Denník N

My, oni a tí ďalší 

Ľudí na úteku často vnímame ako homogénnu a abstraktnú skupinu. O jednotlivcoch a jednotlivkyniach, ktorí ju tvoria, veľa nevieme, a možno ani nechceme vedieť. Obrazy a informácie, ktoré sa k nám dostávajú zo správ, sociálnych sietí a od politikov a političiek, mnohokrát nemajú s realitou veľa spoločného. Ľudia na úteku pochádzajú z rôznych rodín, krajín a kultúr, sú medzi nimi muži, ženy aj deti, ktorí a ktoré mali na odchod z rodnej krajiny rôzne dôvody. Takmer všetkých a všetky ich však spája smutný a bolestivý fakt – svoje domovy opustili nedobrovoľne, náhle a bez akejkoľvek istoty, ako bude ich život pokračovať.

Podpíšte našu novú petíciu a žiadajte bezodkladné zabezpečenie prístupu k službám verejného zdravotníctva pre ľudí hľadajúcich azyl a deti bez sprievodu dospelej osoby.

Podľa údajov UNHCR musí svoj domov kvôli vojne, násiliu, perzekúciám alebo iným vážnym dôvodom opustiť denne až 37 000 ľudí. Celkový počet násilne vysídlených ľudí sa v súčasnosti pohybuje okolo 71 miliónov, pričom 41 miliónov z nich bolo vysídlených vnútri svojej krajiny. Viac ako 80 % ľudí na úteku žije v krajinách susediacich s ich krajinou pôvodu.

O tom, čo tieto dáta znamenajú v realite, by vedela rozprávať aj 39-ročná Joyce. Pred niekoľkými rokmi sa ocitla na dne priepasti ľudskej krutosti a prežila, aby svoj príbeh vyrozprávala svetu.

V septembri 2016 zaútočili vojaci na Joycin dom v Kajo Keji v Južnom Sudáne. Jej manžela spútali a dobodali na smrť. Joyce ostala sama s deviatimi deťmi, o ktoré sa potrebovala postarať, a preto sa rozhodla pred násilím z domovskej krajiny ujsť. Pridala sa tak k stovkám tisíc obyvateľov a obyvateliek Južného Sudánu, ktorí utekali na juh do susednej Ugandy. Hoci peší útek do Ugandy znížil riziko, že ju vojaci alebo vzbúrenci zastrelia či znásilnia, jej život sa zmenil na nesmierne namáhavý, bolestivý každodenný zápas o prežitie.

Joyce a jej rodina sa ocitli v bludnom kruhu neustáleho nedostatku základných potravín, vody a strechy nad hlavou.

Počet ľudí na úteku dnes dosahuje historicky zaznamenané maximum. Zhruba polovicu z 26 miliónov ľudí na úteku tvoria deti a mládež pod 18 rokov, pričom jedna tretina všetkých ľudí na úteku aktuálne žije v najchudobnejších krajinách sveta.

Podľa údajov UNHCR pochádza 57 % všetkých ľudí na úteku z 3 krajín: takmer 7 miliónov zo Sýrie, 2,7 milióna z Afganistanu a viac ako 2 milióny z Južného Sudánu.

Aby mohli ľudia utekajúci pred násilím a zhoršujúcimi sa životnými podmienkami začať odznova, potrebujú pomoc od ľudí v ich hosťovských krajinách. Potrebujú sa naučiť jazyk, nájsť si prácu, vytvoriť si sociálne väzby a stať sa súčasťou spoločnosti, aby mohli pokračovať v živote, ktorý im vzala vojna.

Jedným z týchto ľudí je aj mladá Nairouz, ktorá vo vojne prišla o brata a časť rodiny a vďaka programu pomoci ľuďom na úteku začala nový život v Argentíne.

Volám sa Nairouz, to v arabčine znamená nový začiatok a tiež oslava jari. Pochádzam zo Sýrie, ale dnes žijem v Buenos Aires. Do Argentíny som sa dostala cez program pomoci ľuďom na úteku…

… môj život v Sýrii bol veľmi pokojný, bezpečný a veľmi pekný až do roku 2011. Vtedy začala vojna.

Keď som prišla do Argentíny, nič nebolo jednoduché. Musela som začať od nuly. Prechádzala som sa ulicami a nerozumela som ani slovo. Nič som nevedela. Začala som sa cítiť stratená.

A potom som našla ľudí, ktorí mi pomohli integrovať sa, a to bolo nesmierne dôležité. Tou Nairouz, ktorou som dnes, som vďaka ľuďom, ktorí mi pomohli zapojiť sa do argentínskej spoločnosti.

Kým aktuálne žije na svete minimálne 3,9 milióna ľudí bez štátnej príslušnosti, o azyl žiada v súčasnosti iba 3,5 milióna ľudí na úteku. Podľa odhadov UNHCR môže byť pritom ľudí na úteku ešte o niekoľko miliónov viac.

Veľkú časť ľudí na úteku vrátane ľudí bez štátnej príslušnosti či akéhokoľvek právne akceptovaného štatútu tvoria aj deti a mládež. Život na úteku pre mnohé z nich znamená nedostatočný alebo žiadny prístup k vzdelaniu, a teda zhoršujúce sa vyhliadky na lepšiu budúcnosť.

Práve to je jedným z obrovských problémov pre deti na úteku z Mjanmarska, z ktorého pre brutálne etnické čistky a násilie páchané armádou ušiel takmer milión ľudí z rohinskej komunity. Väčšina Rohingov a Rohiniek ušla do susedného Bangladéša, kde boli životy a budúcnosť ich detí bez prístupu k vzdelaniu paralyzované. V prípade, že by vláda situáciu nezačala riešiť, stala by sa z týchto mladých ľudí stratená generácia bez veľkých nádejí na dôstojný život.

Pred niekoľkými dňami však bangladéšska vláda oznámila, že deťom z rohinskej komunity umožní po 2,5 roku návrat do školy. K tejto pozitívnej zmene prispela aj masívna kampaň niekoľkých neziskových organizácií vrátane Amnesty International, ktorá počas uplynulých 12 mesiacov intenzívne advokovala na vysokých miestach, mobilizovala verejnosť a venovala sa komunitnej práci v teréne. Tím Amnesty predložil aj výskumnú správu o podmienkach v bangladéšskych utečeneckých táboroch, ktoré majú vážne dopady predovšetkým na deti.

Len pár dní pred oznámením pozitívnych zmien, pri príležitosti Medzinárodného dňa vzdelávania (24. januára 2020), zverejnila Amnesty International hudobné video s cieľom povzbudiť miestnu aj svetovú verejnosť, aby podporili vzdelávanie detí v rohinských a ďalších znevýhodnených komunitách v Bangladéši.

Pieseň s názvom Bangla obsahuje aj nasledovný text: „Ak budú mať dnes všetky deti prístup k vzdelaniu, budúcnosť sveta bude jasná. Opak bude chybou a miera nespravodlivosti vo svete narastie.“ Autorom skladby je bangladéšsky hiphopový hudobník Mahmud Hasan Tabib a účinkuje v nej detský interpret Rana Mridha. Ich propagácia vzdelávania pre znevýhodnené deti v krajine prostredníctvom piesní mala na YouTube značný dosah.

Kriminalizácia pomoci

Kriminalizácia solidarity s ľuďmi na úteku je v Európe rozšíreným javom, ktorý zasiahol mnohé občianske iniciatívy, mimovládne organizácie, ale aj jednotlivcov a jednotlivkyne z radov záchranárok, hasičov, novinárok, lekárov, učiteliek a dobrovoľníkov.

Hĺbková analýza financovaná Európskou komisiou identifikovala prípady minimálne 158 ľudí, ktorí kvôli humanitárnej práci v období medzi rokmi 2015 a 2019 čelili vyšetrovaniu a obvineniam z prevádzačstva, členstva v kriminálnych organizáciách a špionáže.

Kapitánka lode Sea Watch 3, Carola Rackete, bola v lete minulého roka zatknutá talianskymi úradmi na základe Salviniho doktríny, ktorá kriminalizuje humanitárnu pomoc ľuďom na úteku. Jej zatknutie prilákalo pozornosť médií po celom svete a v rámci verejnej zbierky sa vyzbieralo viac ako milión eur pre fond právnej ochrany organizácie Sea Watch a viac ako 250 000 podpisov na podporu kapitánky.

Niekoľkým prípadom kriminalizácie solidarity s ľuďmi na úteku sa venovala aj Amnesty International. Sarah Mardini a Seán Binder, ktorí sa zapojili do dobrovoľníckych humanitárnych prác organizácie pôsobiacej na gréckom ostrove Lesbos, boli v roku 2018 obvinení zo špionáže, prevádzačstva a členstva v teroristickej organizácii. Ich úlohou pritom bolo nájsť člny, ktoré sa dostali do núdzovej situácie, a pomôcť ich pasažierom a pasažierkam, ľuďom na úteku, dostať sa do bezpečia. V prípade, že by súd rozhodol v ich neprospech, hrozí im trest odňatia slobody až do 25 rokov. Prípady Caroly, Seána a Sarah sa dostali na titulky novín, mnohým ďalším sa však neušlo toľko pozornosti.

Každodenné prejavy solidarity, ako je ponúknutie jedla, vody, miesta v aute, telefonátu či miesta na prespanie, sa stávajú kriminálnou činnosťou a ľudia, ktorí prejavia ľudskosť a dobrú vôľu, čelia často premršteným a vykonštruovaným obvineniam. Ale aj napriek tomu, že sa to mnohým z nás vrátane našich vládnych predstaviteľov a predstaviteliek nemusí páčiť, každý človek má právo a nárok na bezpečie a dôstojnosť. A každý človek má právo pomáhať druhým.

Na záchrannej lodi Iuventa v Stredozemnom mori pracovalo od júla 2016 do augusta 2017 približne 200 dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Počas tohto obdobia zachránili v súlade s medzinárodným právom vyše 14 000 ľudí, ktorí sa na mori ocitli v núdzi. Kvôli tomu ich talianske orgány činné v trestnom konaní začali odpočúvať a na ich sledovanie nasadili tajných agentov a agentky. Predmetom tohto politicky motivovaného vyšetrovania je už 2 roky činnosť desiatich členov a členiek posádky z Nemecka, Británie, Španielska a Portugalska.

Hoci sa talianska vláda rozhodla pomoc dobrovoľníckeho tímu z lode Iuventa kriminalizovať, Amnesty International chápe ich prínos a dôležitosť pomoci ľuďom, ktorí potrebujú ochranu, a preto sa im rozhodla udeliť cenu Amnesty Human Rights Award 2020. Títo odvážni ľudia si zaslúžia uznanie, podporu a ochranu, a nie nepriateľstvo, vyhrážky alebo – ako v tomto prípade – politicky motivované prenasledovanie zo strany štátnych orgánov.

Systém zdieľanej ignorácie a jeho dôsledky

Veľká časť problémov, s ktorými sa ľudia na úteku stretávajú počas svojej cesty do Európy, je spôsobená neschopnosťou a neochotou inštitúcií prijať solidárne politiky. Namiesto toho sa uchyľujú k rasistickým a nenávistným vyjadreniam a opatreniam, akými sú napríklad dohody Európskej únie s Tureckom a Líbyou.

Pred viac ako troma rokmi, 2. februára 2017, bolo podpísané tzv. „Memorandum o pochopení v oblasti migrácie“ medzi Talianskom a Líbyou. Na základe tejto dohody pomáha Taliansko líbyjským námorným hliadkam zastavovať lode a navracať ich pasažierov a pasažierky do detenčných centier na líbyjskom pobreží, kde boli nezákonne zadržaní a kde sú vystavení zlému zaobchádzaniu vrátane sexuálneho násilia a mučenia. V deň tretieho výročia tejto dohody bola jej platnosť bez obsahových úprav predĺžená o ďalšie tri roky.

Od podpisu dohody bolo zachytených na mori najmenej 40 000 ľudí, medzi nimi aj tisíce detí. Po navrátení do Líbye boli po dlhých dňoch strávených na mori vystavení ďalšiemu utrpeniu. Len za posledný mesiac bolo navrátených 947 ľudí.

V dôsledku nezodpovedného prístupu európskych úradov trpia najmä zraniteľné skupiny, deti, mladiství a starší ľudia. Mnohé ženy a dievčatá na úteku prežili sexuálne násilie.

Od marca 2017 do júla 2018 zozbierala Amnesty International výpovede viac ako 100 žien, ktoré ušli pred vojnou a na svojej ceste aj počas pobytu v utečeneckých táboroch a detenčných centrách museli bojovať proti neľudskému zaobchádzaniu vrátane sexuálneho násilia.

„Keď sme sa dostali na pobrežie neďaleko Bodrumu (v Turecku), počasie bolo veľmi zlé. Pašeráci nám povedali, aby sme čakali. Nechali nás tam 20 dní, v zime a premočených, bez dostatku pitnej vody a jedla. Ľudia v skupine boli milí, aj keď sme nikoho z nich nepoznali, o pašerákoch sa to však povedať nedá… Keď moja mama prosila, aby sme sa mohli vrátiť späť do Bodrumu, surovo ju odsotili.

Bola som taká vystrašená, že som vôbec nemohla spať. Keď som chcela ísť na záchod, môj brat šiel vždy so mnou. Ale raz nás sledovali pašeráci, takže sme utekali späť. Potom som nešla cikať tak dlho, že som ochorela,“ cituje Amnesty vo výskumnej správe 22-ročnú Yaru zo Sýrie, ktorá v marci 2018 cestovala z Turecka do Grécka so svojou matkou a 17-ročným bratom.

Ženy a dievčatá sú počas cesty do Európy vystavené riziku psychického, fyzického a sexuálneho obťažovania a násilia zo strany prevádzačov. Jedna z preživších sexuálneho násilia, žena z Afganistanu, ktorá si priala ostať v anonymite, povedala: „Keď európske vlády zavreli pred ľuďmi na úteku dvere, vystavili nás zneužívaniu prevádzačmi. Keďže sme ‚ilegálky‘, o pomoc nemôžeme požiadať ani políciu, a vlastne ani kohokoľvek iného. Prevádzači to zneužívajú.“

S podobným zaobchádzaním sa však stretávajú aj po príchode do Európy. Kvôli dohode medzi Tureckom a Gréckom z marca 2016 sú ľudia prichádzajúci na grécke ostrovy uväznení v nevyhovujúcich podmienkach táborov sponzorovaných Európskou úniou. Okrem nedostatočných bezpečnostných opatrení v táboroch, ktoré ústia do sexuálneho násilia, sú v utečeneckých táboroch niekoľkonásobne prekročené kapacity; na ostrove Lesbos žije v piatich táboroch s kapacitou 6 400 obyvateľov a obyvateliek takmer 15 500 ľudí. Mnohí z týchto ľudí majú špeciálne potreby, no sú nútení bývať v stanoch v blízkosti táborov. Podmienky v táboroch sú takisto absolútne nevyhovujúce; ľudia v nich bojujú s nedostatkom hygienických zariadení či čistej pitnej vody.

„Každým dňom sa to zhoršuje… tábor je preplnený,“ potvrdila obyvateľka tábora Moria na ostrove Lesbos, kde je kapacita momentálne prekročená dva a polnásobne.

Hrôzami nebezpečného úteku si prešla aj mladá S., ktorá v decembri 2016 ušla z Eritrey. „Chcela som zmeniť svoj život. Nemohla som tam ostať, pretože zákony nariaďujú všetkým polročnú vojenskú službu a ďalší rok v štátnej službe, ktoré neobmedzene predlžujú. Nemalo to konca. Chcela som proste žiť inak.“

S. sa vydala na útek spolu so svojím synovcom a neterou. Cestovali extrémne preplnenou loďou. Po prekročení hranice Sudánu a Líbye ju pašeráci vzali na oplotené priestranstvo na pobreží, kde ich spolu s mnohými ďalšími ľuďmi zadržiavali niekoľko týždňov, kým čakali na ďalšiu plavbu. Násilie a zneužívanie zo strany líbyjských stráží nebolo ničím výnimočným. Pašeráci ľuďom poskytovali iba veľmi málo vody a jedla (väčšinou chlieb a cestoviny).

Ešte v Sudáne sa S. stretla so svojou tehotnou švagrinou a malým synovcom Freabom a v ceste pokračovali spoločne. Tesne pred tým, ako im líbyjskí pašeráci povedali, že ich čaká plavba cez more, začala švagriná rodiť. Porodila dievčatko, Hiamir, ale bez lekárskej pomoci začala silno krvácať a zomrela. Pašeráci naložili jej telo spolu so S., Freabom, Hiamir a ďalšími 200 cestujúcimi na nákladiaky a odišli.

Cesta k moru trvala asi dve hodiny. S. zanechala telo svojej švagrinej na líbyjskej pláži, aby so svojím synovcom a novorodenou neterou v náručí pokračovali v plavbe. Na mori strávili asi 18 hodín.

„Mali sme problémy. Náš gumený čln bol plný vody. Na more sme vyplávali v dvoch člnoch, každý niesol zhruba 150 ľudí. Väčšina z nás bola zo Somálska. Na našej lodi bolo asi 10 ľudí z Eritrey, ktorí mi pomohli s deťmi.

Keď pašeráci nasadia ľudí na člny, doslova sa utrhnú z reťaze – fajčia drogy alebo sa opijú.

Myslela som, že ma čaká smrť, takže keď ma zachránili, cítila som sa ako znovuzrodená.“

Ako ďaleko sme schopní zájsť?

Pred pár dňami zverejnila grécka vláda návrh na inštaláciu 2,7 kilometrov dlhého systému plávajúcich sietí pozdĺž pobrežia ostrova Lesbos, ktoré majú brániť vylodeniu ľudí na úteku z Turecka. Realizácia navrhovaného opatrenia by ešte viac ohrozila životy žien, mužov a detí, ktorí a ktoré sa pokúšajú dostať do bezpečia. Až takto sa vyostrili snahy gréckej vlády za každú cenu obmedziť imigráciu.

V roku 2019 prišlo do Grécka cez Stredozemné more takmer 60 000 ľudí. V období medzi januárom a októbrom zaznamenala Medzinárodná organizácia pre migráciu 66 úmrtí na východnej stredomorskej trase. Inštalácia takejto siete by bola bezprecedentným prejavom ignorácie, dehumanizácie ľudí v núdzi a absencie solidarity.

Ďalšími z takýchto prejavov sú neriešenie otrasných životných podmienok ľudí na úteku v preplnených utečeneckých táboroch a detenčných centrách a akútny nedostatok zdravotnej starostlivosti. Od júla 2019 nemajú žiadatelia a žiadateľky o azyl v Grécku prístup k službám verejného zdravotníctva. Azylové zákony z novembra minulého roka tento nedostatok upravili, no k implementácii tohto zákona doposiaľ nedošlo. Grécke úrady tak hazardujú so zdravím a životmi tisícok detí a dospelých.

Výzva na ľudskosť

Ak chceme zabrániť ďalšej neakceptovateľnej blokácii bezpečných prístavov pre lode, na ktorých sa často plavia aj deti, tehotné ženy, či starší ľudia; utrpeniu ľudí v preplnených táboroch; navracaniu člnov a lodí do krajín, kde ľuďom na úteku hrozí nebezpečenstvo a týranie; a najmä úmrtiam ľudí na úteku na ceste do Európy, musia pobrežné krajiny EÚ v oblasti Stredomoria deklarovať jasný plán poskytnúť bezpečné vylodenie akejkoľvek lodi, ktorá o to požiada.

Zároveň je nevyhnutné, aby sa ostatné štáty Európskej únie zaviazali zodpovedne prijať podiel z celkového počtu žiadateľov a žiadateliek o azyl a ľudí na úteku a poskytnúť im dôstojné životné podmienky až dovtedy, kým im úrady neumožnia plnohodnotne sa zaradiť do života v krajinách EÚ alebo sa dobrovoľne vrátiť do domovskej krajiny.

Predstavitelia a predstaviteľky štátov EÚ sa v októbri 2019 na spoločnom stretnutí venovali aj deklarácii dobrovoľného záväzku štátov na prijatie dočasných solidárnych mechanizmov. Deklaráciu už podpísali Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Malta. Malo by ísť o mechanizmus, ktorý by po prijatí zaviazal štáty k prijatiu opatrení zaručujúcich ľuďom na palube lodí a člnov dôstojné vylodenie a presun do bezpečia.

Ministerka vnútra SR Denisa Saková tento mechanizmus odmietla prijať. Vyjadrila sa, že je presvedčená, že „navrhovaný systém rozmiestňovania migrantov zachránených na mori obsahuje veľa rizík a môže podporiť migračný efekt“. Amnesty Slovensko sa preto rozhodlo apelovať na slovenských poslancov a poslankyne Európskeho parlamentu a po voľbách aj na novovzniknutú vládu, aby prijímali zodpovedné rozhodnutia solidárne k ľuďom na úteku.

Pridajte sa k nám aj vy.

 

Pripravili Daniela Mužíková a Natália Šmídová, editovala Elena Teplanová.
Autorky sú členkami tímu Amnesty Slovensko

 

Ak sa vám páči, čo robíme, sledujte nás na FacebookuInstagrame a majte vždy aktuálne informácie o našej prácipetíciách. Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/