Ak je nostalgia za socializmom fantómovou bolesťou, znamená, že nebolí?

Vznik samostatného Slovenska v r. 1993 bol rozpačitý. Niektorí sa tešili, u iných prevládali  rozpaky a nostalgia za Československom. Odhliadnúc od sentimentov, naša krajina sa borila s prekážkami, predovšetkým vlastnej neschopnosti dobre sa spravovať. Až keď sa sme sa demokratickou cestou vyrovnali  s autoritárskymi excesmi mečiarizmu, podarilo sa nám v rokoch 1998-2006 uskutočniť potrebné ekonomické a inštitucionálne reformy. Tie uvoľnili potenciál rozvoja krajiny a dnes sa často tieto reformy spájajú s negatívnymi sociálnymi dopadmi, čo nie je úplne fér, keďže tie najvýznamnejšie otrasy v spoločnosti spojené s nárastom nerovností, prepadom reálnych príjmov a nezamestnanosťou prebehli už v deväťdesiatych rokoch z dôvodu liberalizácie cien a otvorenia trhu.

Z prostredia tej časti obyvateľstva, ktoré nepociťovalo úžitok z nových reforiem, ale aj tých ľudí, ktorí boli negatívne zasiahnutí sociálnou krízou deväťdesiatych rokov, sa zrodila volebná podpora strany SMER-SD, ktorá hlasmi svojich lídrov využila ponúkaný sentiment, ktorí vedome živili nostalgiu za obdobím socializmu a poukazovali na inšpiráciu svojich politík obdobím spred roku 1989.

Čiastočne k tomu prispelo aj to, že globálna ekonomická a finančná kríza koncom prvej dekády druhého tisícročia ovplyvnila Slovensko práve v čase, keď sa začali pozitívne prejavovať hlbšie štrukturálne zmeny v ekonomike. Rast ekonomiky koncom prvej edkády práve štartoval a vzhľadom k otvorenosti našej ekonomiky bol z dôvodu dopadov globálnej finančnej a dlhovej krízy na nejaké obdobie utlmený. Slovensko sa napriek tomu z krízového obdobia dostalo relatívne rýchlo, no možno už neskoro vo vzťahu k očakávaniam a tiež aj za cenu zvyšujúcich regionálnych rozdielov. Frustráciu nedokázali zastaviť ani sociálne balíčky a redistributívne politiky vlád Smeru po roku 2012, ktoré štatisticky zachovali nízku mieru ekonomickej nerovnosti, ale neuspokojili túžbu po väčšom blahobyte.

Aj keď štatistiky môžu objektívne poukazovať na zlepšenia a tempo rastu v rôznych socioekonomických indikátoroch či už v čase, alebo v porovnaní s inými štátmi, subjektívne vnímanie individuálnej životnej situácie ako úspechu či neúspechu môže byť diametrálne odlišné.

Slovensko: nízka miera ekonomických nerovností je v súlade s egalitaristickými očakávaniami

 Štúdie z regiónu postkomunistických krajín naznačujú, že preferencie východoeurópskej verejnosti na osi egalitarizmus / meritokracia prípadne vyššia / nižšia miera redistribučnej roly štátu sú naklonené v prospech egalitarizmu resp. vyššej miery redistribúcie práve pre vnímanú životnú neistotu i kvôli zdedeným predstavám o egalitarizme z obdobia „reálneho socializmu“. Zároveň sú tieto preferencie mediované aj cez osobnú životnú skúsenosť ľudí podľa toho, či zažívajú príjmovú mobilitu resp. úspech alebo nie, či sa cítia byť víťazmi alebo porazenými v procese tranzície.[1]  Slovensko je v tomto smere príkladom zaujímavého paradoxu. Miera príjmovej nerovnosti meraná GINI indexom je na Slovensku spomedzi krajín OECD najnižšia.

Podobne aj miera majetkovej nerovnosti (týka sa napr. vlastníctva aktív ako sú nehnuteľnosti, kumulatívnej výšky úspor ale i dlhu) u nás v poslednom období v OECD klesá najvýraznejšie [2] (pozri graf nižšie).

Napriek štatistikám je subjektívne vnímanie ekonomickej nerovnosti stále veľmi významné. Poukazujú na to prieskumy verejnej mienky, ktoré sa pýtajú ľudí, čo považujú za najdôležitejšie problémy dneška, pričom sociálne otázky a nezamestnanosť sú tradične na prvých miestach dôležitosti. V podobnom duchu sa ľudia vyjadrujú aj k tomu, čo považujú za dôležité pre demokraciu. Napríklad v rámci výskumu EVS z r. 2017 vyše 40% obyvateľov Slovenska oproti 21% v Českej republike považuje za jednu zo základných charakteristík demokracie rovnosť príjmov.

Takéto zdôrazňovanie rovnosti v kontexte objektívne nízkej nerovnosti sa môže na prvý pohľad javiť ako neodôvodnené, avšak je nutné si uvedomiť, že napriek svojej užitočnosti, indexy ako GINI nedokážu dobre zachytiť vnútornú diferenciáciu a rozptyl toho čo merajú z hľadiska veku, regiónov, sociálnych skupín či iných dôležitých charakteristík, hlavne, ak sa tieto charakteristiky prekrývajú. A to všetko za predpokladu, že údaje o HDP sú korektné a veľkosť neformálnej ekonomiky nie je zásadná. To spôsobuje, že hoci GINI v prípade Slovenska poukazuje na nízku a znižujúcu sa príjmovú a majetkovú nerovnosť ako takú, to nevylučuje, že vnútri krajiny neexistujú významné ekonomické nerovnosti, ktoré narastajú, a na ktoré verejnosť reaguje.

Summa summarum, je badateľná pretrvávajúca výrazná citlivosť na ekonomickú nerovnosť, pričom ona samotná  sa v „štatistickej“ realite znižuje, a to aj v porovnaní so zahraničím, kde je najnižšia a aj v čase kde postupne klesá. Vo vnútornom prežívaní je však stále subjektívne veľmi vysoká.

Možno podobný mechanizmus disociácie medzi vnímaným a skutočným je prítomný aj v retrospektívnom hodnotení života počas socializmu. Niektoré prieskumy verejnej mienky naznačujú, že verejnosť na jednej strane subjektívne vníma vzťahy medzi ľuďmi počas bývalého režimu ako „súdržnejšie“, pritom iné empirické skúmania z postkomunistických krajín naznačujú, že tieto vzťahy sa nezhoršili, ani nezlepšili. Jedno z vysvetlení môže byť, že počas obdobia komunistického režimu dochádzalo k vyššiemu hodnoteniu privátnej sféry vzhľadom na nemožnosť normálneho fungovania vo verejnej sfére. Skúsenosť, ktorá sa prenáša v rodinnej skúsenosti z generácie na generáciu je spojená s trávením času v kruhu blízkych a priateľov. Niet divu, že ten pocit pretrváva v pamäti a spája sa s minulosťou.

Dôvera

Inou odpoveďou môže byť, že politicko-ekonomické faktory významne ovplyvňujú postoje, preferencie a hodnoty ľudí nielen na osi občan/štát, resp. občan/inštitúcie, ale aj na horizontálnej osi občan/občan. Zaujímavé zistenie, nepriamo podporujúce argument vplyvu politickej ekonómie na postoje obyvateľstva  priniesli Reiner a Siedler, hľadajúci odpoveď na otázku, či demokracia posilňuje dôveru. Intuitívne by demokracia mala napomáhať dôvere. Ako príklad použili porovnanie vývoja dôvery v Nemecku, kde sa pokúsili odmerať mieru inštitucionálnej (vertikálnej) a spoločenskej (horizontálnej) dôvery medzi ľuďmi navzájom. Zistili, že miera spoločenskej nedôvery tesne po zjednotení Nemecka bola na územiach bývalej NDR výrazne vyššia ako na územiach SRN. To súviselo s represívnou povahou komunistického režimu v spojení s ekonomickým zaostávaním. Zaujímavé bolo zistenie, že hoci inštitucionálna dôvera sa po pätnástich rokoch zvýšila u obyvateľov v západnej i východnej časti, spoločenská dôvera u tej časti respondentov, ktorí nezažili ekonomický úspech po zjednotení Nemecka ostala na rovnakej úrovni ako tesne po páde komunizmu. A to boli predovšetkým respondenti z východnej časti Nemecka. Naopak tí, ktorí hodnotili toto obdobie aj z hľadiska dosiahnutého úspechu, prejavovali výrazne väčšiu mieru spoločenskej dôvery.[3]

Ako môže súvisieť dôvera s mýtmi o súdržnej a morálnej spoločnosti v období komunistického režimu?  Dôvera je jedným z hlavných indikátorov predpovedajúcich hospodársky rast, spokojnosť so životom, a tiež vypovedajúcich o kvalite občianskej spoločnosti, reciprocite a solidarite. Ak jej nedostatok bol v období socializmu období normou, tak romantizujúci pohľad na „reálny socializmus“ v takých aspektoch ako súdržnosť či solidarita nemôže byť úplne validný a neodráža realitu, ale je pokriveným pohľadom do minulosti, v ktorom stále pôsobia účinky propagandy spred tridsiatich rokov.

Váhu politicko-ekonomického argumentu na fenomén nostalgie za socializmom by mohla podporiť aj pozitívna skúsenosť už v tom čase (obdobie normalizácie) homogénnej, nivelizovanej spoločnosti s modernizáciou, predovšetkým v počas sedemdesiatych rokov na Slovensku.

Príjmová nivelizácia, minimálne socioekonomické rozdiely, sociálna i vzdelanostná mobilita, uspokojovanie materiálneho hladu po výdobytkoch modernizácie v podobe dostupného masového bývania (hoci s kúpeľňami z umakartu), hrdosti na nové auto (hoci po astronomicky dlhom poradovníku a zopár úplatkoch), a to všetko v masovom meradle, môže vplývať aj na dnešný nostalgický postoj. Fenomén „Husákovych“ detí – zanechal vo vedomí dnešnej generácie päťdesiatnikov, ale aj ich detí pamäťovú stopu tradovanú v rodinách, ktorá sa v kontraste s problémami dnešnej doby javí možno nie príťažlivo, ale určite nie odpudzujúco. Len treba povedať aj B: zabúda sa na nedostatky v zásobovaní potravinami, zháňanie tovaru, ponižujúce rady, nevrlých pracovníkov v službách a nekonečne čakanie v radoch na všetko – ak sa obmedzíme len na každodenné problémy života. Nehovoriac o živote za ostatnými drôtmi so všetkým, čo tento obraz evokuje.

Spomienkový optimizmus

Vysvetlenie nostalgie cez subjektívne prežívanie socioekonomických podmienok má svoju váhu. Zároveň nie je jediné. Nedá sa odseparovať dnešná skúsenosť od spomienok na dobu, keď sme boli „mladí a pekní“. Spomienkový optimizmus v porovnaní s realitou dneška tiež nie pre každého prináša uspokojenie, najmä ak sa zameriava na konzum. Napriek zásadnému zvýšeniu životnej úrovne i už spomenutému klesaniu príjmovej nerovnosti a jej celkovo nízkej miere  v porovnaní s ostatnými rozvinutými krajinami svoju úlohu zohrali akiste aj  donedávna pomaly rastúce reálne príjmy či pocit nespravodlivosti systému umožňujúci vyňať sa bohatším ľuďom spod zákonom. Rastúce ceny bývania a zvyšujúce sa životné náklady v centrách ekonomického rozvoja sú tiež dôvodom skepsy a obáv z budúcnosti medzi mladými ľuďmi.

Nostalgia za socializmom je do istej miery racionálnym vyjadrením toho, že prostredie slobodnej trhovej spoločnosti nenaplnilo sociálne a ekonomické očakávania mnohých obyvateľov, ktoré sa nedajú merať len cez mieru nerovnosti. Prečo a ako boli tie očakávania tak nastavené ako boli, ponechávam mimo tejto analýzy.  Frustrácia spojená so subjektívnym prežívaním nemusí korelovať s makroekonomickými údajmi či agregovanými priemermi, podobne spomienkový optimizmus je niečo, čo je súčasťou povahy našej pamäti.

Domnievam sa preto, že politicko-ekonomické faktory v ich vecnej rovine i rovine subjektívneho prežívania majú zásadnú váhu vo vysvetlení nostalgie za minulým režimom, hoci nie sú jediným. V ďalšej časti sa poukážem na zotrvačnosť komunistickej propagandy ako tretí vysvetľujúci faktor.

Zotrvačnosť komunistickej propagandy

Obdobie „reálneho socializmu“ bolo po roku 1969 v porovnaní s päťdesiatymi rokmi a nástupom komunizmu alebo s obdobím „kvasu“ šesťdesiatych rokov ideologicky a normatívne vyprázdnené. Budovateľské nadšenie novej spoločnosti sa už len predstieralo. Preto je otázne, čo dodáva mýtom týkajúcim sa obdobia komunistického režimu takú vitalitu? Mohla mať propaganda z päťdesiatych rokov po takom dlhom čase ešte nejaký efekt? A mohla propaganda z obdobia normalizácie byť predsa len taká účinná, aby jej vplyvy boli citeľné  dodnes, o to viac, ak je pravdou, že jej už vtedy nikto neveril?  A to všetko napriek tomu, že masy ľudí zažívali nespravodlivosť, diskrimináciu, hrubosť, ponižovanie, klamstvo?

Spomeňme vytesnených obyvateľov s telesným a mentálnym znevýhodnením zo života spoločnosti, udavačstvo a donášanie cez desiatky tisíc konfidentov štátnej bezpečnosti či štátostrany, utajovanú kriminalitu, vydieranie rodičov cez likvidáciu budúcnosti ich detí obmedzením možnosti ich vzdelania, ak boli považovaní za nespoľahlivých, hrubosť a neúctu vo vzťahoch, devalváciu profesionálnej cti protežovaním neschopných nomenklatúrnych kádrov, všadeprítomné uplácanie a v neposlednom rade lámanie osobnosti a morálky od rituálneho potvrdzovania štátnych lží o „bratskej pomoci“ v roku 1968 po sofistikovaný systém šikany a ponižovania dôstojnosti regrútov v armáde.

Nostalgia napriek tomu všetkému?

Pripusťme, že to je možné, veď paradox nemusí protirečiť logike. Opäť sme pri kognitívnej dizonancii. Ak sa totalitnému systému podarilo vtlačiť do vedomia obyvateľstva falošné predstavy o svete, o spoločenskom poriadku, ktoré aj keď neboli v zhode s žitou realitou, vytvárali istý normalizovaný obraz sveta a stali sa etalónom porovnávania s dneškom. Napriek rozporu so žitou skúsenosťou to môže byť dostatočným vysvetlením nostalgie za reálnym socializmom. Obraz o svete, ktorý vytváral socialistický štát, nezodpovedal realite, no sila pôsobenia tohto obrazu na vedomie ľudí bola významná. Aspoň podľa pohľadu niektorých autorov [4].

Čo s tým?

Nostalgiu a pretrvávanie mýtov obdobia „reálneho socializmu“ vysvetľujú na základe tejto teoretickej analýzy tri faktory:

1) ahistorickosť a absencia pamäti u elít i medzi masami v kontexte viacerých zásadných diskontinuít historického vývoja na Slovensku (ktorú som rozviedol v predchádzajúcom blogu),

2) subjektívne vnímanie dopadu politicko-ekonomických faktorov počas normalizácie i postsocializmu a

3) efektivita propagandy a jej trvácnosť vo vedomí spoločnosti.

Tieto faktory vo vzájomnej previazanosti pôsobia spoločne a posilňujú mýtizovanie tohto obdobia.

Mýtické vnímanie sveta sa nepotrebuje pýtať, ale naopak, ono samotné prostredníctvom mýtu poskytuje odpoveď v podobe príbehu, pri ktorej sú ďalšie otázky zbytočné (a to nechcem zachádzať do filozofického problému racionality ako mýtu).

Problém nostalgie za minulým režimom je komplexný problém, ktorý sa racionálnymi nástrojmi nedá úplne vyriešiť, ale dá sa snáď nakusnúť. Je problémom našej modernej identity a zmyslu nášho pôsobenia vo svete, a to, ako vieme zo súčasného pozania vied o človeku, nie je len racionálna záležitosť.

Je tiež vecou povahy našej pamäti, povahy našich elít, ich konania či nekonania.

Ako s tým všetkým naložiť?

Nič nové nepoviem, ak poviem, že diskutovať, skúmať, pýtať sa, a pritom vyvracať mýty (minulosti) s vedomím vlastnej omylnosti, s vedomím nedokonalosti a fatálnej obmedzenosti racionality voči mýtickému vímaniu sveta.

Byť aktívni. Podobne ako v minulosti aj dnes –  v období veľkých zmien –  môžeme sa, obrazne povedané, viezť, alebo sa usilovať viesť. Časť problému nostalgie je aj dôsledkom povahy našich dejín poznačených zložitými rozpormi. Do našich dejín v 20. storočí zasahovali sily, ktoré pre našich predkov vytvárali zložité situácie, často bez dobrého východiska. Tento moment neznamenal pre nich rezignáciu na ambíciu tieto sily aspoň čiastočne ovplyvniť. Vďaka ich aktívnemu postoju máme možnosť nadviazať na tenkú, ale prítomnú niť humanizmu, konfesionálnej a etnickej tolerancie, osvietenstva, republikanizmu, anti-fašizmu, anti-komunizmu, sociálnej demokracie, modernej kresťanskej demokracie, demokratického liberalizmu či konzervativizmu.

Snažiť sa porozumieť. Minulosť nevieme ovplyvniť. Ale rozmýšľanie o nej áno. Je pravdou, že štyridsaťročné obdobie komunistického režimu násilným gumovaním pamäte a sileným tlakom na jedinú správnu odpoveď spôsobilo v našom historickom vedomí obrovské škody. Avšak z iného pohľadu  sme v porovnaní s okolitými národmi za posledných sto rokov zaznamenali nevídané kultúrne, ekonomické a sociálne pozdvihnutie. Na úrovni spoločenského vedomia sa teda musíme snažiť porozumieť hlbším príčinám a dôvodom toho, prečo sme takí, akí sme, vrátane tých, ktoré vedú k udržiavaniu nostalgických mýtov za socializmom, a nebáť sa odkrývať v nich aj ich racionálnu zložku i rozporuplnú zložitosť moderného sveta. Neustálym  procesom poznávania minulosti budeme schopní vyrovnávať sa s vlastnými dejinami a kultivovať pamäť nášho spoločenstva.

Vo sfére praktickej politiky v oblasti vzdelávania musíme robiť všetko pre rozvoj kritického myslenia v prepojení s rozvojom sociálnych zručností a empatie tak, aby sme napomáhali kultivácii moderného a sebavedomého občianstva otvoreného k svetu a vnímajúceho svoju zodpovednosť voči našim dejinám i voči svetu v ktorom žijeme.

Otázka nostalgie za režimom neslobody je vážnou vecou a nemala by sa odbaviť mávnutím rukou. Považuj(e)me sa za politické a kultúrne spoločenstvo, ktoré sa vníma generatívne. Ktoré vníma svoju zodpovednosť voči nasledovným generáciam nielen, ale aj v otázkach identity, kontinuity a pamäti.

K hlbšiemu, slobodnejšiemu a kritickejšiemu pohľadu na seba samých v dejinách môžeme dozrieť len cez, obrazne povedané, hrboľatú cestu hľadania, občasných pádov a opakovaného vstávania. Čiže cez poctivú reflexiu a záujem. To ako sa nám bude dariť kultivovať vzťah k našim dejinám a v akej podobe ho odovzdáme nasledovným generáciam je len a len v našich rukách.

(Tento text vychádza z kapitoly v pripravovanej publikácii „Socializmus: realita namiesto mýtov“, v rámci projektu „Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte“, ktorý realizuje Konzervatívny inštitút M.R.Štefánika.)

[1] Adam Okulicz‐Kozaryn, “Winners and Losers in Transition: Preferences for Redistribution and Nostalgia for Communism in Eastern Europe,” Kyklos 67, no. 3 (August 2014): 447–61, https://doi.org/10.1111/kykl.12062.

[2] https://www.intereconomics.eu/pdf-download/year/2016/number/2/article/wealth-inequality-and-the-great-recession.html

[3] Helmut Rainer and Thomas Siedler, “Does Democracy Foster Trust?,” Journal of Comparative Economics 37, no. 2 (June 2009): 251–69, https://doi.org/10.1016/j.jce.2008.09.003. Meranie postojov obyvateľov bývalej NDR sú do istej miery dokonalým experimentom, vzhľadom k zjednoteniu Nemecka a skúmaniu rozdielov vo vývoji oboch častí, keďže množstvo ostatných faktorov ostáva nemenné.

[4] Miriam Matejova, “Why Was ‘Communism Better’? Rethinking Inequality and the Communist Nostalgia in Central Europe,” Journal of Comparative Politics; Ljubljana 11, no. 1 (January 2018): 66–83.