Denník N

História kľúčových volieb sa na Slovensku neopakuje, ale skôr rýmuje

Včerajšia Banskobystrická Latka mi pripomenula ako som presne v tej istej hale na Štiavničkách v roku 1998 protestoval s kamarátmi, keď tam mal jeden z povestných predvolebných mítingov Vladimír Mečiar. Keďže sme vtedy mali 15 rokov a nemohli sme voliť, toto bola jediná možnosť ako ísť vyjadriť svoj názor. Pretože, čuduj sa svete, už vtedy nám ako teenagerom bolo jasné, že Mečiarovské praktiky s jeho svetonázorom sú neprijateľné, a nepresvedčil nás ani kúpený úsmev Claudie Schiffer.

Keď sme vytiahli v nabitej hale transparent ‘Mečiar klame’ spustili sa na nás hlášky typu “zdichni ty papľuch!”, “Kñažko ich zaplatil!” a iný folklór, ktorý sme si hrdo vytrpeli. Pamätám si, ako lietali kabelky nad našimi hlavami, keď nás vyhadzovali z haly von policajti. Lebo transparent bol “silne provokačný”. Dnes sa odvtedy zmenilo len to, že do niektorých kulturákov sa ani len nedostanete, keďže vstup na akcie chránia súkromné SBSky.

Prečo o tom píšem? Pretože žiaľ, ani o 22 rokov neskôr sa politická situácia a najmä kultúra u nás nezmenila. Nenapíšem bohužiaľ, ale skôr výstižnejšie našej-krajine-žiaľ, stále si to pýta ísť vyjadrovať nespokojnosť do ulíc, stále si to žiada domáhať sa spravodlivosti, vyšetrenie káuz a aj dnes je aroganciu moci stále cítiť na každom dotknutom orgáne štátnej správy. Metastázy a kontaminácia celého systému je porovnateľne kritická, ako to bolo v kľúčovom volebnom roku 1998.

Ten vyčerpávajúci boj so zlom sa zdá byť cyklický, ba priam nekonečný. Tak ako vtedy tak aj dnes, mafia mala doslovne intímny vzťah s vládnucou mocou, a ako vtedy tak aj dnes, boli silové zložky a štátny aparát zneužívané v prospech zvolených, a nie na to aby chránili tých ktorých mal štát za úlohu brániť.

Vtedy to bol Róbert Remiáš, teraz to bol Ján Kuciak so svojou snúbenicou. Tak isto vtedy, dva roky pred kľúčovými voľbami krajinu nainfikoval strachom Mečiar, a doteraz tak isto konal jeho nasledovník Fico. Lenže ľudia sa ani vtedy nezľakli a videli, že sú zahnaní do kúta, do pozície z ktorej je už len jedna cesta. Začalo sa protestovať, aby sa zachránila jedna televízia, ale ako sa ukázalo neskôr, išlo o boj charakteru celej krajiny. Spor, ktorý sa nielen paradoxne, ale priam ukážkovo na naše historické paralely pokračuje stále dodnes naďalej na súde s aktérmi, ktorí chceli škodiť viac ako len súkromnej televízii. Tak isto ako mal prsty v kauze Markíza Kočner, kedy jeho kroky vyhnali tisícky ľudí tesne pred voľbami na demonštrácie, istú podobnosť resp. reakcie na jeho kroky budeme vidieť na námestiach po celom Slovensku, keď si pôjdeme na budúci týždeň uctiť pamiatku na Jána a Martinu.

Jediná vec ktorá je dnes výrazne rozdielna je fakt, že vtedy sa pred voľbami spojilo dokopy 5 opozičných strán a vytvorili koalíciu aby nenechali nič na náhodu. Pretože, tak ako aj vtedy tak aj dnes, negatívne vyhliadky výsledkov volieb sú reálne. Navyše, extrémisticky reálne. Po tom čím si naša spoločnosť prešla za posledné roky, mnohí skutočne očakávali, že k širokej koalícii dôjde, avšak na rozdiel od tých minulých, v tých dnešných voľbách sa spojili do koalície len 2 politické strany. Možno tomu chýbal stmeľujúci prvok akým bol niekedy Dzurinda, ktorý najazdil vtedy po Slovensku skoro 1000 km na bicykli a z komického spôsobu kampaňovania sa stalo symbolické.

A možno sa dnes veľa ľudí v politike spolieha len na čísla. Ide o veľmi nebezpečný hazard. Ale aby sa naplnilo historické rýmovanie, opozičné sily by to mali zvládnuť a vytvoriť urgentne potrebné zmeny, ktoré naše Slovensko akútne potrebuje. Preto nenechajme aspoň my občania nič na náhodu, čísla alebo historické podobnosti, naozaj poďme voliť, a hlavne voľme tak aby sme už nemuseli brázdiť námestia s transparentami v budúcnosti.

 

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s oficiálnymi stanoviskami spomínaného hnutia.

 

 

 

Teraz najčítanejšie