojatá?  

To nie je len voči Lolite, ale všeobecne. Ja mám na to takú teóriu. Som presvedčená, že je to forma averzie voči bývalému vedeniu divadla. Zo strany časti kritiky ide o programové vetovanie takmer čohokoľvek, čo bolo inscenované. Snáď okrem môjho Šostakoviča (Orango / Antiformalistický jarmok – poznámka autora) – na to boli naozaj vynikajúce kritiky, lebo raz za čas aj českí kritici niečo pochvália. Rovnako inscenácie, ktoré robil režisér Daniel Špinar, tie tiež pochválili, ale inak to bol sústavný hejt a niekedy až úplne urážlivý.

Ja som to ale aj trochu čakala, lebo aj na Janáčkove Výlety pána Broučka sme mali veľmi nenávistné recenzie. Vadilo im napríklad, že sme tam mali nahé ženské telá. Do divadla prichádzali maily. Vraj do zlatej kapličky sa nahota nehodí, lebo je v tomto prostredí nedôstojná. Pritom stačí zdvihnúť zrak a na strope majú namaľované samé nahé ženské telá a kdekade po divadle sú rozmiestnené polonahé sošky. Tak potom aký je s tým vlastne problém?

Toto všetko som však vedela nejako stráviť. Ale keď pod čiernu zem zniesli už aj Pelageu (Pelagea Kurennaja – predstaviteľka Lolity, ktorú si pre jej vynikajúce spevácke danosti vybral sám Ščedrin – poznámka autora), tak to už bolo naozaj príliš aj na mňa. Ona sa na to perfektne hodí, jej hlas nie je mohutný, ale práve preto si myslím, že Ščedrin ho má rád, lebo je taký špecifický a ľahučko znie. A Pelagea spievala aj v minulosti viaceré Ščedrinove veci. On zrejme veľmi dobre vie, prečo jej ich dáva spievať. A bolo aj vidieť, že má k tejto hudbe evidentne vybudovaný vzťah.

Predstaviteľka Lolity Pelagea Kurennaja. Vľavo Petr Sokolov. Foto: Patrik Borecký

Keď som Gergievovi v Bratislave hovoril, že hlavnú rolu v Prahe spieva Pelagea Kurennaja, tak kategoricky zahlásil, že to je predsa samozrejmé, že to bude spievať ona. To bol taký celkom zaujímavý moment. V tej chvíli vyznel veľmi rezolútne. Kurennaja je sólistkou práve v Mariinskom divadle, takže vyzerá to tak, že jej veľkým fanúšikom je nielen Ščedrin, ale aj sám Gergiev.  

Gergiev aj Ščedrin hudbe a spevu určite veľmi dobre rozumejú. O to zvláštnejšie potom vyznieva, že česká kritika mala úplne iný vkus. Ja si ale hlavne myslím, že to všetko bolo aj tak namierené voči tomu titulu principálne. Napísali, že vraj sa uvádza ďalší zbytočný titul. Lenže to pomaly už píšu na úplne všetko.

Valerij Gergiev 9. októbra 2019 v Bratislave počas diskusie o Lolite 

Ty si predtým tušila, že na predlohu Nabokovovej knihy bola napísaná opera?  

Nie, ja som o Lolite nevedela. Robila som si rešerš, pretože som si mohla v Prahe vyberať medzi viacerými titulmi. Bolo to v podstate prvýkrát, čo som dostala voľnú ruku vo výbere titulu. Zavol mi vtedy šéfdramaturg Ondřej Hučín a povedal mi, ze by chceli, aby som u nich robila ďalšiu vec.

Už na premiére Broučka sme s dramaturgom Benom Blachutom a Silviou Hroncovou žartovali, že mi do kolekcie chýba Stavovské divadlo – keďže som robila na Novej scéne ND, nasledovala Statní opera a Národné. Ale kedže scéna bola obmedzená priestorom Stavovského divadla, mnohé z opier, o ktorých sme pôvodne uvažovali, by sa tam vôbec nezmestili.

Ale Lolita – to bolo iné, tá nemala tento problém a navyše na to som mala vyslovene chuť, lebo je to komorný a vzťahový príbeh s dobre vykreslenou psychológiou postáv.

Lolita bol nápad Silvie Hroncovej, ona je intuitívny človek a má skvelé nápady, ona mi ju vnukla. Pri výbere scénografa som ju prosila, aby skúsila do tímu získať Borisa Kudličku, čo nie je jednoduché zadanie, keďže Boris je jeden z najlepších scénografov na svete.

Silvií Hroncovej som vďačná za to, že som v Prahe mala možnosť robiť či už spomínané Výlety pána Broučka alebo Orango / Antiformalistický jarmok. Samozrejme tiež umeleckému vedeniu, Petrovi Kofroňovi a šéfdramaturgovi Ondrejovi Hučínovi. Naozaj sa mi tam dostalo veľkej podpory.

Šostakovič sa dokonca veľmi dobre uchytil, hralo sa to tuším päť rokov a nebyť toho, že sú tam termínovo obmedzení, tak by to možno hrali aj doteraz. Na základe toho úspechu som od Silvie Hroncovej potom dostala aj ponuku na Romea a Júliu a to už bola veľká opera.

Zábery zo skúšky v Mariinskom divadle

Dá sa povedať, že Hroncová ťa priviedla do pražského Národního divadla? 

Určite. Ona ma nielen priviedla do Národního divadla, ale aj k opere ako takej. To bolo ešte voľakedy veľmi dávno, keď robila v SND s Mariuszom Trelińskim Glückovho Orfea a Eurydiku. Tancovala som tam jednu z deviatich fúrií. Prihlásila som sa do konkurzu na casting a Hroncová mi už vtedy dala šancu. Bolo to moje prvé stretnutie s operou takéhoto charakteru a bol to pre mňa obrovský zážitok. Scénu zhodou okolností aj vtedy robil Boris Kudlička. Pamätám, si, že po prvý krát som si povedala: wau, tak toto by ma bavilo. Ale v živote by ma nenapadlo, že sa k opere naozaj aj dostanem a budem ju režírovať.

Ak sa ohliadneš dozadu, v čom spočíval tvoj režisérsky úspech? Čo je pri režírovaní operného predstavenia najpodstatnejšie?

Príprava. V opere je málo času a ak režisér nepríde dobre pripravený, tak je zle. Mne sa podarilo si všetkých získať tým, že som vedela čo chcem a skúšky boli efektívne. Réžia je asi na 70 percent o plánovaní, o organizácii práce a len 30 percent je umenie. Na to, aby sa nahodila celá opera až do generálky sú niekedy len tri či štyri týždne. A ak je to repertoárová inscenácia, tak každý deň tam príde iný spevák a musíš to všetko s tými novými robiť odznova a odznova.

A taktiež je podstatné, aby si režisér vopred vyjasnil koncepciu so scénografom. V prípade Lolity sme sa Borisom Kudličkom zhodli, že potrebujeme scénu, ktorá bude umožňovať filmové videnie hudby. Napríklad máme rozrezaný karavan stojaci na točni. Zo strany divákov je natočený chvíľami tak, že vidia jeho vonkajšiu stranu. Sú tam dvere, ktorými postava vstupuje dnu, ale točna sa vtedy otočí a odhaľuje auditóriu vnútornú stranu prívesu. Postava vstúpi dnu a divák sleduje bez prerušenia pokračovanie tej istej scény, ale teraz už zvnútra prívesu. To je genialita Borisa Kudličku. Ponúka scénu, ktorá je nielen pekná, ale je predovšetkým nesmierne funkčná. Veľa scénografov robí pekné scény, ale ich funkčnosť je častokrát veľmi otázna. A pritom to je základ.

Zábery zo skúšky v Mariinskom divadle

Lolita sa zo Stavovského divadla presťahuje do zrekonštruovanej Státní opery, kde je oveľa väčšie javisko a bude treba prispôsobiť scénu. A teraz ju treba znovu prispôsobiť ešte aj na podmienky v Mariinskom divadle. Ako sa takéto úpravy riešia? 

Už keď sme s Borisom Kudličkom scénu pripravovali, tak sa s jej presunom do väčšieho divadla počítalo a my sme uvažovali už v koncepte, či to čo navrhujeme, bude fungovať aj vo väčšom priestore. Respektíve, ako to ideme urobiť tak, aby to tam fungovalo. Samozrejme rátalo sa len s presunom zo Stavovského divadla do Státní opery, o Mariinskom nikto vtedy ani nechyroval.

Taktiež sa čakalo, ako to dopadne s orchestráciou. Lolita je síce komorný príbeh ale je to grand opera. Pôvodne je napísaná pre väčšie obsadenie – asi 80 nástrojov a v Stavovskom divadle sa do jamy vôjde najviac 35 hráčov. Bolo treba celú orchestráciu prepracovať tak, aby zostala zachovaná pôvodná estetika, farba a atmosféra Ščedrinovskej partitúry, hoci ju bude hrať menej nástrojov. To vôbec nie je jednoduché.

Na začiatku to vyzeralo ako nereálna vec. V tomto treba poďakovať Stanovi Trnovskému, ktorý osobne vycestoval za Rodionom Sčedrinom a dohodol, že bude súhlasiť s úpravou na menší orchester v Stavovskom. Novú orchestráciu robila Tatjana Juraszek a Ščerdin si ju veľmi pochvaľoval.

Zľava: scénograf Boris Kudlička, Sláva Daubnerová a skladateľ Rodion Ščedrin v Mariinskom divadle

Je pre divadelného režiséra obtiažne robiť operu? Je prítomnosť silného elementu hudby, ktorý diktuje čo sa bude diať, z hľadiska réžie výhodou alebo nevýhodou? 

Určite výhodou. Nie som klasický činoherný režisér, vyrastala som na autorskom divadle a rada som vždy pracovala s hudbou. Pre mňa to vždy bol nosný element. Mám taktiež rada prelínanie žánrov, naozaj to vnímam ako nejaký Gesamtkunstwerk: výtvarné umenie, práca s videom, s pohybom a podobne. Snažím sa do opery integrovať čo najviac prvkov, ktoré som robila v malom ako performer. Lenže rozdiel je v tom, že ako performer si obmedzený podmienkami, rozmýšlaš čo všetko sa ti ešte zmestí do auta, na čo máš rozpočet a už sa tak nebolo kam posúvať ďalej, neboli nové výzvy. A naraz prišla opera ako nový veľký priestor, ako oveľa väčšie plátno na maľovanie.

Byť performerkou bol samozrejme výborný odrazový mostík. Ja som nikdy réžiu neštudovala, čo považujem za výhodu. Založila som si svoje divadlo na báze občianskeho združenia a keď som sa takto presadila, až potom ma začali pozývať k réžiám vo väčších divadlách.

Ty si robila aj Spievajúci dom – predstavenie o známej kauze donekonečna púšťanej árie Plácida Dominga v Štúrove. Uviedla si to nedávno aj v Londýne. Aký to tam malo ohlas? 

Bol to skvele zorganizovaný festival slovenskou prekladateľkou Juliou Sherwood, ktorá moju hru preložila do angličtiny. Pre zahraničné publikum to bola bizarná záležitosť.

Je to celé vyskladané z blogu, ktorý si tá nešťastnica, ktorá sa už lieči na psychiatrii, napísala v maďarčine. Ide o tanečné divadlo kombinované s dokumentárnym. Predpokladala som, že to Briti nemôžu pochopiť. Boli tam síce titulky v angličtine a ja som skôr očakávala, že to nezarezonuje, že to nebude prenosné. Taktiež som predpokladala, že v Londýne žijú mnohí Slováci a bude to skôr asi predstavenie pre nich.

Ale bola som nakoniec prekvapená, že prišlo najmä anglické publikum a že to pochopili. Bavili sa na tom. Je to celé pritom podávané z perspektívy tej nešťastníčky, ona tam vyznieva ako obeť. Chvíľami nie je jasné, s kým v tom príbehu vlastne sympatizujete, na koho stranu sa prikloniť. Je to jej rozprávanie a nie je jasné, či je vlastne obeťou, alebo vinníkom.

Takže pokus o novú Lady Macbeth. Tentokrát nie z Mcenského, ale Štúrovského okresu… Domingo mi v rozhovore povedal, že ti tam tú áriu príde zaspievať, ak bude záujem. Ale nie 250 krát za sebou…

Áno, viem. Čítala som to.

Robila si niečo aj pre Operu SND?

Nemám s bratislavskou operou vytvorený vôbec žiaden vzťah. Všetky doterajšie operné režisérske príležitosti mi dala Praha, to bolo moje materské divadlo. Tam som sa vyprofilovala a tam mám vybudované vzťahy – s dramaturgami, s ľuďmi z prevádzky, so zbormi, s asistentami réžie, či s vrátnikmi. Tam sa cítim doma.

Peter Bleha

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix