Denník N

Za čo sú zodpovedné politické strany? Za všetko!

Politické strany sú organizmy, ktoré podliehajú virózam a infekciám korupcie, populizmu, či degenerujú vplyvom rôznych ideológií podľa toho, aký silný je imunitný systém každého jej člena. Ak vyhrajú vo voľbách, naozaj môžu všetko.

Už tridsať rokov si na Slovensku užívame voľnú súťaž politických strán. Počnúc prvými slobodnými voľbami v júni 1990 sme do slovenského parlamentu volili už deväťkrát.

Slovenská politická scéna je doslova laboratóriom. Strany, ako bunky v Petriho miske, vznikajú a zanikajú, delia sa a spájajú sa, hibernujú a ožívajú, bujnejú či vymierajú. Zdalo by sa, že pozorovaní a skúseností k tomu, aby sme im rozumeli, máme dosť.

A praktické výsledky? V uplynulých 30 rokoch sme za víťaza zvolili raz Verejnosť proti násiliu (1990), štyrikrát HZDS (1992, 1994, 1998 a 2002) a štyrikrát Smer (2006, 2010, 2012 a 2016). Trikrát, v rokoch 1998, 2002 a 2010 však vládu zostavovala pravicová koalícia pod vedením SDK, SDKÚ a SDKÚ-DS.

Ako občania sme v týchto voľbách zistili, že nie je samozrejmé vziať si z predošlých volieb ponaučenie, že nie je jednoduché dať prednosť rozumu pred emóciami, že neradno veriť predvolebným sľubom a že odhadovanie, kto zloží väčšinu na zostavenie vlády, môže skončiť prekvapením.

Ako porozumieť stranám?

Strany sú organizmom, ktorý má rodičov, má DNA určujúcu jej genetickú výbavu, má svoju minulosť, učiteľov, svoje vysvedčenia aj svoj trestný register, má svojich príbuzných a svoju tvár, či tváre. Životný cyklus a procesy, ktorými strana musí prejsť, majú svoje pravidlá a zákonom určené podmienky. Okrem obrazu pre verejnosť, sa mnoho dôležitého udeje aj za zavretými dverami sekretariátov, na narodeninových oslavách, zabíjačkách alebo na jachtách. Napriek tomu sa dajú strany dosť dobre prečítať.

Pri všetkých súčasných politických stranách môžeme dohľadať ich rodičov – otcov zakladateľov. K ich obrazu strany vznikli. Najdlhší životopis majú KDH a SNS, ale aj v ich prípade sú črty zakladateľov – Jána aj Ivana Čarnogurských a Jána Slotu – stále výrazné. Obe strany sa od tých novších líšia aj tým, že zdedili početnejšie členstvo a regionálne štruktúry. Tretia odlišnosť, ba až výnimočnosť, je v tom, že sa opierajú o ideológie a priznávajú ich v názve – jedna o kresťanskú demokraciu, druhá o nacionalizmus.

Niektoré z týchto čŕt má aj Ficov Smer. V hybridnom názve Smer – SD sa hlási k ideológii sociálnej demokracie a po vzore starých strán si vybudoval hierarchickú centralizovanú štruktúru. Jej funkciou je v prípade Smeru distribúcia moci zhora nadol a vyberanie mocenských i finančných dividend za pridelenú moc.

Otcovia zakladatelia a spoločníci

Motivácia, hodnotová orientácia a schopnosti otcov zakladateľov, zásadne ovplyvňujú všetky ďalšie charakteristiky strany. Predovšetkým si zakladateľ vyberá spoločníkov. Grupujú sa okolo neho ľudia rovnakého vyznania.  Skúste si premietnuť tváre okolo Roberta Fica. Nepustil k sebe nikoho, kto by jeho systém politickej a finančnej korupcie neakceptoval. Dokázal Smer zviazať vydieračským pravidlom: my ti umožníme nakradnúť si, ty sa s nami rozdelíš, pomôžeš kradnúť iným, a nikoho nikdy neudáš, inak budeš potrestaný! Obludný systém „našich ľudí“ bol verejným tajomstvom, a preto niet poľahčujúcej okolnosti ani pre Borisa Zalu, ani pre Mareka Maďariča, Tomáša Druckera a už vôbec nie pre Petra Pellegriniho a ďalších.

Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, platí pre celé spektrum vodcov od Mariana Kotlebu až po Igora Matoviča. Ten dokonca zachádza tak ďaleko, že okrem tých pár členov svojej strany, ktorých podľa zákona musí mať, si najíma ľudí na kandidátku ako sezónnych robotníkov. Stačí si spomenúť, koľkých už prilákal, koľkých odvrhol, odpudil a koľkí ho opustili. Niet pochýb, že štafáž Matovičovi môžu robiť len ľudia uhranutí jeho čarom, alebo pasažieri jeho výťahu do parlamentu. Žiaľ aj Richard Sulík preukázal, že najradšej má pri sebe len svoje klony.

Manažérske pravidlo vraví: ten, kto je „áčko“ hľadá si k sebe „áčko“. Ten, kto je „béčko“, hľadá si k sebe „céčko“.

Ak teda chceme vedieť čo možno očakávať od malých a autoritársky vedených strán, pozorne sledujme zakladateľa a jeho suitu. Nad každým straníckym lídrom si klaďme otázky, či je schopný založiť stranu, vybudovať ju, stmeliť a viesť; ako sa správa k svojim a ako k protihráčom, či má koaličný potenciál a akým bude ústavným činiteľom.

Sponzori, experti, program atď.

Založiť novú stranu je náročný a drahý koníček. Zakladateľ vždy vie, prečo mu to stojí za to. Ak to nevedel pred tým, pri jej založení musí byť sám k sebe úprimný, či mu ide o moc, peniaze alebo o vplyv. V dobrom, či v zlom, žiadna iná motivácia byť v politike neexistuje.

Peniaze do straníckych i vlastných mešcov sa v politike získavajú od sponzorov, alebo korupciou.

Moc sa dosahuje získaním hlasov voličov. Nástroje k tomu sú pestré, od osobnej charizmy, autentickosti a schopnosti presvedčiť ľudí, cez média, siete, politický marketing, fake news, dezinformácie, konšpirácie, intrigy, podvody, falošné obvinenia a manipulácie s hlasovacími lístkami, až po únosy a vraždy. Všetko z toho už na Slovensku poznáme.

Väčšina strán má ambíciu voličov presvedčiť, že vie napísať dobrý program. Ten je zostavený z mnohých hesiel, záplavy slov, a z rádovo stoviek dobrých, či zlých návrhov. Tento „verbálny“ prejav strany sám osebe nie je zárukou dobrého vládnutia, ba dokonca ani dôkazom dobrých úmyslov. V párovej psychológii platí: nie je pre mňa dôležité čo hovoríš, ak sa s tebou dobre cítim. Rovnako emocionálne vnímame aj strany, ich programy a ich tváre, ich billboardy a videoklipy.

Kandidátka, poslanci, ministri, členovia dozorných rád

Predstavme si, čo všetko musí novozaložená strana zvládnuť: musí vyhovieť zákonu o politických stranách a získať k zápisu 10.000 podpisov, ustanoviť prípravný výbor, predložiť program a stanovy, zoznam členov, zaplatiť poplatok atď. Ak chce vstúpiť do volieb musí zložiť kauciu 17.000 eur a podať návrh kandidátov. Potom ju čaká nákladná volebná kampaň, dodržiavanie pravidiel kampane, napríklad jej financovanie cez transparentný účet, diskusie v médiách, kontakt s voličmi a milión ďalších činností.

K vnútrostraníckym veciam patrí: hľadanie regionálnych manažérov, vytváranie miestnych, okresných a župných buniek. V nich by mali byť ľudia schopní kandidovať v komunálnych, župných aj európskych voľbách, čiže ľudia, ktorí môžu byť poslancami Európskeho parlamentu, županmi, primátormi a starostami. Tí budú potrebovať spolustraníkov do zastupiteľstiev obcí, miesta a žúp. Strana bude potrebovať na všetkých stupňoch sekretariáty a zamestnancov. Do štátnej exekutívy potrebuje expertov na jednotlivé rezorty a podporné expertné skupiny, kandidáta na predsedu vlády, ministrov, budúcich štátnych tajomníkov. Mala by mať svojich nominantov aj na stovky vedúcich pozícií v štátnej správe, či vo vedení a dozorných radách podnikov so štátnou účasťou.

Spolu sú to tisíce ľudí, ktorí sa nepoznajú a spája ich len zdieľaná predstava o spoločnom záujme a cieľoch. Prijímaní a vylučovaní sú podľa toho, ako sa podriaďujú, či nepodriaďujú pravidlám a etickému kódexu strany, ak ich má.

Zo všetkého najdôležitejší sú však kandidáti na poslancov Národnej rady SR. Od každého z nich sa očakáva ľudská a mentálna zrelosť, mravná integrita, občianska angažovanosť, znalosť princípov demokracie a pravidiel deľby štátnej moci, základné znalosti svetovej histórie, základy ekonomiky, geopolitických reálií, rozhľadenosť vo svojom odbore a neochvejné presvedčenie, že budú slúžiť našej občianskej spoločnosti. Takýchto ľudí potrebuje strana ideálne 150. Z nich musí mať vhodných ľudí na predsedov výborov, funkcionárov do predsedníctva i na post predsedu parlamentu.

Je zjavné, že k dosiahnutiu takejto výbavy musí strana dlho dozrievať. Preto ich štát za účasť a výsledok vo voľbách platí. Nové strany musia všetko dosiahnuť v krátkom čase a zaplatiť z vlastných peňazí. Časom sa v strane môžu objaviť osobnosti, ktoré prešli prirodzeným rastom, od zastupiteľstiev v obciach, cez vyššiu politiku či štátnu správu. Bez takýchto ľudí nie je strana dôveryhodná a nie je schopná viesť štát.

V praxi boli a sú na týchto miestach nezriedka absolventi sovietskych škôl KGB a MGIMO (Московский государственный институт международных отношений). Druhý extrém tvoria „politici“, ktorí si stranu založili ako hračku na uspokojenie svojich ambícií a ak im náhodou hrozí pozícia vo vláde, netrúfnu si na nič a z klobúka vyťahujú náhradníkov.

Za čo sú politické strany zodpovedné? Za všetko!

V systéme zastupiteľskej demokracie majú strany moc rozhodovať o všetkom. Z pozície parlamentu môžu meniť zákony, vrátane ústavných, čo v priamom prenose pozorujeme v Maďarsku a v Poľsku. Poslanci strán, ktorým odovzdávame vo voľbách všetku moc, aká vôbec v štáte je – moc občanov (ľudu), prijímajú zákony, ktoré určujú, ako naša spoločnosť a náš štát budú fungovať.

Strany určujú stav politickej kultúry aj schopnosť politických elít spojiť sa v dôležitých otázkach. Priamo oslabujú alebo polarizujú konflikty, obhajujú alebo zosmiešňujú hodnoty. Nastavujú úroveň spoločenskej diskusie, predostierajú verejnosti témy a k tomu využívajú obrovský mediálny priestor. Majú vplyv aj na orgány, ktoré ovplyvňujú slobodu verejnoprávnych a existenciu nezávislých médií.

Strany prostredníctvom svojich úradníkov zveľaďujú alebo nivočia právnu kultúru a vymáhateľnosť práva. Prostredníctvom svojich poslancov legálne aj konšpiratívne navrhujú nominantov do orgánov justície. Strany majú svojich ľudí v polícií, v prokuratúre i na súdoch. Ako priznáva aj jeden z ústavných sudcov, Mojmír Mamojka: Som Ficov človek, ale pre Kočnera som nič nevybavoval.
Strany rozhodujú o štátnom rozpočte, o funkčnosti ekonomických nástrojov štátu. Strany majú v rukách obrovský štátny aparát, ktorý riadia deklarovanými i utajovanými pokynmi prostredníctvom ministrov. Rozhodujú o štátnych zákazkách, usmerňujú toky peňazí a môžu tým podkopať stabilitu štátu v budúcich rokoch.

Politické strany sú organizmy, ktoré podliehajú virózam a infekciám korupcie, populizmu, či degenerujú vplyvom rôznych ideológií podľa toho, aký silný je imunitný systém každého jej člena.  Ak vyhrajú vo voľbách, naozaj môžu všetko.

Preto záleží na každom jednom poslancovi, ktorého zvolíme. Na každom krúžku, ktorý na volebnom lístku spravíme. Hlasujeme o štáte, o spoločnosti, o našom živote. Robíme strany zodpovedné za všetko a zverujeme im k tomu potrebnú moc. To my svojou voľbou môžeme vniesť do politiky slušnosť, kompetentnosť, rozvážnosť a nádej.

Teraz najčítanejšie