Denník N

DezinFicácia, deň tretí – letáky a Memento v Lučenci

Realita ľudí na ulici a na internete sa veľmi líši.
Memento v Lučenci by ste rozhodne mali vidieť
Aj budovu, v ktorej stojí.
Ďalší diel môjho podcastu JPP, na počúvanie aj čítanie.

Včera, teda v stredu, sme nedezinficovali nič, ani vizuálne. Hovorí sa, že tretí deň výpravy býva kritický, a tak sme si od dezinficovania dali malú prestávku. Ale netreba sa báť, zajtra sa naša dezinficačná čata, posilnená o Radovana Kazdu, pustí zas do práce.

V Leviciach, kde sme večer predtým absolvovali zaujímavé stretnutie s niekoľkými občanmi a priateľmi, sme doobeda rozdávali naše DezinFicačné letáky. A skúsenosť z ulice, získaná už predtým v Nových Zámkoch nám ukazuje, že realita slovenských miest a ich obyvateľov je iná, ako sa zdá podľa internetu a facebooku. Iste, stalo sa nám, že nám asi dvaja alebo traja občania leták vrátili, a podaktorí ho odmietli ešte skôr, ako ho mali šancu vôbec vidieť. To je normálne a ničím sa to nelíši od mojich skúseností z komunálnej kampane pred rokom, kde sme rozdávali veľmi decentné a neutrálne propagačné letáky. Bolo veľmi zaujímavé sledovať reakcie ľudí, ktorí si leták zobrali a kráčajúc preč ho začali študovať. Drvivá väčšina sa po chvíľke začala usmievať, alebo dokonca aj otvorene smiať. Niektorí sa zastavili, zopár sa ich dokonca vrátilo, že súhlasia a že treba konečne poriadnu zmenu vo vedení štátu. Ondrej Dostál je vďaka svojim aktivitám v minulom volebnom období poznateľnou osobou a tak sa opakovane stalo, že sa s ním ľudia chceli rozprávať.

Nestretli sme sa ani raz s tým, že by náš leták niekto pochopil tak, že chceme kohokoľvek likvidovať, zabíjať, či dehumanizovať. Ani raz. Uvidíme, ako to bude v ďalších mestách a obciach Slovenska, ale počas prvých troch dní mali problém pochopiť, o čom nám týmto štýlom kampane ide, len ľudia, ktorí ju zachytili výlučne na internete.

Poobede sme sa potom vybrali na miesto, ktoré ma dostalo už prvý krát keď som tam bol, pri príležitosti znovuotvorenia po záchrane takmer v poslednej chvíli. Je to neologická synagóga v Lučenci.

Synagóga je dielom maďarského architekta Leopolda Baumhorna a postavená bola v rokoch 1924 až 25. Jej pôvodná kapacita bola až 1100 osôb. Až do roku 1944 slúžila na náboženské účely, keďže Lučenec pripadol po viedenskej arbitráži Maďarsku a tak sa na Židov v ňom žijúcich nevzťahoval slovenský židovský kódex.

V roku 1948 predala židovská náboženská obec synagógu národnému výboru a ten sa k nej správal tak, ako sa len komunisti vedeli správať k takýmto stavbám. Ak ich už rovno nezbúrali, ako tú v Bratislave, tak zo synagógy spravili sklad umelých hnojív a sýpku. Často jej hrozilo zbúranie, raz pre výstavbu bytoviek, alebo aby nerušila účastníkov majstrovstiev sveta v parašutizme. Našťastie sa tak nestalo a po desaťročiach, kedy bola aj v súkromných rukách sa nakoniec mestu Lučenec podarilo s pomocou eurofondov synagógu opraviť a urobiť z nej kultúrny stánok.

Ten dostal 9. septembra 2016 za účasti prezidenta Andreja Kisku ešte jeden rozmer. Je tu totiž trval inštalovaný pamätník Memento, ktoré za 20 rokov mravenčej práce vytvoril výtvarník Peter Kalmus. Ten 20 rokov, každý deň omotával okruhliaky z troch slovenských riek – Dunaja, Váhu a Hornádu hrubým mosadzným drôtom, až kým nedosiahol počet 80 tisíc. Prečo práve 80 tisíc? Kamienky sa bežne ukladajú na náhrobky židovských cintorínov, ako spomienka na zosnulých, alebo ako prejav priania, ktoré si pri hrobe niekto prial. Každý z týchto kamienkov predstavuje jeden život. Jeden židovský život vyhasnutý v nacistických koncentrákoch. Slovenských židov, odvlečených a zavraždených v koncentračných táboroch bolo približne sedemdesiat tisíc. Peťo Kalmus ale urobil o desaťtisíc kamienkov viac, lebo ako hovorí – radšej o desaťtisíc viac, ako čo i len o jeden menej.

Keďže som mal tú česť, byť pri vernisáži tohto pamätníka prítomný, považoval som za dôležité pozvať priateľov spolukandidátov do synagógy a ukázať im ho. Aj ju.

Je to zvláštny pocit, byť v úplne prázdnej budove, kde kedysi sedelo 1100 ľudí, kde sa čítala Tóra a kde sa ľudia venovali svojej viere. Ľudia, ktorí boli len preto, že mali židovský pôvod, zavraždení. Často v takýchto chvíľach rozmýšľam nad tým, o čo všetko sme touto brutálnou hromadnou vraždou prišli. Nielen v tom najcennejšom, teda v ľudských životoch. Ale aj v tom, čo títo ľudia a ich potomkovia mohli dať nám, ktorí tu žijeme. Koľko hudby, literatúry, vedy, vzdelania a pestrosti mohli priniesť našej krajine a celej Európe. Kvôli holokaustu sme oveľa chudobnejší. Nie finančne, ale kultúrne a ľudsky. A to je chudoba, ktorá sa dá len veľmi ťažko napraviť.

Lučenec leží v regióne, kde sa Kotlebovci rozťahujú nahrubo, považujú ho za jednu zo svojich bášt. Ale aj tu sú miesta, ako napríklad lučenecká synagóga, kde ich zaručene nestretnete. Na to, čo sa nachádza v synagóge, na to, čo Kalmusove Memento pripomína a symbolizuje, nemajú a nikdy ani nebudú mať žiadnu odpoveď.

Teraz najčítanejšie

Juraj Petrovič

Vyštudovaný hudobník a právnik. Projektový manažér. Poslanec miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Nové Mesto a predseda poslaneckého Klubu novomestskej zmeny.