Denník N

Týždeň v manželstve Duša a Michala. #nedeľa

Prečítal som si, že minulý týždeň bol na Slovensku Národný týždeň manželstva. Cieľom iniciatívy je „ocenenie, povzbudenie, upevnenie a rozvíjanie manželských vzťahov“. Rád by som do mozaiky slovenských manželských príbehov prispel tým našim. Naše manželstvo je totiž pre mňa a Michala dôležitou hodnotou. Nasledujúci týždeň každý deň napíšem blog, v ktorom opíšem náš deň. Verím, že sa možno ako správa vo fľaši dostane k niekomu, kto si myslí, že si náš vzťah nezaslúži úctu. A možno nás ten niekto začne vnímať inak. Lebo v našej každodennosti sme si všetci oveľa bližší, ako si myslíme.

#Nedeľa

Dnes máme naplánovanú cestu na východ. Domov do Košíc. Michal sa však zobudil chorý. Má lesklé oči a bolí ho hlava. Chvíľu uvažujeme, či výlet nezrušíme, alebo či nepôjdem sám. Napokon zvolíme metódu, ktorá niekedy zaberá. Správaj sa tak, ako sa chceš cítiť. Predstierame teda, že je všetko ok, prechladnutie si nepripúšťame, cesta domov sa neruší.

Sanita a súčasné umenie

Miško odpočíva, ja upratujem. Ten zvyk mám v sebe zakorenený ešte od čias, keď som žil v zahraničí a každý druhý víkend som letel domov. Pred odchodom som všetko vyumýval, aby som sa mohol tešiť do pekného čistého bytu.

Inak som bordelár. Miško je systematik a má tendenciu mať veci v pravom uhle. V pracovni máme spoločný dlhý stôl a na prvý pohľad je jasné, ktorá polovica je moja, ktorá jeho. Je to ako reklama pred a po. Naľavo chaotický pracovný priestor, na ktorom sa nákupné bločky stretávajú s neumytými šálkami, vlasmi, chlpmi, pracovnými papiermi a letákmi z Lidla a napravo oáza harmónie a minimalizmu, jednoducho pracovný stôl ako japonská záhrada.

Miško hlási miernu teplotu. Podprahovo tým deklaruje aj to, že aj naďalej budem pred odchodom upratovať sám. Napokon povysáva kuchyňu. Ja zatiaľ umývam záchod a robím si mentálnu poznámku, že musím pritiahnuť skrutku na sklápacej doske.

„Ako sa volá ten chlapík, čo vystavil v galérii pisoár?“, zakričím s rukou v záchodovej mise.

„Duchamp.“

„A pripomenieš mi znova, prečo je to umenie?“

Miško podíde k záchodovým dverám a vraví, že umenie nemusí byť nevyhnutne o kráse. Je odrazom  spoločnosti, vydáva o nás správu.  Na umenie sa nemáme iba pozerať, ešte dôležitejšie je o ňom uvažovať.

Miško je učiteľ a okrem toho vizuálny umelec. Baví ma, keď rozpráva o umení. S nadšením ho počúvam, keď vysvetľuje svoje konceptuálne diela naším kamarátkam, ktoré tvrdia, že také nezmysly  by vytvorilo aj ich dieťa. Nikdy sa neurazí (to ja by som sa hneď) a len kľudne hovorí o vývoji, o tom, že maľby, ktoré by vyzerali ako Mona Lisa by v súčasnosti nedávali zmysel, a že aj impresionistické diela boli vo svojej dobe považované za škaredé.

Domov

Vlak z Bratislavy odchádza presne na poludnie. Je slnečný deň, nič nenasvedčuje tomu, že by bol stred februára.  Pomaly vychádzame zo stanice a mňa opäť prekvapí, ako rýchlo sa mení panoráma hlavného mesta. Keď som sa sem na začiatku tisícročia prisťahoval, na horizonte trčalo len zopár výškových budov, teraz pribúdajú neuveriteľným tempom.

Cesta do Košíc je pre mňa vždy zážitkom. Pozerám sa z okna, počúvam hudbu a svoj život zrazu vnímam z nadhľadu.

Po ceste nás míňajú bilbordy s tvárami politikov. Jeden z nich – už má sako, hoci ešte pred časom pobehoval po chotári so záhradnými fakľami proti komárom – chce „zachrániť Slovensko pred útlakom liberalizmu“. Napadá mi, že liberalizmus je od slova sloboda. Ako môže krajinu utláčať sloboda?

Miško väčšinu cesty spí a nezdá sa, že by sa cítil lepšie. Metóda Správaj sa, ako sa chceš cítiť, dnes nefunguje.

Na košickej stanici nás čaká môj otec. Vždy ma zarazí, ako mlado vyzerá, a to má pár dní pred sedemdesiatkou. S Miškom im chvíľu trvalo, kým si na seba zvykli, ale teraz, po ôsmich rokoch, čo sme spolu, sú už hrany obrúsené. Otec mi vždy deň pred príchodom zavolá, čo chceme jesť. Dnes navaril hrachovú a francúzske zemiaky s kopou údeného mäsa. My s Miškom mäso skoro nejeme, a mám pocit, že naši sa nám to počas víkendov na východe snažia vykompenzovať.

Večer ešte vybehnem na kopec, odkiaľ vidno celú panorámu mesta môjho detstva. Fúka studený vietor, podo mnou blikajú okná stoviek panelových bytov. V diaľke vidno železiarne, z blízkej záhradkárskej kolónie počuť štekot psa.

Sme doma v našich Košiciach.

O tri dni sa vraciame späť.  Domov do našej Bratislavy.

___________________________________________________________-

Nasledujúce blogy:

Teraz najčítanejšie

Dušan Martinčok

Vyštudoval som právo a niekoľko rokov som sa venoval právnemu prekladu na Súdnom dvore EÚ v Luxemburgu. V roku 2010 som vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý podporuje medziľudské vzťahy v mestských susedstvách. Spolu s Táňou Sedlákovou a ďalšími priateľmi som založil občianske združenie Zrejme, ktoré sa venuje medzigeneračnému dialógu. S Táňou som napísal knihu Záhrebská. Opisuje príbeh súžitia klientov a klientiek stacionára pre seniorov na Záhrebskej a tamojšej susedskej komunity a dáva konkrétne príklady a tipy, ako sa dá naštartovať medzigeneračné spolužitie v našich mestách a obciach. V roku 2017 som uzavrel manželstvo so svojím partnerom Michalom Huštatym v Luxemburgu.