Denník N

Nostalgia za socializmom ako problém dejín a pamäte

Nedávno, pri 30. výročí Novembra 1989 sa trochu viac hovorilo aj o fenoméne nostalgie za socializmom. V kontexte dnešného predvolebného populistického prekárania sa niektorých strán, o tom, kto je sociálnejši, je možno dobré sa zamyslieť, z čoho tento nostalgický sentiment pramení.

Je tak trochu zvykom nášho spoločenstva ťažkať si na dejiny a ich nespravodlivosť predovšetkým voči nám, ktorým sa tieto dejiny „stali“. Tento bolestínsky mýtus je u nás hlboko zakorenený. A naša nevôľa zaoberať sa kriticky našimi dejinami, takpovediac, rýpať sa v nich, čo však znamená rýpať sa v nás samých, napomáha pretrvávaniu tohto mýtu. Hoci, ani vôľa venovať sa dejinám nemusí byť zárukou skutočného nazretia na dejiny. Veď pozrime sa, ako sú dejiny rozpitvávané toť na juh od nás, v Maďarsku a pocit krivdy u našich susedov z Trianonu, zdá sa, že ak nerastie, tak určite neklesá. Takže je to aj otázka spôsobu. Ale naspäť k nám.

Mýtizácia našich dejín sa dá v predvolebnom období sledovať v priamom prenose. Sebaobraz Slovenska, ktorý je nám predkladaný zo strán ako ĽSNS, SNS, Vlasť či Blahovho Smer-u-SD sa skladá z mémov ukrivdenosti, zlého zahraničia (Bruselu),  zlého kapitalizmu a dobrého (národného) socializmu, a hecovanie sa, že veď to utláčanie Slovákov už musí raz skončiť, veď my sme tu doma. Mémečká na predvolebných plagátoch v podobe na krátko ostrihaných mužov v tričkách evokujú vysokú toleranciu k násiliu a  nemilosrdné vysporiadanie sa s kýmkoľvek, kto nepriľnie na národno-kresťanskú a sociálnu hrudu a kto si nedohodí kameňom do Istanbulu. Ako povedal nemenovaný študent sociálnej práce s vypracovanou muskulatúrou na seminári pre diaľkových študentov  (prezradila mi manželka): „každému to čo mu patrí!“ a nechal ostatných si domyslieť, či ide o silnú ruku, ktorá dopadne na čeľusť zradcu národa alebo delenie majetku v duchu Jánošíkovskej spravodlivosti.

Je tento sebaobraz zrkadlením sociálnej skutočnosti alebo ju prekračuje?

V reprezentatívnom prieskume verejnej mienky zo septembra 2019, ktorý sa konal v Čechách i na Slovensku sa vyjavilo opäť to, čo je už dlhšie z iných prieskumov známe – pozitívnejšie hodnotenie ako politického, tak ekonomického systému pred rokom 1989 v porovnaní českým obyvateľstvom, pričom ekonomický systém je hodnotený výrazne pozitívnejšie (38% obyvateľov ho považuje za veľmi dobrý či skôr dobrý), než politický (kde 27%, ho považovalo za veľmi dobrý či skôr dobrý) pričom v oboch prípadoch bolo hodnotenie pozitívnejšie v porovnaní s dneškom.

Podobne, vo výskume Focusu z roku 2018 viac než dve tretiny (71%) opýtaných súhlasilo s tvrdením, že „socializmus viedol ľudí́ k morálnejšiemu správaniu“ pričom až 81 % respondentov súhlasilo s tvrdením, že „ľudia si viac pomáhali, solidarizovali medzi sebou a boli si bližší́“. Režim bol tiež charakterizovaný ako obdobie, v ktorom „medziľudské vzťahy boli (za socializmu) lepšie, spoločnosť bola súdržnejšia a ľudia si menej závideli“. Medzi všetkými vekovými skupinami dnes prevláda presvedčenie, že socializmus bol taktiež sociálne spravodlivejší.[1]

Pri jemnom rozostrení sa tak v kolektívnej pamäti utvára obraz „reálneho socializmu“ ako spoločnosti, ktorá v porovnaní s dneškom síce nebola slobodná a demokratická, ale bola „lepšia“, „súdržnejšia“, „ľudia si menej závideli“ a zároveň bola „spravodlivejšia“. Zdá sa, že to, k čomu sa tieto kategórie vzťahujú súvisí s vnímaným deficitom sociálnej spravodlivosti, nárastu nerovností a konfrontácie s kultúrou individualizmu v období po r. 1989. A tu niekde dochádza k prieniku dvoch dimenzií mýtu o reálnom socializme – politicko-ekonomickej a morálnej.

Ako sa dajú tieto mýty vysvetliť? Prečo je dnes cítiť v hodnotení obdobia socializmu nostalgiu a romantizujúce predstavy? Prečo dnes, tridsať rokov po zmene režimu, ľudia hodnotia toto obdobie pozitívne nielen v socioekonomických kategóriách, čomu by sa aj dalo intuitívne porozumieť, ale aj v kategóriách morálky, sociálnej súdržnosti či spravodlivosti? Je to niečo špecifické pre Slovensko, alebo ide o komplexnejší fenomén, ktorý sa týka postkomunistickej časti Európy?

Tri možné vysvetlenia

Ak si odmyslíme prirodzenú mýtofilnosť, vlastnosť človeka vytvárať mýty, o ktorej zaujímavo píše Ladislav Kováč vo viacerých svojich textoch, ponúkajú sa tu tri možné vysvetlenia:

  1. Nostalgia ako problém prelínania historických diskontinuít, ľahostajnej pamäti a  kognitívnej disonancie. Inými slovami, komplikovaná história, naša ahistorickosť a psychologický mechanizmus potvrdzovania vlastného postoja pri konfrontácii s nevyhovujúcimi faktami.
  2. Iným možným vysvetlením pretrvávania mýtov je, že sú vyjadrením postoja, ktorý je ovplyvnený predovšetkým sebahodnotením trajektórií ľudí z obdobia po roku 1989 na škále toho, či sa subjektívne považujú za víťazov, alebo naopak porazených zmeny. Nostalgia je tak dôsledkom politicko-ekonomických reforiem, ktoré sa aplikovali v období tranzície a s nimi súvisiacim subjektívnym vnímaním socioekonomického statusu.
  3. Tretím argumentom vysvetľujúcim pretrvávajúcu nostalgiu je zotrvačnosť prežívania mýtov vo vedomí spoločnosti, ktoré doň naočkovala samotná komunistická propaganda.

Pozrime sa na prvé z nich.

 

Zlá macocha či nedobrí pestúni? 

Je naša pamäť pre nás tým, čím je pre deti zlá macocha, alebo sme naopak my nedobrí pestúni nám zvereného dieťaťa, našej pamäti?

Tak ako sa dejiny neodvíjajú lineárne, jednosmerne, deterministicky, ale zložito, cez križovatky či diskontinuity, tak i ľudská pamäť a myseľ sa utvára v zložitých protirečeniach života, prežitej skúsenosti a jej reflexie. Historik Ľubomír Lipták nám svojím dielom pripomenul dôležité poznanie, ktorého si musíme byť v reflexii našich dejín vedomí. A to, že úlohou historiografie je pestovanie zmyslu pre pocit dejinnej kontinuity a vedomia, že sme výtvorom dejín, ale súčasne aj ich spolutvorcami, napriek ruptúram a diskontinuitám[2].

V tomto konštatovaní platí, že spolutvorcom našej prítomnosti existuje okrem historiografického, racionálneho utvárania našej pamäte aj iracionálno v podobe mýtov, ktoré si vytvárame pri spomínaní na minulosť. Ich povaha je podmieňovaná nielen spomenutou mýtofilnosťou nášho druhu, ale aj charakterom nášho prežívania súčasnosti.

Obe obdobia neslobody, t. j. komunistického režimu i ľudáckeho fašizmu vytvárali špecifické kultúrne i politické dedičstvo, ktoré na seba nadväzovalo a prekrývalo sa. Neskôr toto dedičstvo vrástlo do post-socialistickej skúsenosti. Ak by sme chceli vysvetliť nostalgiu za obdobím komunistického režimu politickým a kultúrnym dedičstvom obdobia neslobody, dnes, tridsať rokov po Novembri 89 vyvstáva otázka, do akej miery by to bolo možné bez zohľadnenia aj skúsenosti z obdobia po roku 1989. Neodráža sa v tejto nostalgii a mýtizácii „reálneho socializmu“ aj frustrácia z obdobia po roku 1989? Z neustáleho doháňania Západu, nenaplnených očakávaní – od kvality verejných služieb cez pocit nespravodlivosti až po túžbu po väčšej kvalite života, ktorej súčasťou je aj lepšia ekonomická situácia? A nie je nostalgia aj výsledkom toho, aký obraz o socializme sa nám dostáva do povedomia cez médiá, či rétoriku populistických politikov, ktorí sami túto nostalgiu a mýty posilňujú, ba priam vytvárajú?

Ak by sme súhlasili s tvrdením, že v našom prípade ide aj o istú mieru ahistoricity slovenského obyvateľstva, tak práve táto ahistoricita – a týka sa to aj maďarského obyvateľstva a iných menšín – ideová vyprázdnenosť a historická neukotvenosť umožňujú vcelku bezstarostný posun vedomia od faktov k mýtom. Akýsi ideologický horror vacui. Tejto interpretácii sekunduje aj téza o ľahostajnosti k vlastnej kultúre a dejinám, ako to nedávno pomenoval Martin M. Šimečka, ktorý tvrdí, že Slováci sú oproti svojim susedom výrazne menej posadnutí samými sebou[3]. V takomto prípade je predstaviteľné, že mýtické pravdy o minulosti majú pred historickou pamäťou opierajúcou sa o reflektovanú historickú skúsenosť navrch, pretože sa nemusia konfrontovať s predchádzajúcimi ideologickými obsahmi a ľahko vyplnia priestor. Lipták poznamenáva, že zmena v r. 1989 bola do istej miery „ahistorická“: „masy na slovenských námestiach málo vzrušovalo, či sa krajina vracia pred rok 1968, 1948, 1945 či 1939“.[4] A nielen masy, ale ani elity to nevzrušovalo.

Málo času a pozornosti

November 1989 totalitu reflexívne odmietol, ale na reflexiu totality, ako keby už nezostal čas. Už čoskoro, doslova o pár mesiacov sa vynoril znovuobjavený fenomén nacionalizmu a nostalgie za vojnovým Slovenským štátom, a to aj v dôsledku tlaku exilových komunít zo Západu. Tieto tlaky sa spájali s nárastom nacionalistického populizmu, napríklad v kontexte sporov o jazykový zákon. Tak ako November 1989 spoločnosť spájal, ponovembrový nacionalizmus ju rozdeľoval.

Renesancia nacionalizmu sa pritom neopierala o zjednocujúce historické udalosti a ani o silné historické povedomie. Nacionalistické politické prúdy, ktoré volali po obnovení samostatnosti Slovenska, nemali masovejšiu podporu. Samotné rozdelenie Československa nebolo posvätené plebiscitom a prieskumy verejnej mienky naznačovali neúspech takéhoto pokusu. Bolo výsledkom bezradnosti vtedajších politických elít, ktoré boli v tom čase pri moci. Postkomunistický nacionalizmus na Slovensku sa tak okrem hlučnosti neopieral o ucelenú jednotiacu filozofiu a historickú pamäť, ktorá by nacionalistov – postkomunistických či katolíckych –  spájala do širšieho prúdu s masívnou sociálnou základňou. Na rozdiel od slovenského nacionalizmu sa český predsa len opieral o historickú tradíciu predbielohorského českého štátu, ale ako sa neskôr ukázalo, dnešný český nacionalizmus a populizmus sa opiera o aktuálny vzťah k Európskej únii a osobitne k imigrácii. Ako by ani nacionalizmus už nebol to čo býval.

V tomto duchu argumentuje  Shari Cohen, ktorá nedostatok historického povedomia v prostredí slovenských nacionalistov začiatkom deväťdesiatych rokov vysvetľuje vplyvom komunistickej propagandy. Tá podľa autorky vymazala nacionalistickú ideológiu zo spoločenského vedomia a vzala nacionalistom tak „vietor z plachiet“. Pomohla tomu aj povaha  historických udalostí, ktorých zložitosť a kontroverznosť sa vyplavovala na povrch až po Novembri. Ako príklad môže slúžiť vajatavý postoj mnohých nacionalistických politikov vrátane Mečiara, ale i poslancov za SNS aj KDH v septembri 1992 pri hlasovaní v NR SR o 29. auguste (deň kedy vypuklo SNP) za štátny sviatok. Zákon bol odhlasovaný len miernou väčšinou, čo poukazuje práve na to, že ani nacionalisti sa nedokázali zjednotiť ohľadne tejto jednej dejinnej udalosti.[5] To všetko sa odohrávalo relatívne skoro po zmene režimu a ani neskoršie udalosti nenasvedčujú, že by nastal v tomto smere významnejší posun.

Ak sa pozrieme na ďalšie momenty, v ktorých politici vstupovali do histórie – napríklad zákonmi o zásluhách Andreja Hlinku či Milana Rastislava Štefánika, alebo o Osvienčimskej lži a Jáchymovskej lži – tie rozporuplnejšie sprevádzali buď rozpory a zároveň skepsa o zmysle takýchto krokov a ako upozorňuje historik Michal Kšiňan, tie menej rozporuplné sprevádzalo ticho.[6] Inými slovami, nedostatočná verejná diskusia k momentom našich dejín, málo odborných polemík a sporov, nedostatok asertivity historikov vo vzťahu k politikom, či ich kombinácia prispievajú medzi elitami a verejnosťou k absencii pamäte (alebo k jej pomalému obnovovaniu, ak by sme chceli byť pozitívni) i k zabúdaniu, čo spätne pôsobí smerom k mýtizácii našich súčasných dejín a k pretrvávaniu nostalgického vzťahu k časom pred rokom 1989.

Selektívna pozornosť, kognitívna dizonancia a zotrvačnosť inštitucionálnej kultúry socializmu

Čo je pre mňa v kontexte subjektívneho vnímania dejín zaujímavé (a rád sa nechám presvedčiť o opaku), že po rozdelení Československa a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa obdobie socializmu nijako významnejšie nereflektovalo ani v umení, kultúre, či zásadnejším politickým či spoločenským diskurzom. Tým nechcem znevážiť snahy mnohých slovenských (či maďarských) intelektuálov pôsobiacich na pôde občianskej spoločnosti či v akademických, literárnych či spoločensko-výskumných komunitých, ktorí sa o istú reflexiu usilovali, len upozorňujem na to, že ich úsilie nebolo adekvátne posilňované na úrovni inštitúcii štátu a vôľa spoločnosti načrieť do ťažkých tém vlastných dejín nebola pri zaujatí prítomnosťou badateľná. Ako príklad stačí uviesť zúfalý súčasný stav výuky novodobých dejín kedy sa novodobé dejíny – 2. polovice 20. storočia na mnohých stredných školách de-facto nevyučujú.

Bez toho, aby bola táto dejinná skúsenosť adekvátne a opakovane reflektovaná (pričom niekto by mohol argumentovať, že nielen socialistická), jej prítomnosť v živote ľudí sa bez snahy o zmenu prejavovala v pretrvávaní inštitucionálnej kultúry socializmu v byrokratických inštitúciách, úradoch, (tzv. „deep state“) a v ich správaní, čo je v prostredí administratívnych aparátov obvyklé.  Zároveň „reálny socializmus“ pôsobil aj cez vplyv bývalých nomenklatúrnych kádrov, ktoré, často v nacionalistickom habite, tvrdili muziku v politickom a ekonomickom živote krajiny (Milan Číč, Vladimír Mečiar, Jozef Migaš a mnohí ďalší). Práve postkomunistické elity využívali výhody svojho naakumulovaného znalostného a sociálneho kapitálu spred Novembra, nadobudnuté ešte predtým v oficiálnych štruktúrach štátu.

Ďalším v tejto skupine faktorov vysvetľujúcich nostalgiu za obdobiami pred rokom 1989 môže byť  fenomén kognitívnej disonancie. Ak by hlavným pôvodcom nostalgie a mýtov bolo krivené vedomie, nepresná či ľahostajná pamäť, alebo aj spomienkový optimizmus, ako sa dá potom vysvetliť ignorovanie krívd komunistického režimu? Predsa ponovembrové obdobie znamenalo aj otváranie archívov a zverejňovanie dovtedy utajovaných právd o režime, o donášaní, vraždách, lžiach, krivdách a deformáciách.[7] Je možné, že by tieto nemali žiadny dosah na utváranie mienky verejnosti? Tu niekde môže pôsobiť fenomén kognitívnej disonancie, kde dochádza k napätiu medzi novými informáciami o povahe režimu a predchádzajúcimi znalosťami či postojmi a tento rozpor sa rieši odmietnutím časti informácii pred odmietnutím vlastného postoja.

Naša pamäť a naša schopnosť ju kultivovať, napriek selektívnosti či dizonancii, sú v interakcii so sociálnym, ekonomickým i mentálnym prostredím, v ktorom sa nachádzajú. Otázkam, do akej miery môže vysvetliť nostalgiu za socializmom socio-ekonomický prepad deväťdesiatych rokov a oddaľovanie zberu „úrody“ uťahovania opaskov či zotrvačnosť pôsobenia komunistickej propagandy – sa budem venovať v pokračovaní nabudúce.

(Tento text vychádza z kapitoly v pripravovanej publikácii „Socializmus: realita namiesto mýtov“, v rámci projektu „Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte“, ktorý realizuje Konzervatívny inštitút M.R.Štefánika.)

 

[1] FOCUS, “Zhrňujúca hodnotiaca správa z výsledkov kvantitatívneho prieskumu v rámci projektu búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte” (Agentúra FOCUS, máj 2018).

[2] Približne päťdesiat rokov trvania totalitných režimov na území Slovenska (od r. 1938 do r. 1989) zanechalo nezmazateľnú stopu v inštitúciách a právnych či politických štruktúrach spoločnosti, štruktúre jej ekonomiky ako aj vo vedomí, postojoch, hodnotách a správaní obyvateľstva. Rovnako aj tridsať rokov, ktoré uplynuli od pádu režimu v r. 1989 ovplyvnili spoločenskú psyché, jej preferencie, postoje i názory. Obe obdobia sa od seba zásadne líšili povahou politického systému pričom prvé obdobie pozostávalo z dvoch odlišných, avšak totalitných usporiadaní spoločnosti, ktoré sa od seba radikálne snažili vymedziť – ľudáckej verzie fašizmu (1938-1945) a stalinskej resp. neostalinskej (1948-1968, 1969-1989) verzie komunizmu. Dá sa preto povedať, že v období posledných 80 rokov prebehli tri zásadné ruptúry v našich dejinách (1938-39, 1945-48 a 1989-90), ktoré predstavujú jasné diskontinuity a zároveň na seba plynule nadväzujú.

[3] Martin M. Šimečka, Medzi Slovákmi. Stručné Dejiny Ľahostajnosti Od Dubčeka k Ficovi Alebo Ako Som Sa Stal Vlastencom (Bratislava: Knižná edícia Denníka N, 2017), 7.

[4] Ľubomír Lipták, “Čo Sú Slovenské Dejiny? Konflikt Politiky a Vedy,” in Storočie Dlhšie Ako Sto Rokov (Bratislava: Kalligram, 1996), 257–67.

[5] Shari J. Cohen, Politics without a Past. The Absence of History in Postcommunist Nationalism (Durham and London: Duke University Press, 1999).

[6] Michal Kšiňan, “Politika vs. história? Diskusie v slovenskej historiografii.,” Historický časopis 62, no. 1 (2014).

[7] Problém dnešného romantizovania ľudáckeho režimu v období 1938-1945 a prihlasovania sa nemalej časti našej verejnosti k tomuto obdobiu v podobe rastúceho antisemitizmu, xenofóbie a autoritarizmu reprezentovaného fašizujúcou stranou Kotleba – Ľudové Slovensko je hodný samostatnej reflexie, nie je však predmetom tohto textu.

Teraz najčítanejšie

Boris Strečanský

Venuje sa otázkam rozvoja občianskej spoločnosti a budovaniu neziskových inštitúcií v strednej a východnej Európe. Spolupracuje s Centrom pre filantropiu n.o. a European Community Foundation Initiative. Je sekretárom občianskeho združenia November89 o.z.  Je externým doktorandom na Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK v Bratislave.