Ako medializovať traumatické situácie – obete a novinári
Jedným z etických problémov novinárov súčasnosti, aj keď nejde o problém nový, je spôsob podávania informácií o obetiach, ktoré prežili traumatický zážitok. Správny prístup k takto postihnutým je rozhodujúci, ale podstatná je aj akási regulácia zo strany novinára na princípoch psychohygieny.
V mojom predošlom blogu som písala o tom, čo všetko sa potrebujú naučiť novinári v zácviku. Medzi potrebné zručnosti patrí aj etický aspekt profesie novinára. Ten sa síce pri výučbe žurnalistiky na vysokých školách neobchádza, no rozhodne stojí za zamyslenie, či by sa mu nemal venovať väčší priestor.
Ak máme zabezpečiť, aby sa informácie spracovali eticky, verejnosť, ktorej sú určené, sa musí považovať za jednotlivcov a nie za masu.
Rada Európy (Rezolúcia 1003 o etike žurnalistiky, 1993)
Novinár by sa mal vedieť rozprávať s obeťami
Katherine Reed, pedagogička na americkej škole žurnalistiky, svojich študentov učí, ako mediálne spracovávať traumatické situácie. Podľa nej musí študent žurnalistiky pochopiť, čo je to trauma a ako počas nej ľudia reagujú, ako nespôsobiť ešte väčšiu škodu, ale tiež, ako môže na novinára vplývať príbeh, ktorý spracováva.
V Amerike sa na vzdelávanie novinárov v tomto smere zameriava The Dart Center for Journalism and Trauma. Podľa prieskumu z roku 2013 problematiku medializovania traumatických situácií vyučuje 12 % opýtaných pedagógov (v Amerike). Pritom pochopenie správania sa obete a podanie správ o katastrofe ďalej citlivo, a tak že to napríklad v dlhodobom meradle neovplyvní osobu novinára, sa môže javiť čoraz nevyhnutnejšie.
Prečítajte si tiež: Novinári v zácviku – toto sa potrebujete naučiť
Reed tvrdí, že vďaka výučbe sa študenti stávajú citlivejšími pri podávaní správ o traumatických situáciách a správy sa vďaka tomu stávajú etickejšími. To je veľmi dôležité aj pre žurnalistiku ako takú, lebo práve nedostatočný etický rozmer býva často vytýkaný súčasným novinárom a spôsobuje, že sú považovaní za nedôveryhodných.
Redaktor z televize mě vytáhl z kostela, kde probíhala mše, že si se mnou chce natočit rozhovor. Pak mě nechal venku čekat, protože ještě mluvil s nějakým politikem. Pak ke mně přišel a řekl: „Tak tohle si představuji, že řeknete…“ V půlce věty mi do toho vždycky skočil. Nakonec řekl: „Dobrý, to beru!“ a odešel. Ani nepoděkoval.
Dvaatřicetiletý muž, který přežil havárii autobusu u Nažidel, jeho přítelkyně a dalších 18 lidí při havárii zahynulo. (Novinári a neštěstí)
Na traumu nereagujú len obete, ale aj novinári
Z druhej strany sa nemenej dôležitou stáva psychohygiena novinára, ktorý takmer každodenne zažíva vypäté situácie, pričom stres z nich sa prenáša aj na neho. Úlohou reportéra je podávať svedectvo, čo však môže byť, ako píše Reed vo svojom článku, vysiľujúce – na to by mali byť budúci novinári pripravení.
Tejto téme sa bližšie venuje napríklad česká publikácia Novináři a neštěstí, ktorá vyšla v roku 2006 v spolupráci so spomínaným americkým centrom. Kniha ponúka akýsi prehľad pre novinárov, ako postupovať v rôznych napätých situáciách a čomu sa vyvarovať.
O tom, že prežívanie traumy a jej vplyv na novinárov sa stáva diskutovanou témou, svedčí aj výskum neziskovej organizácie Eyewitness Media Hub a nadácie Open Society Foundation. V článku, ktorý výskum popisuje sa spomína termín zástupná trauma. Ide o šok, ktorý je spôsobený vplyvom utrpenia niekoho iného.
Organizácie sa v priebehu nasledujúceho polroka budú snažiť prísť na to – ako veľmi sa zbieranie informácií o prírodných katastrofách, vojnových zločinoch, chorobách a obetiach stalo súčasťou života novinárov, bojovníkov za ľudské práva a humanitárnych pracovníkov a do akej miery ich to ovplyvňuje.
Byla to strašná válka, to, co se dělo v Jugoslávii. Nikdy taky nezapomenu na Rwandu a Burundi. Pamatuji si, že když jsem se vrátil do Londýna a šel jsem našemu psovi koupit žrádlo, zhroutil jsem se u regálu. Začal jsem brečet a nemohl jsem přestat. Ty kusy masa mi prostě připomněly rozsekané lidi. Dlouhé měsíce jsem se nemohl těchto obrazů a zápachu zbavit. Pronásledovalo mě to ve dne v noci.
John Sweeney, novinář BBC (Novinári a neštětí)
Výskum je konkrétne orientovaný na traumatizujúce videá, ktoré takýto pracovníci vyhľadávajú aj z dôvodu profesijného zamerania. (V článku sa spomínajú napríklad videá islamistickej organizácie ISIS.) Ich cieľom je tiež vybudovať osvedčené postupy, ktoré pomôžu ľuďom pracujúcim s obeťami.
Thanks to @OpenSociety we are studying the impact of traumatic video on #journalists & #humanrights investigators. http://t.co/iJ2nyo7Gtm
— Eyewitness Media Hub (@emhub) June 20, 2015
