Denník N

Šum davu sa mieša s vlastným dychom (COČ vo VSG)

Ako zobraziť strach z masy ľudí ? Fóbiu a stratu súkromia. Námet na výstavu. Sochu či tradičné maľbu tam však nehľadajte. Jeden z populárnych námetov súčasného umenia (osobné pocity a obavy).

Aktuálne je vo Východoslovenskej galérií výstava piatich nominatov prestížnej slovenskej Ceny Oskara Čepana 2019. Ešte pred vyhlásením víťaza som písala o dvoch (Ján Ďurina a Erik Sikora, ktorý sa nakoniec stal laureátom ceny). Obidvaja ma zaujali  svojou doterajšou umeleckou prácou. Tento blog však nebude o celej výstave, chcem napísať apológiu výstavy jedinej ženskej nominatky Gabriely Zigovej. Hlavne estetický potenciál výstavy a jej  vizuálne  pôsobenie na diváka.

K výstave už bolo napísaných zopár recenzií, ale jedna z nich ma k tomu podnietila. Mne sa totiž jej inštalácia videla najviac adresná a podnetná. Aktuálna a svetová. Aj fotografie v portfóliu Zigovej  k súťaži ma upútali ako nekonvenčný pohľad na výjavy zo života a autentická výpoveď s čarom okamihu. Osobné a všeobecné zároveň. Snažila som sa pozrieť na inštalovanú výstavu Gabriely Zigovej „nevinným okom“. (aj keď vieme, že nevinné oko je v skutočnosti utópia).

Výstava s názvom Breathe je presne v prostriedku výstavnej siene Východoslovenskej galérie, ktorá tvorí veľké „U“. Dostaneme sa k nej cez červenú inštaláciu Dávida Koroncziho (červený text na stene, ostro červené pozadie na videu s autorom, červené svetlo) a cez čierno temnú kóju so štylizovanými démonickými autoportrétmi fascinujúceho Jána Ďurinu. V priestore Gabriely Zigovej sa post-súmrak Ďurinu mení na svetlo. Ranným úsvitom prichádzame k lomenej premietacej stene. V hmle sa tlačia prechádzajúce postavy. S neprítomným pohľadom sa vyhýbajú vzájomnej zrážke. Čierne mikiny sa mihotajú a sami tvoria pozadie aj námet prebiehajúceho obrazu. Opar hmly prerezávajú žlté slučky zavesené na visiacej kovovej reťazi. Neostré postavy pôsobia ako duchovia či bytosti z našich snov. Či z nočnej mory ? Bojíme sa kontaktu s inými. Je masa ľudí pre nás väzením? Cítime bezmocnosť ? Strácame sa ? Šum ľudí a buchot topánok sa láme do ozveny.

Gabriela Zigová je slovenská umelkyňa pôsobiaca v Bratislave a v Londýne. Vyštudovala na VŠVU v Bratislave v ateliéri Ilony Németh. Vo svojej práci prepája súčasné umenie s kultúrnymi a sociologickými  aspektmi. Využitím asociatívnych spojení a symbolických niekedy minimalistických
umeleckých gest preskúmava a odhaľuje konkrétne spoločenské situácie. Jej spôsob vyjadrovania je  fotografia, performance, site-specific alebo interaktívna inštalácia.

Autorka tu predstavuje našu úzkosť v dave ľudí. Strach z množstva ľudských tiel, ktoré nás obklopujú. Nevidíme cez ne cestu. Východ von sa stráca. Breathe ako výpoveď. Náš nádych, ktorý je zrýchlený a predsa ho ledva počujeme v hluku ľudí. Alebo dýchanie a nádychy cudzích ľudí ?

Sociálna fóbia a zároveň túžba po blízkosti. Táto ambivalentnosť je znásobená túžbou vidieť v dave niekoho známeho, tvár ktorú poznáme. Jeden pohľad, ktorý zmení naše úzkostlivé pocity. Autorka žije v Londýne a toto megacity plné ľudí a dopravných prostriedkov ponúka živú inšpiráciu pre tvorbu. Človek pochádzajúci z inej krajiny má v cudzine často dojem, že mu niečo uniká, že nesprávne pochopil situáciu, že žije akoby vo sne.

Téma výstavy mohla zaujať hlavne mladých ľudí. V dobe množstva virtuálnych svetov a viacnásobných person, ktoré si zo seba vytvárame  bezpečne v intimite domova- naraz musíme vyjsť a pre svet vonku si nesieme len jednu osobnosť. Tú, ktorú reálne vidia a ktorá je reálne zraniteľná. Obava a úzkosť z vlastného zlyhania či neprijatia svetom „tam von“.

Za premietacou stenou je statická inštalácia odkazujúca k uvedenej situácii. Len bez ľudí a bez života. Zo stropu visia kovové reťaze so slučkami pripomínajúcimi držiaky v hromadnej doprave. Čierne tričká prevesené na týchto slučkách. Na zemi rozhádzané čierny mikiny – prázdne „bez ľudí“. Vo vnútri nie nič. Po podlahe sa kotúľajú prázdne plastové poháre od kávy. Ako viem, že od kávy ? Majú presne farbu kávy a pre situáciu nepodstatným „vľúdnym“nápisom sa snažia evokovať pocit nedávnej pohody pri horúcej káve. Nedávnej ? Skôr dávnej a zabudnutej. Tričká na zemi majú fotky a nápisy evokujúce útržky spomienok, momentky ulice,  stav mysle či pocity.

If you If you do not do not want to want to listen listen

Close your eyes if you don’t want to listen

People are plaque of Earth

She hates them all

People are noise of air

Možno to oslovilo mladú generáciu, ktorá v nemalej miere dala svoje hlasy Gabriele a vyhrala cenu diváka. Postoj, s ktorým sa mohli stotožniť. Byť v dave a zároveň sa cítiť sám. (pripomína mi to refrén Medzi ľuďmi som na púšti sám,…) Pri výbornom nápade zriadiť k tohtoročnej odbornej cene Oskara Čepana aj hlasovanie o divácku cenu vyšla Zigová ako víťaz tesne pred Erikom Sikorom (ktorý napokon zvíťazil v odbornom hlasovaní. Súhlasím, lebo bol totálne iný, než ostatní a jeho prejav je nezvyčajný a autentický aj v širšej umeleckej sfére). Musím povedať, že hoci bol Erik môj favorit od začiatku, po navštívení výstavy som neodolala a divácky zahlasovala za Gabiku. Esteticky mi pripadala pre recipienta najpôsobivejšia a najviac oslovujúca. Bolo to niečo ako posolstvo. Či už ako pohľad prvého dojmu alebo ako prechádzka iným svetom. Dávalo to zmysel, hocijako ste to pochopili. Či ako číru inštaláciu alebo ste si prečítali text za tým. Pluralita vnímania ? O to nám predsa v postmoderne ide. Osloviť ľudí, aby dokázali vnímať celú šírku súčasného umenia. Dôvod vojsť do galérie. Že umenie nie je len obraz a socha. Že umenie má skrytý význam. Že odkazuje k niečomu. Že umenie sa hraje. Že umenie kričí, aj keď je ticho. Frázy? A prečo nie ?

(Trochu)Zarazila ma publikovaná negatívna kritika na výstavu Gabriely Zigovej. (čo neznamená, že nemilujem strašné a zdrvujúce kritiky, ktorých je ako šafránu. V skutočnosti by sa dali takto skritizovať všetci vystavujúci). To, čo sa páči väčšine – nemôže byť kladne hodnotené odborníkmi. Akoby sa umelo budovala priepasť či dualita svetov medzi bežnou a odbornou verejnosťou. Neviem. Žeby sme ešte stále boli vo fáze ponižovania krásy ako to robili dadaisti ? Lebo výstavu by som mohla nazvať aj krásnou. Priamou. Výpovednou. Čistou. Minimalistickou. Bielo-čiernou. Svetlou( áno, bolo v nej najviac svetla z celej výstavy všetkých piatich umelcov). Škoda, že inštaláciu nebolo možné realizovať s pôvodným plánom autorky – doplniť ju o hmlu vytvárajúcou opar, v ktorom sa strácajú ľudia, veci a istoty. Dodávalo by to celej inštalácií tú pravú atmosféru.  

Výstava sa však dala posunúť ďalej. Film bežiaci na premietacej stene bol nasnímaný na mieste galérie. Inštalácia vytvorená pred premietacou stenou ho ešte znásobila zobrazením rekvizít filmu. Tak vlastne film či inštalácia odkazovali sami k sebe. Dosiahlo sa tým síce čisté minimalistické prevedenie, ale keby bol film nasnímaný v reálnom prostredí veľkomesta či dopravnom prostriedku, pôsobilo by to celé viacrozmerne, bohatšie a autentickejšie. Anonymita žijúceho veľkomesta versus statika mŕtvej inštalácie. ( Snáď keby autorka nežila v Londýne, spomeniem ešte ten anglický názov, ktorý by kľudne mohol prekonať slovenský : Nádych )

Ďalej v sieni výstava COČ pokračuje Sikorom a reminiscenciami na jeho autorske videa. Na konci je Milan Mazúr s videofilmom a nezvyčajnými umelými sklaliskami zaberajúcimi celú plochu pred obrazovkou. Chvíľku riešim, či sa na nich môže stúpiť. Ale keď vidím, že iná cesta nie je- s potešením pokráčam týmto umeleckým dielom. Videoart nemusím, ale pre mňa je zážitkom kráčať po umení. Je to ako sa zúčastňovať sa znesväcovania. Dehonestácia umenia. Akoby som páchala niečo zakázané. Ach, takých zážitov chcem viac.

P.S. Výstavu COČ je možné vo VSG vidieť do 1.3.2020.

Teraz najčítanejšie