Ilúzia s názvom – Nový Smer 2020
Do parlamentných volieb zostáva niečo viac ako dva týždne. Kampaň vrcholí, politici sú viac nervózni, ide o veľa. V týchto voľbách obzvlášť. Na Súmračnej sú si tejto skutočnosti veľmi dobre vedomí, oveľa viac, ako kdekoľvek inde. Preto neprekvapí ich dnešný posledný zúfalý pokus o záchranu.
Vážení, mali ste dvanásť rokov
V praxi to znamená 168 mesiacov vládnutia, ak odrátame 1,5 ročnú neúspešnú anabázu Radičovej vlády, vychádza to presne na číslo 150. Chápeme, že voľby sú pre politikov vrcholom a pre úspech urobia čokoľvek. Lenže, strana, ktorá má pod palcom krajinu dvanásť rokov, pričom v jednom štvorročnom cykle vládla úplne sama, si ďalšiu šancu nezaslúži. Zvlášť, keď každý príčetný človek vidí, kam smeráci a ich koaliční partneri za ten čas Slovensko dostali. Dnešný schválený sociálny balíček nie je vlastne ničím iným, len priznaním obrovského zlyhania. Navyše, je to i priznanie klamstva v priamom prenose. Predstavitelia Smeru nám roky nahovárajú, že Slovensko je sociálny štát. Skutočne? Ak by toto tvrdenie bolo pravdivé, žiadny návrh v skrátenom legislatívnom konaní do parlamentu ani nemusel smerovať. A už vôbec nie, sedemnásť dní pred riadnym plebiscitom. Nie, nie sme proti pomoci ľuďom, len jej načasovanie je vysoko pokrytecké a priehľadné.
Žiadna zodpovedná zmena
Pri pohľade na jamkového Pellegriniho pri slovenských cestách sa natíska otázka, ako veľmi sú v Smere zúfalí a mimo reality. Hovoriť o zodpovednosti po tých rokoch? Na niečo podobné treba naozaj silný žalúdok. Je to iba obyčajný politický oportunizmus. Inak povedané, kam vietor tam plášť. V zmysle tejto logiky a politického prežitia sa socialisti spoja s kýmkoľvek, aj s neonacistami. Presne tak isto, ako pri dnešnej schôdzi, ktorá, nebyť hlasov kotlebovcov, by ani nebola otvorená. Čo je zodpovedné na tom, že vládny Smer sa v prípade potreby spája aj s extrémnou pravicou? V médiách pritom obviňuje z jej nárastu opozičné strany. Nalejme si čistého vína a spomeňme si, kto vyhlásil pred štyrmi rokmi „hrádzu proti extrémizmu“. Nebol to žiadny opozičník, ale Fico, Danko a Bugár. Pri pohľade na prieskumy a celkovú atmosféru v spoločnosti, si treba povedať, že práve Smer má najväčšiu zodpovednosť na tom, že extrémisti sa stali mainstreamom a hrádza zlyhala.
Hľadanie nepriateľa
Prijať zodpovednosť za svoje činy v politike alebo aj osobnom živote dokáže len skutočne silná osobnosť. Od politikov Smeru, rangu predsedu tejto strany, sa podobných, nebodaj úprimných vyjadrení, sotva dočkáme. Jednoduchšie je nájsť si nepriateľa a zvaliť vinu za vlastný neúspech a zlyhanie na neho. Presne touto taktikou začali operovať aj predseda vlády a ministerka vnútra. Sami rozdelili Slovensko na dva tábory. Bratislavu a zahraničných Slovákov v jednom zoskupení a ľudí z regiónov v druhom. Vraj, v Bratislave sa nežije normálny život a tí, čo žijú v zahraničí by nemali rozhodnúť o osude slovenských volieb. Z týchto vyjadrení vyplýva len jedno, predseda vlády je demokrat len dovtedy, kým mu to matematicky vyhovuje.
Pán premiér, východniari, ale nielen oni, sú v Bratislave alebo v cudzine preto, že chcú žiť dôstojný a lepší život. To, že vaše vlády im to neumožnili, nie je ich chyba. Je ich svätým právom, žiť tam, kde sa cítia spokojne a šťastne. Ak to náhodou nechápete, mám pre vás liek, niekoľkoročný pobyt v opozícii.
