Do Kremľu a zasa späť. Čo analytici nechápu na „ruskej mäkkej moci“
Dezinformačné aktivity Kremľa mali nešťastný dopad na pojem „mäkká moc“ (soft power). Stalo sa tak nielen v samotnom Rusku, ale aj na západe. Tak ako aj v prípade iných západných konceptov, Rusko si tento koncept prisvojilo avšak pri tomto procese prišlo k nepochopeniu. Pôvodná definícia konceptu podľa Josepha Nyea zahŕňala nevojenskú moc. Išlo o schopnosť krajiny byť atraktívnou pre iných, čo vyplývalo z jej kultúry a politických hodnôt. V Rusku bola „mäkká moc“ interpretovaná v oveľa negatívnejšom zmysle, ako zbraň informačnej vojny, ktorá je používaná za účelom destabilizácie krajín a organizácie prevratov. Po vypuknutí ukrajinskej krízy v roku 2014 začala západná analitycká komunita venovať zvýšenú pozornosť kremeľským záškodníckym operáciam a módne slovíčka “hybridná vojna” a “propaganda” sme odvtedy začali počúvať na pravidelnej baze. Bohužiaľ, v tejto súvislosti niektori novinari a analytici nekriticky prijali kremeľskú interpretáciu pojmu „soft power“, a začali hovoriť o “ruskej mäkkej moci” vtedy keď mali v skutočnosti na mysli dezinformačné a manipulačné praktiky. Takéto chybné zlúčenie dvoch vyslovene odlišných významov nás nielen pripravilo o veľmi užitočny koncept z oblasti medzinárodných vzťahov, ktorý môžeme stále používať na analýzu skutočnej ruskej mäkkej moci. Zároveň to môže mať aj nebezpečné dôsledky pre kľúčové politické slobody ako je napríklad sloboda prejavu.
Mäkká moc je koncept, ktorý je dobre známy aj akademikom aj tým ktorí sa venujú medzinárodným vzťahom v praxi. V pôvodnej definícii jeho autora, amerického teoretika medzinárodných vzťahov Josepha Nyea (priezvisko sa vyslovuje ako [Naj]), mäkká moc znamenala schopnosť krajiny byť atraktívnou pre iných, čiže mala ich skôr prilákať, než aby ich k niečomu donucovala alebo podplácala. Tým pádom sa rozlišovalo medzi mäkkou mocou na jednej strane a „tvrdou“ (v prvom rade vojenskou), ale aj úzko ponímanou ekonomickou mocou. Podľa Nyeových slov sa mäkkú moc dalo metaforicky uchopiť ako schopnosť “urobiť tak aby ostatní chceli to, čo chceme my” (“make others want what we want”).
Nye špecifikoval tri zdroje mäkkej moci: kultúru ( samozrejme vrátane masovej kultúry), politické hodnoty krajiny a jej zahraničnú politiku. V prípade USA mala teda ako globálne atraktívny politický model slúžiť americká liberálna demokracia, kým napríklad Hollywood bol nepochybne jedným zo zdrojov kultúrnej mäkkej moci.
Odvtedy sa debata o „soft power“ rozširila ďaleko za hranice amerického politického a kultúrneho kontextu. Úvahám o čínskej mäkkej moci sa venovali už asi tisíce strán a tento koncept pre seba objavili aj malé štáty – vrátane Slovenska. V istej chvíli však bolo jasné že, v niektorých častiach sveta, sa vyvíja trošku iným smerom než jeho autor pôvodne zamýšľal. V roku 2013 Nye publikoval v prestížnom časopise Foreign Policy článok, v ktorom vysvetlil čomu Čína a Rusko na koncepte mäkkej moci nerozumejú. Autoritárske režimy v týchto krajinách si toto módne slovo privlastili, ale používali ho svojím vlastným spôsobom, v ktorom ale výrazne prevažoval etatizmus. Ignorovali teda fakt, že podstatná, ak nie prevažná časť mäkkej moci krajín plynie z od štátu nezávislej a slobodnej občianskej spoločnosti a kultúry. Avšak, práve táto požiadavka je prirodzene problematická pre každý autokratický režim. Ruské a čínske vlády rozvíjali nástroje propagandy a podporovali štátom zriadené pseudomimovládky (GONGOs – government organized NGOs) na to, aby zlepšili svoj globálny imidž. Ale, slovami Nyea, tá najlepšia „propaganda“ práveže propagandou nie je. Mäkká moc nemôže byť postavená na lži.
Tým pádom si vládcovia niektorých krajín zrejme poplietli mäkkú moc s manipulačnými praktikami, na ktoré boli odjakživa zvyknutí. Napríklad v Rusku toto zvrhlé uchopenie „soft power“ splynulo so starou „eštebáckou“ (alebo „kgbáckou“) tradíciou tzv. „aktívnych opatrení“ (rus. „активные мероприятия“). Tento terminus technicus sa vzťahuje na operácie KGB (v súčastnosti FSB) aj iných tajných služieb (napr. GRU), ktorých priamym účelom bolo uviesť verejnosť do zmätku a manipulovať verejnou mienkou. Aktívne opatrenia sa praktizovali rovnako doma ako aj v zahraničí.
Mimochodom, tzv. „zvrchovaná“ alebo „manažovaná demokracia“stvorená Putinom počas prvých rokov jeho vládnutia sa taktiež opierala o dedičstvo „aktívnych opatrení“. Pomocou tzv. „politických technológií“ bola reálna politická konkurencia v Rusku nahradená umelým systémom „virtuálnej politiky“, hlavnou úlohou ktorého bolo spoluobčanom vnútiť ilúziu, že ešte stále žijú v liberálnej demokracii.
Na jednej strane sa Rusko zjavne začalo pohrávať s konceptom vlastnej soft power – vrátane istých experimentov s verejnou diplomaciou („public diplomacy“). Na strane druhej, ale ruský naratív o mäkkej moci dosť často dokázal prezradiť ako ju v skutočnosti ruskí vládcovia chápu. Mäkkú moc USA a iných západných krajínv prvom rade interpretovali ako hrozbu pre stabilitu ruského štátu. Po ukrajinskej „Oranžovej revolúcii“ (2005) sa naratív o mäkkej moci stal súčasťou všeobecnej maidanofóbie, t.j. paranoidného strachu z toho, že západ organizuje „farebnú revolúciu“ v Moskve. V roku 2013 oficiálne dokumenty k ruskej zahraničnej politike varovali pred „deštruktívnym a nezákonným použitím mäkkej moci“, z ktorej sa údajne stal nástroj destabilizácie a zasahovania do vnútorných záležitostí zvrchovaných štátov. Podľa Putina prispelo „nezákonné použitie mäkkej moci“ aj k Arabskej jari, kde sa mäkká moc využívala na podporovanie „extrémizmu, separatizmu a nacionalizmu“ a za účelom „manipulácie verejnou mienkou“. Mäkkú moc ako hrozbu definovali aj nacionalisticky a tradicionalisticky orientované protizápadné sily v Rusku (vrátane pravoslávnych klerikov), ktoré vnímali západnú a globalizovanú kultúru ako výzvu pre to, čo nazvali ruskou „duchovnou suverenitou a bezpečnosťou“, a nebezpečenstvo pre autentickú „ruskú civilizáciu“, ktorá vždy stála v duchovnej opozícii proti morálne skorumpovanému západu.
V krátkosti, mäkká moc bola predefinovaná ako hra s nulovým súčtom, ako zlomyseľný nástroj manipulácie a destabilizácie, a nie ako spontánna „sila príťažlivosti,“ ktorá zároveň vyplýva z činnosti mimovládnych aktérov, ako aj zo zahraničnej politiky štátu. Tým pádom prešiel pôvodný koncept zásadnou úpravou. Taktiež sa môžeme domnievať že ruský naratív ohľadom mäkkej moci veľa vypovedá o tom čo by ruskí lídri radi spravili západu. Kremeľské „aktívne opatrenia“ sa dostali do centra pozornosti západnej odbornej komunity v dôsledku ukrajinskej krízy (2014) a ruských „hybridných“ aktivít na Kryme a v Donbase. Takzvaná „Gerasimovova doktrína“ podľa viacerých predstavovala novú ruskú stratégiu „totálnej vojny“, kde propaganda slúžila len ako jedno z jej mnohých chápadiel. Zároveň sa zdá, že nový (a často kritizovaný) naratív ohľadom hybridnej vojny pohltil aj koncept mäkkej moci.
Tento ruský úzus bol nekriticky prebratý niektorými západnými think-tankmi, novinármi a politikmi, ktorí sa venovali bezpečnostnej otázke kremeľských záškodníckych operácií. Niekedy pri pojednávaní o „ruskej mäkkej moci“ používali úvodzovky a niekedy ani nie. Trvalo niekoľko rokov, kým odborníci prišli s novým rozlišovaním konceptov a podvratné aktivity autoritárskych režimov označili ako „ostrú“, nie mäkkú moc („sharp power“).
Tým pádom, prešiel termín „soft power“ zaujímavým vývojom. Po tom, čo v Rusku zmutoval, sa vrátil späť, ale s významom zásadne odlišným od toho pôvodného, ktorý bol postavený na „sile príťažlivosti“. Je pravdou, že analytici nemajú vždy čas analyzovať dlhdobé dôsledky používania konceptov. Avšak existuje niekoľko dôvodov, prečo je potrebné dbať na to, aby tieto koncepty nesplynuli do jedného. Po prvé, ak podľahneme kremeľskej interpretácii „soft power“ stratíme dôležitý analytický nástroj použiteľný na skúmanie fenoménov skutočnej pravej mäkkej moci.
Pre niektorých sa to môže zdať prekvapujúce, ale dokonca aj po ukrajinskej kríze, ktorá nakoniec odkryla nebezpečenstvo Putinovho režimu pre Európu, Rusko stále do určitej miery disponuje mäkkou mocou – aj keď tá miera je rozhodne obmedzená. Táto moc existuje nezávisle od a častokrát aj napriek jednaniu Moskvy. Podľa Nyea je zahraničná politika dôležitým, ale nie výhradným zdrojom mäkkej moci. Hoci medzinárodná popularita Spojených štátov výrazne poklesla, čo možno pripísať ich katastrofálnym humanitárnym intervenciám, na druhej strane, ich popkultúra sa stále teší výraznému globálnemu vpyvu.
Preto sa aj Rusko môže tešiť svojim vlastným zdrojom mäkkej moci, ktoré majú pramálo spoločného s režimom ako takým. Krajiny ako Srbsko alebo Slovensko môžu pociťovať sympatie voči Rusku, a to kvôli historickému dedičstvu všeslovanstva. (Niečo mi naznačuje, že niektorí slovenskí fanúšikovia budú na tohtoročných majstrovstvách podporovať ruských hokejistov, hoci tí kvôli dopingovému škandálu spôsobenému ruskou vládou nebudú môcť oficiálne reprezentovať svoju krajinu). Ako ďalšie príklady môžeme uviesť ruský jazyk a vysokú kultúru, vrátane klasickej hudby a literatúry, ktoré zaisťujú stabilnú pozíciu Ruska na mentálnych mapách po celom svete. Na tomto mieste nesmieme opomenúť ani populárnu kultúru. Napríklad, ruská animovaná rozprávka „Máša a medveď“ zožala globálny úspech, ktorý sa podpísal aj na veľkom výbere produktov pre fanúšikov.
Zároveň, kontroverzie okolo tejto animovanej rozprávky odhalili prípadné ťažkosti pri rozlišovaní medzi popkultúrou a „propagandou“. Niektorí tvrdili, že Máša a medveď boli nástrojom Putinovho vplyvu. Najväčšiu kontroverziu vyvolal Mášin klobúk, ktorý pripomínal uniformu NKVD (predchodcu KGB), organizácie, ktorá je zodpovedná za masové vraždy v Sovietskom zväze.
Popkultúra naozaj častokrát slúži ako nástroj politického vplyvu, a práve o tom aj je „soft power“. Avšak, zaškatuľkovanie „mäkkej moci“ a „propagandy“ do jednéh,o ktoré z kultúry robí nástroj „totálnej vojny“ je potenciálne veľmi nebezpečné. V skútočnosti by to bolo kopírovanie kremeľského prístupu a napodobňovanie tých, ktorí chcú uchrániť ruskú „duchovnú suverenitu“ pred západom za každú cenu. (Za sovietskych čias bola všeobecná cenzúra bola súčasťou totalitárnych praktík. Západná kultúra bola predstavovaná ako hrozba majúca zhubný vplyv na sovietskeho človeka. A konšpiračná teória ohľadom tzv. Dullesovej doktríny v súčasnom Rusku je stále živá).
Suma sumárom, zlučovanie „mäkkej moci“ s pojmami „dezinformácií“, „propagandy“ a „hybridnej vojny“ je nielen kontraproduktívne z analytického hľadiska. Je to taktiež nebezpečné, pokiaľ nás to potenciálne môže viesť k totalitárnym praktikám cenzúry, kedy bude kultúra ako taká vnímana len ako nástroj vojny.
