Demokracia bez inštitúcií je vládou davu
Bez obnovy inštitúcií, vrátane silných politických strán, nemajú západné demokracie pred sebou zdravú budúcnosť. Ani tá slovenská.
Jeden z koreňov súčasnej americkej politickej polarizácie je úpadok sily dvoch hlavných politických strán. V minulosti stranícke elity videli ako svoju základnú povinnosť filtrovať kandidátov, ktorí po svojej nominácii dostanú k dispozícii stranícku kampaňovú mašinériu. Nepriateľským outsiderom sa tak zvyčajne dokázali ubrániť. V roku 2016 však Donald Trump bez väčších problémov skolonizoval Republikánsku stranu, a vo viacerých kritických otázkach otočil jej ideové pozície: napríklad vo veci slobodného obchodu či tradičnej podozrievavosti voči prisilnej exekutíve.
Na druhej strane, nedávny chaos pri sčítavaní hlasov v Iowe, ako aj rozpad výboru pre organizáciu demokratického nominačného konventu v Milwaukee sú ilustráciami toho, že aj Demokratická strana je čoraz krehkejšou škrupinou. Nebuďme preto prekvapení, ak sa jej čoskoro zmocní, aj napriek svojmu statusu outsidera, Bernie Sanders.
Úlohu v tom hrajú aj peniaze. Problémom nie je to, že by americkej demokracii vládli veľké peniaze a oligarchovia — taký Donald Trump na svoju kampaň minul výrazne menej než iní kandidáti. Problémom je skôr to, že získavať peniaze na kampane je vďaka existujúcim zákonom oveľa jednoduchšie pre individuálnych kandidátov a nezávislé kampaňové organizácie, takzvané PACs, než pre strany.
Demokratická strana sa dnes napríklad spolieha, že jej členovia Kongresu budú počas svojho pôsobenia získavať financie, ktoré potom strane darujú, a tá s nimi v kampaniach naloží podľa svojho uváženia. Lenže napríklad populárna členka Snemovne reprezentantov Alexandria Ocasio-Cortez toto odmieta. Namiesto príspevkov do straníckej centrály organizuje vlastný „PAC“, ktorý bude priamo podporovať podobne naladených progresívnych kandidátov.
Strata kontroly strán nad svojimi nominantmi je problémom bez ohľadu na to, či človek sympatizuje s progresívnou ľavicou alebo s Trumpom. Podobne aj u nás možno sympatizovať s protikorupčným étosom OľaNO a súčasne vnímať fakt, že nejde o štandardnú stranu, vybavenú inštitucionálnymi filtrami, brzdami a prostriedkami kontroly nad svojimi politickými kandidátmi. Referendá a internetové ankety sú len veľmi zlou náhradou náhradou za pravidlá a inštitúcie, na ktorých stojí zastupiteľská demokracia.
Iný varovný príbeh. Aj v dôsledku snáh priniesť vyššiu transparentnosť do amerického Kongresu prišlo k rozkladu fungovania jeho výborov. V tých sa tradične písala legislatíva a to často nadstraníckym spôsobom. Paradoxne práve v čase, keď sila strán ochabuje, sa čoraz viac legislatívy pripravuje a schvaľuje po čisto straníckej línii a kompromisy sa vnímajú ako čosi špinavé.
Kým americký Kongres má aspoň dlhú tradíciu, na ktorú možno nadviazať, až raz súčasná horúčka opadne, do kultúry slovenského parlamentarizmu sa počas jeho existencie neinvestovalo takmer vôbec. Národná rada by zúfalo potrebovala posilniť svoj profesionálny a analytický personál v podobnom duchu, ako sa za ostatné roky posilnili analytické jednotky naprieč ministerstvami. Potrebuje tiež nájsť zhodu naprieč demokratickými stranami v základných normách parlamentného správania a kultúry.
Akokoľvek sa to nezdá témou prichádzajúcich volieb na Slovensku, pamätajme si, že aj na obnove straníckych a verejných inštitúcií, noriem, bŕzd a „filtrov“ sa bude lámať zdravie demokracií na oboch stranách Atlantiku.
